Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
06. máj 2020

Štefánik – mýtus, človek?

V deň 101. výročia tragickej smrti Milana R. Štefánika bolo pri krásnej Jurkovičovej mohyle v Ivanke pri Dunaji rušno. Zašiel som ta preto na druhý deň.
Štefánik – mýtus, človek?

Rozmýšľal som o tom, čo pre mňa vlastne táto historická postava znamená – čo si o jednom z najvýznamnejších Slovákov vlastne myslím? Je toho prirodzene pomerne veľké množstvo, čo by sa dalo spomenúť a za čo je možné MRŠ pri najmenšom rešpektovať. To množstvo informácií o ňom je dnes celkom ľahko dostupné, čiže nemá zmysel to tu vyratúvať. Azda len spomeniem, že nikdy nepatril medzi mojich veľkých (detských) hrdinov (a aj ma samého prekvapilo, že som sa rozhodol o ňom toľko uvažovať), no myslím že celkom prirodzene k nemu chovám úctu a rešpekt a tiež že mu právom patrí miesto v pantheóne slovenských dejín.  Je tiež pravdou, že mi vždy imponovala jeho aura polyhistora; mám prosto rád, keď je človek zvedavý, báda, premýšľa, no zároveň nezabúda byť aj človekom činu. Spojenie politiky a vojenstva s vedou a vedeckým bádaním (navyše o vesmíre) mi je teda naozaj sympatické. Mohol by som to skrátiť: Štefánik bol jednoducho frajer. Vojenský prieskumný pilot a neskôr armádny generál, astronóm, diplomat a štátnik, ktorý si navyše (navždy) získal srdce pôvabnej talianskej markízy Giuliany Benzoni (pochádzala zo starého milánskeho šľachtického rodu; jej starý otec, Ferdinando Martini, bol talianskym ministrom kolónií a 10 rokov slúžil ako guvernér Eritrei). Koho by taký životný príbeh nezaujal?

Štefánik ako mýtus, či samotný spolu-tvorca mýtov?

Ja som však uvažoval skôr o mýtoch – vytvorených o ňom i ním.

Mýtus, to je silná zbraň; prakticky odveká. Tvoríme mýty a príbehy, je to akosi ľudské. Pomáhajú nám lepšie uchopiť realitu, orientovať sa, identifikovať sa, rozhodnúť sa. Mýty sú však už z definície niečo, čo je vytvárané účelovo a čo síce môže obsahovať zrnká či zrná pravdy, ale nie sú pravdou. Skresľujú ju, prifarbujú, ohýbajú, zjednodušujú. Dajú sa dobre využiť k dosiahnutiu určitých cieľov, obhajobe činov, zmien...

MRŠ bol opradený rôznymi mýtmi, možno si prečítať napríklad (vznešenú) Matuškovu esej Štefánik, kde autor okrem iného píše: „Aj ten, na ktorého si každoročne 4. mája spomíname a ktorého si budeme pripamätúvať naveky vekov, kým len tento národ bude národom, urobil dielo predovšetkým zo svojho života jeho umeleckým dielom je jeho život. Je to dielo hrdinovo, ktoré je svedectvom osobnej rýdzosti svojho tvorcu, ktoré prerástlo úzky rámec individuálnosti a vplynulo vo všeobecnosť. Niet krajšieho osudu, niet nič väčšieho na tejto zemi rán a náreku.“[1] Štefánik bol zaiste veľkým človekom hneď niekoľkých cností. Kramerius – Digitální knihovna NK ČR napríklad spomína peknú udalosť. „Na konci roku 1906 Štefánik pro změnu vedl francouzskou výpravu do Turkestánu, kde měl 13.1.1907 pozorovat zatmění slunce. Cesty využil k poznání velké části Ruska a Střední Asie, zastavil se například také v Jasné Poljaně, kde se setkal se Lvem Nikolajevičem Tolstým. Slavný spisovatel měl dle svědectví svého lékaře zhodnotit Štefánika jako "úžasně srdečného, milého člověka."[2] Ale bol stále len človekom.

