Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
06. máj 2020

Nebeský homeschooling

Narazila som tvrdo, no učím sa lietať.
Nebeský homeschooling

Nebeský homeschooling

 

Myšlienka domáceho vzdelávania ma zaujíma už pár rokov. Som umiernený nadšenec-teoretik. Obracala a skúmala som tento koncept z rôznych strán a vedela by som s vami dlho debatovať o výhodách aj úskaliach, ktoré prináša. Pred pár týždňami som spolu s rodičmi 454 tisíc školopovinných detí prekročila hranicu medzi teóriou a praxou. Neprekročila. Bola som hodená, a teraz sa v tej vode učím plávať.

Online priestor je zaplavený nárekmi, rozhorčením aj vtipnými pohľadmi rodičov, ktorí sa boria s nákladom, na ktorý neboli pripravení ani vybavení. Na druhej strane vznikajú celé stránky dobrých rád a návodov, ako na to. Darí sa nám v tom učení viac i menej, väčšina z nás sa však už asi nevie dočkať, kedy naše deti konečne pôjdu zase do školy – možno to bude už čoskoro. Je však niečo, čo sa za tento špeciálny čas môžeme naučiť aj my rodičia?

Prvé poučenie prišlo pomerne rýchlo: moje predstavy a presvedčenia o tom, ako treba učiť, tvrdo narazili na realitu. Odjakživa sa mi nepáčilo, že náš školský systém je príliš zameraný na výkon a vyvíja neprimeraný tlak? Nuž, dcéra tretiačka sa pri písaní diktátu zosypala. Doma, pri mne. Nepáči sa mi totiž, že príliš škrtá. Nerozumie zadaniu slovnej úlohy? Nepodáva vždy výkon na hornej hranici svojich schopností? Nie je dosť usilovná? Pristihla som sa, že na ňu tlačím, kričím, ba používam aj vydieranie a vyhrážky. Nevie si zapamätať slovíčka z angličtiny, ktoré som jej predsa už 5x zopakovala? Na margo jej neschopnosti som zo svojich úst započula zopár ironicko-sarkastických poznámok, za aké by som učiteľku roznosila v zuboch. A mohla by som v tomto neradostnom zozname pokračovať. Narazila som nie na realitu učenia, ale na seba samú. To na mne, na mojich nárokoch, na mojej osobnosti sa trieštia moje ideálne či idealistické predstavy o učení. A tak mi zostalo len to, čo ostáva zúfalému človeku, keď je v koncoch. Volala som o pomoc. „Otec, prosím, pomôž. Toto nie je tvoj spôsob. Nauč ma inak...“

Ako nás učí Boh Otec? Ako Boh Otec učí mňa? Ako učil Ježiš? Ako ma vedie môj Radca a Tešiteľ? Ako dobrý Boh učí svoje deti?

Boh Otec so mnou vždy pracuje na tom mieste, kde práve som. Nepožaduje odo mňa míľové kroky, ani nehovorí: „Tvoj problém – toto si už dávno mala vedieť, učili ste sa to v druhom ročníku. Poraď si sama!“ Verí mi a dôveruje mi, že zvládnem, čo treba. Preto si môže dovoliť byť trpezlivý. Dáva mi čas, ktorý potrebujem – niektoré veci si asi naozaj potrebujem ohmatať z viacerých strán, alebo ich musím prejsť x krát, aby som dokázala postúpiť do ďalšieho levelu. Vie, že nestačí povedať inštrukciu, ale že potrebujem čas na osvojenie, odskúšanie, nacvičenie – áno, aj na robenie chýb. Nebeský Otec ma pozná a rozumie mi, vie, čo potrebujem na to, aby som sa mohla posunúť. Zameriava sa na to, čo mi ide a teší sa z toho. Pripomína mi situácie, keď som takýto prístup mohla zažiť na vlastnej koži. (Napríklad pri skúške z anglickej lexikológie. Bola to jediná skúška počas štúdia na dvoch vysokých školách, kedy profesorku zaujímalo to, koľko toho viem, a nie to, čo neviem. Fantastická a nezabudnuteľná skúsenosť.) Nebeský Otec povzbudzuje. Nerozkazuje, nepredpisuje požiadavky, nevyvíja nátlak, ale volá, opakovane a opakovane pozýva: „Poď to ešte skúsiť! Zvládneš to! Naučíš sa...“