Nie je však sám len akýmsi mýtom. On aktívne pomáhal mýty tvoriť. Nemyslím si, že to robil so zlými úmyslami; šlo o naplnenie vízie, ktorej úprimne veril, ktorú presadzoval a chcel dosiahnuť, a ktorú pokladal za dobrú. Príkladom sú jeho slová o novom usporiadaní Európy na „prirodzenom základe“[3], ktorým malo byť národné sebaurčenie (to malo podľa neho eliminovať napätie a konečne priniesť mier). Ďalej, Nemecko obviňoval zo snáh ovládnuť celý svet (ktoré ho „vyčleňujú z rámca ostatného ľudstva“[4]) a mobilizoval „proti prušiactvu, ktoré musí byť zničené, lebo je menejcenné a neprijateľné [sic].[5]“ Zjednodušoval, keď písal o Čechoch, ktorí boli „vždy [sic] nepriateľskí voči Nemecku a Rakúsko-Uhorsku a priaznivo naklonení svojim bratom Slovanom a ich spojencom“[6]. Preháňal, keď písal o politických perzekúciách v monarchii, s úmyslom presvedčiť talianskych politikov o oprávnenosti svojich požiadaviek a vízii[7]. Všeobecne o štáte, v ktorom naši predkovia stáročia žili a s ktorým sa po stáročia identifikovali, písal nasledovne: „Rakúsko-Uhorsko je organizované, sústavné a systematické násilie [sic]: teda nebezpečie pre Európu.“[8] Nebudem to hodnotiť; uvádzam to ako ilustráciu „reálneho a realistického“ Štefánika. Toho, ktorý mal zjavne dostatok umu aj skúseností aby vedel, že inak pravdepodobne nebude možné dosiahnuť cieľov, ktoré si vytýčil.  

"Štefánik na ceste na Tahiti." Zdroj: JANIN, Maurice a Emanuel PURGHART. Štefánik vo fotografii. V Prahe: Orbis, 1938.

Aby nová republika, postavená na troskách rozbitej tisícročnej monarchie, mohla prežiť, musela byť opradená mýtmi. Logika mýtu vytvoreného s úmyslom obhájiť nejaký čin – napríklad zmenu politického režimu, je zobrazenie celého starého ako zlého, no a nového zase ako lepšieho, dobrého, teoreticky najlepšieho. To môže, ale aj nemusí byť vždy tak. Mýtus vie byť komický, trápny, ale i nebezpečný. Je však istým spôsobom nevyhnutný pre tých, ktorí sa rozhodnú pre veľké zmeny. Pozrime na pamätníky, ktoré sa búrajú, a stavajú, a znova búrajú... (jeden môj dobrý priateľ raz geniálne poznamenal, že by bolo dobré postaviť pamätník všetkým zbúraným pamätníkom). Z hľadiska ľudských dejín je teda akosi logické, že „nová“ realita musí byť lepšia, než tá stará, inak by bola zbytočná, zmena status quo by nemala najmenší zmysel. Mohlo by ísť pri najlepšom len o presun z dažďa pod odkvap.

Ako príbeh Česloslovenska, príbeh mýtickej republiky a jej mýtických zakladateľov, nahradil príbeh tisícročnej monarchie, prišiel zasa príbeh ďalší. A teraz žijeme zase trochu iný, a tak ďalej.

„Môj“ Štefánik

Pekný vhľad do rôznych Štefánikových postojov ponúka napríklad jeho tzv. Talianske memorandum (napísal ho koncom apríla 1916).

V ňom píše o boji Čechov za slobodu (len asi v polovici textu využíva pomlčky a v súvislosti s mnohými „národnosťami“ žijúcimi v oblasti Strednej Európy hovorí o nesamostatných a závislých „Čecho-Slovákoch“[9]). Nedajbože „zrádzal“ Slovákov? K tomu bolo pravda ponúknutých už veľa, a povolanejších analýz a vysvetlení (o jeho slovenskom patriotizme sa napísalo dosť; navyše, Štefánik vedel o monumentálnej pomoci zahraničných Slovákov pre vec vzniku nového štátu v spojení s Čechmi, samozrejme vedel o dohodách z Clevelandu a Pittsburghu, aj preto bol „na nože“ s Benešom, atď.). Mňa zaujalo, ako túto vec pomáha objasniť Generál Maurice Janin, vrchný veliteľ česko-slovenského zahraničného vojska. Janin píše, že „Jeho vlastenecké presvedčenie bolo preniknuté veľkým zmyslom pre úzku dohodu, ktorej nutnosť ukazuje história názvu „Čechoslovák“, ako to vyplýva z obidvoch výrazov, ktoré ho tvoria. [...] Už počas našich prvých rozhovorov mi ukázal prvé dokumenty, týkajúce sa Národnej rady; keď som ho upozorňoval, že názov „Conseil National des Pays Tchèques“ ktorý používa Národná Rada vo francúzštine, nie je úplným prekladom jeho českého názvu a že tam chýba slovo „Slovaque“, odpovedal mi, že je nevyhnutné zjednodušovať. Je vraj aj bez toho príliš veľa ľudí, ktorí nedostatočne vedia kto sú Česi, aby sa im ešte plietla hlava rečami o Slovákoch, o ktorých vedia ešte oveľa menej. On to bol, ktorý bol toho názoru, aby sa zvolilo kratšie pomenovanie.“[10] Niekomu to môže možno pripadať cynické, ale Štefánik jednoducho vedel, že kým by (obrazne povedané) svetovým politikom a vojvodcom vysvetlil komplexnosť domácej reality, vojna by skončila a pointa – podpora rozbitia Rakúsko-Uhorska a vzniku ČSR – by ušla. Zvoli preto efektívnejší pragmatizmus. Robil politiku.

O čom dumá MRŠ? O vesmíre? Politike? O ideáloch, či stratégiách? Zdroj: ČSL Obec Legionárska

Štýl jeho politiky sa mi teda zdá realistický, no zároveň motivovanými a „ukotvený“ pevnými ideálmi aj konkrétnymi víziami. Uvediem príklad. V už spomínanom memorande šikovne líči západným mocnostiam, ktorých podpora pre vznik nového štátu bola viac než kľúčová (de facto sine qua non), čo pre nich vznik tohto štátu „Čechov“ (pričom spomína ešte vytvorenie Poľska a veľkého Srbska, čo bol vlastne diplomatický cieľ jeho misie) môže znamenať: „Vytvorenie týchto štátov sa Spojencom vyplatí politicky aj ekonomicky. Reorganizácia týchto troch krajín si vyžiada nové železnice, nové plavebné kanály (Visla, Odra, Morava, Dunaj), obrovský kapitál bude potrebný na využitie nesmiernych prírodných bohatstiev (uhlie a mnohé minerály), na zdokonalenie liečebno-kúpeľných centier, na rozbehnutie priemyslu (predovšetkým textilného), cukrovarov, výroby papiera a pod.“ Toto odkrýva nie len Štefánikove mimoriadne diplomatické schopnosti či pochopenie geopolitických reálií a súvislostí, ale aj prostú, celkom logickú – hoci z istého pohľadu možno krutú – realitu. A je to zároveň nadčasové...

Diplomatické schopnosti Štefánika boli podľa všetkého naozaj výnimočné, priam až fenomenálne. Poznal dejiny a súvislosti, takže vedel, kde zatlačiť a kde naopak povoliť, kde „zahrať na strunu“. Mal definované záujmy a ciele a vymyslel stratégie, ktorými sa  podľa neho dali dosiahnuť. A ten, čo pozná dejiny vie, že presvedčiť veľmoci o „potrebe“ rozbiť monarchiu a podporiť vznik nových štátov nebolo vôbec, ale vôbec jednoduché.

Monarchista? Republikán?

Zdá sa mi pomerne rozšírené, že MRŠ vlastne nemal chcieť nový štát ako republiku, ale ako monarchiu. Na to, či tomu bolo skutočne tak, dáva sám v texte predmetného memoranda veľmi nejednoznačnú odpoveď: „Štát Čechov skladajúci sa z Čiech, Moravy, časti Sliezska a Slovenska (severná časť Uhorska), by mal vyše 13 miliónov obyvateľov a bol by konštitučnou monarchiou s panovníkom z niektorej nie nemeckej dynastie alebo by bol republikou.“[11] (Ešte dodáva, že „v oboch prípadoch by sa budúci štát odovzdal pod ochranu Spojencov,“[12] čo len ďalej potvrdzuje Štefánikov geopolitický realizmus, no v hĺbke ukotvený v istých hodnotách a ideáloch.)