Inzercia

A keď mi to nejde? Keď sa zaseknem a nie a nie dostať sa ďalej? Nekritizuje. Neobviňuje. Neznevažuje. Nezosmiešňuje. Nezalamuje rukami. Nevzdáva to so mnou ako s beznádejným prípadom. Čaká, kým sa (ja – stále ešte nie úplne vyliečená perfekcionistka) prederiem cez záplavu sebakritiky a sebaodsúdenia a pohliadnem znovu nahor. Pritiahne moju pozornosť k niečomu inému, niečím ma poteší, povzbudí. A potom mi pomôže porozumieť, prečo to nejde: „Pozri, urobila si toto a toto. Neurobila si toto a toto. Nabudúce budeš vedieť lepšie...“

To je môj ideál, tomu sa chcem priučiť. Toto je odteraz náplň môjho homeschoolingu.

A tak, keď dcéra pri učení stráca nervy, mojou prvou úlohou je pomôcť jej znovu nájsť pokoj. Pomáha pritúlenie, niekedy len chvíľočka. Povzbudenie: „Poď, skús to ešte raz. Čo by ti pomohlo?“ Keď bezúspešne vysvetľujem dookola to isté, dôjde mi, že tadeto cestu neprerazíme a hľadám iný spôsob. Nakreslíme si to? Zapojíme telo? Alebo si dáme pauzičku, aby sme sa spolu zasmiali, zaspievali si či nejako inak sa potešili? (Áno, povoľujem aj maškrtky. Aj v tomto zmäkli moje skalopevné presvedčenia.) S povzbudzovaním mi to ide ťažšie, tam som stále len na úrovni prvého stupňa. Ale už to nie sú jasle, ako ešte pred pár rokmi (Bohu vďaka za Kurz efektívneho rodičovstva). Najťažšie je však prekonávať návyky, vzorce, ktoré už máme spolu s dcérou zabehané. Keď sa jej snažím ozrejmiť, kde robí chybu, vníma to ako obvinenie a odsúdenie. Kritiku. Celá sa schúli do seba, alebo sa vášnivo bráni... Ale krôčik po krôčiku sa aj toto mení. Pýtam sa: „Miláčik, myslíš, že ti chcem zle?“ Pomaličky začína chápať, že pri nej nesedím ako porota, ktorá ju hodnotí a chce pristihnúť pri neúspechu, ale že sa učíme. Veď na to je škola, aby sme sa naučili to, čo nevieme. Spolu hľadáme to, čo ide ľahko, aj čo ide ťažšie a vyžaduje si bližšiu pozornosť, viac času. Obe sa učíme. Ja sedím pri nej, a pri mne sedí Boh Otec. Sám mi veľakrát pripomína, že tu nie je ako Vrchný Hodnotiteľ a Posudzovateľ, ktorý striehne na každé moje pochybenie. Je Otec, ktorý ma učí a vedie, pevne, ale láskavo a trpezlivo.

A keď to zas raz „nedám“ a rozčúlim sa, stratím nervy a moje ústa vypustia poznámky, ktoré namiesto budovania potápajú? Aj to je patrí k Otcovmu homechoolingu. Spolu pozeráme: Áno, je to tak. V mojom srdci sú stále ešte miesta plné neživota, z ktorých vyvierajú takéto slová. Prosím o odpustenie a premenu srdca. A potom prosím o odpustenie svoju dcéru.

Po prvom týždni domácej školy som mala pocit, že do mesiaca sa náš vzťah s dcérou zosunie do bodu, odkiaľ už nebude návratu. Že prehrám na plnej čiare – kvôli učeniu. Teraz je to iné. Nepoviem, že je to med lízať, domáce učenie je náročné aj naďalej. Náš vzťah je však skôr posilnený, a pre mňa je omnoho ľahšie obnovovať si nádej, že to pôjde lepšie – mojej dcére, aj mne. Veď nás homeschooluje náš Nebeský Otec.

Odporúčame

Blog
Je prijímanie na ruku hnus?

Je prijímanie na ruku hnus?

Po dvoch mesiacoch sa nám znova umožnilo slávenie svätej omše za účasti ľudu. Bohu vďaka. Zároveň sa nám po dvoch mesiacoch vrátil jeden vážny problém: prijímanie Eucharistie na ruku.