Už skôr spomínaný Maurice Janin túto vec trochu viac objasňuje, a robí to veľmi zaujímavo. Píše totiž o jednom Štefánikovom výroku, „ktorý vtedy obľuboval, a ktorý opakujem ako príklad spletitých formulácií, aké často používal: „Sú prípady, keď skutočný republikán môže byť iba monarchistom.“ Podľa toho, čo mi rozprával, bol z hľadiska čisto teoretického naklonený republike; bol však presvedčený, že z hľadiska praktického je k jej dobrému fungovaniu treba splniť celý rad rôznych takmer neuskutočniteľných podmienok... Predpokladal okrem toho, že po uzavretí mieru, len čo sa dosiahne samostatnosť, objaví sa v morálnom stave národa prudká reakcia.“[13] Je to prinajmenšom veľmi zaujímavý „mikro-pohľad“ do Štefánikových úvah o demokracii, monarchii a štáte. Dá sa interpretovať rôzne; mne opäť raz dotvára obraz o MRŠ ako o „realistickom idealistovi“, ktorý má ideály a predstavy, no zároveň si je vedomý reality a mnohých obmedzení rôzneho druhu, ktoré sú jej vlastné.  

"Štefánik v Samarkandu r. 1907." Zdroj: JANIN, Maurice a Emanuel PURGHART. Štefánik vo fotografii. V Prahe: Orbis, 1938.

Krátko, no možno najvýstižnejšie o Štefánikovi napísal práve generál Maurice Janin (Matuškova esej je skôr oslavnou ódou ako analytickým popisom). So Štefánikom sa Janin skutočne veľmi dôverne poznal. Napísal, že MRŠ charakterizovala „živá inteligencia,“ no „súčasne nesmierna nervozita.“[14] Janin zaujímavo opisuje, že cítil „ako sa [Štefánik] intenzívne chveje pri snahe, aby získal rýchlo dôveru človeka, ktorý – ako ja v tomto prípade – mal dôležitosť pre úlohu, ktorú on prišiel vykonať.“[15] Štefánik mal však podľa neho naozaj obdivuhodnú schopnosť argumentovať a presviedčať, respektíve presvedčiť druhých o tom, čomu on veril (alebo čomu potreboval, aby uverili oni). Bol tiež veľmi ctižiadostivý (to možno pozorovať aj z jeho najznámejších citátov, portrétuje ho tak aj Matuška), čo ale Janin hodnotí pozitívne, nakoľko to je vlastnosť „nanajvýš žiaduca u človeka zvláštnej ceny,“ akým MRŠ podľa neho rozhodne bol.  

Čo na záver?

Nechcem vtláčať silou mocou pečať realizmu (zahraničnej) politike a politikom všade, kade chodím. Bolo by to smutné. Človek potrebuje ideály, a to už vôbec nehovorím o systematickej viere, v ktorej však vždy bude veľký priestor rezervovaný tajomstvu, mystériu. Človek potrebuje tabu, pred ktorým zastane a uzná svoju maličkosť. Pochopí, že existuje Niekto, kto ho presahuje. To už ale zachádzam trochu inam. Povedať som chcel to, že rozhodne nechcem byť iba búračom mýtov a ideálov, krutým realistom, ktorému na konci dňa neostane v rukách nič pevné, čo by mohol milovať, obdivovať, uznávať. Iba si myslím, že základom lásky, obdivu a uznania by mala byť pravda, nie mýtus. Ja „netrpím“ „realistickým idealizmom“ len v pohľade na politiku. Rád ho „aplikujem“ aj na ľudí, zvlášť verejných dejateľov. Nič im predsa neuprie na veľkosti, významnosti, na ume, pracovitosti, schopnostiach, talentoch či vytvorených dielach, keď si ich nebudeme idealizovať a vytvárať z nich polobohov. Človeka môžeme mať radi či milovať aj – a možno práve vtedy – keď poznáme jeho chyby, prešľapy a zlyhania.

Keď aspoň trochu odkryjem mýtický plášť hodený na Štefánika, jeho príbeh mi pripadá oveľa sympatickejší. Mal množstvo chýb a v mnohom s ním možno nesúhlasiť, to je úplne normálne. Tvoril mýty, a dosahoval prostredníctvom nich svoje ciele. Vlastne tieto mýty predstavovali zložku jeho praktického realizmu, lebo vedel, že tak dosiahne svojich politických cieľov. Pričom mu však nik nemôže odoprieť stabilnú ukotvenosť v ideáloch, v hodnotách a víziách. Je to inšpiratívne, a to aj v prípade, že s onými cieľmi človek nesúhlasí. Bol mužom činu a bohatých skúseností, bol praktikom, no nie cynikom. Vedel snívať a boril sa s tým, že sny nemožno „len tak“ uskutočniť, ale treba robiť kompromisy, rozmýšľať strategicky, vedieť jednať a vyjednať. Matuškova centrálna myšlienka v jeho eseji o Štefánikovi je sila vôle, nezlomnosť ducha, a kontinuálny tvrdý boj – len tak sa totiž človek môže stávať lepším, či priam veľkým, a robiť lepším i svet navôkol.

Štefánik ako „rozbíjač monarchie“. Ako tvorca nových mýtov dôležitých pre zánik starého a vznik nového. Ako generál a minister vojny. Ako vedec zaujatý „nekonečnosťou“ vesmíru. Ako schopný diplomat. Ako človek. Poukazuje nám potrebu vízie a cieľov, vytvorenia si stratégie, na potrebu vnímania reality a spletitých súvislostí. Na potrebu armády, obrany aj spojenectiev, na dôležitosť kvalitných medzinárodných vzťahov a diplomacie, kontaktov a potrebu vyjednávania. Áno, (dobrá) zahraničná politika je základ, na ktorom stojí stabilita, mier a prosperita obyvateľov, konkrétnych ľudí. A nakoniec aj samotná existencia štátu.

Inzercia

MRŠ ponúka mnoho príležitostí pre inšpiráciu a zamyslenie bez toho, aby musel byť perfektný. Takým môže len v očiach ľudí, ktorí svet a dejiny vidia čiernobielo.

 

 

Ps: páči sa mi Štefánikov výrok o odhodlaní prebiť sa a tiež ním používaný maxim: Volentes ducunt fata, Nolentes trahunt, čo je latiské príslovie a znamená: Osud vedie tých, ktorí chcú, vlečie tých, ktorí nechcú.

Pozn: autor nie je vyštudovaný historik. Čerpal z verejne dostupných zdrojov. Text je úvahou, nie historickou analýzou.

Titulný obr.: "Štefánik vo svojej pracovni v Meudone." Zdroj: JANIN, Maurice a Emanuel PURGHART. Štefánik vo fotografii. V Prahe: Orbis, 1938.

[1] Pozri Matuška, A., Profily, Vydavateľstvo Elánu, Bratislava, 1946

[3] Kováč, D., Štefánikovo Talianske Memorandum. Apríl 1916. v Slováci v prvej svetovej vojne 1914-1918, Literárne informačné centrum Bratislava, 2010, str. 89

[4] ibid

[5] ibid

[6] ibid, str. 83

[7] Pozri Kováč, D., Štefánikovo Talianske Memorandum. Apríl 1916. v Slováci v prvej svetovej vojne 1914-1918, Literárne informačné centrum Bratislava, 2010, str. 91

[8] ibid, str. 87

[9] Pozri Kováč, D., Štefánikovo Talianske Memorandum. Apríl 1916. v Slováci v prvej svetovej vojne 1914-1918, Literárne informačné centrum Bratislava, 2010, str. 87

[10] Pozri Kováč, D., Maurice Janin o Štefánikovi. Spomienky na roky 1916-1919. v Slováci v prvej svetovej vojne 1914-1918, Literárne informačné centrum Bratislava, 2010, str. 95

[11] Kováč, D., Štefánikovo Talianske Memorandum. Apríl 1916. v Slováci v prvej svetovej vojne 1914-1918, Literárne informačné centrum Bratislava, 2010, str. 86

[12] ibid

[13] Kováč, D., Maurice Janin o Štefánikovi. Spomienky na roky 1916-1919. v Slováci v prvej svetovej vojne 1914-1918, Literárne informačné centrum Bratislava, 2010, str. 95

[14] ibid, str. 94

[15] ibid

Odporúčame

Blog
Je prijímanie na ruku hnus?

Je prijímanie na ruku hnus?

Po dvoch mesiacoch sa nám znova umožnilo slávenie svätej omše za účasti ľudu. Bohu vďaka. Zároveň sa nám po dvoch mesiacoch vrátil jeden vážny problém: prijímanie Eucharistie na ruku.