Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
04. máj 2020

Levoča

Tento rok to bude poprvýkrát, kedy sa každoročná púť na toto najvýznamnejšie slovenské pútnické miesto neuskutoční. Pandémia COVID-19 nám však ponúka možnosť zamyslieť sa nad zmyslom putovania ako takého.
Levoča

Autor je pútnikom do tohto najvýznamnejšieho pútnického miesta na Slovensku a člen kolektívu autorov knihy Cesta Nepredstaviteľná o pešej púti Levice – Levoča.

Dejiny istého pôvodne malého kostolíka na kopci nad týmto spišským mestom siahajú až ďaleko do 13. storočia, pričom pútnické miesto sa z neho stalo už v 15. storočí. Levoča a jej Mariánska hora rástla na dôležitosti v priebehu storočí, až sa z nej stal nesmrteľný symbol a jedno z najdôležitejších miest na Slovensku vôbec. Levočské púte pretrvali cez obe svetové vojny, prežili aj zátarasy, zákazy a zásahy štátnej bezpečnosti počas normalizácie. Roky sem prúdili ľudia – veriaci a neveriaci, mladí a starí, kardináli a biskupi a pred 25 rokmi aj samotný Svätý Otec Ján Pavol II. Niektorí tu hľadali zmysel života, odpustenie či lásku a iní jednoducho prišli obdivovať neprekonateľný majestát tohto miesta.

Tento rok je však všetko inak.

O dva mesiace, 5. 7. by mala tohtoročná Levočská púť vrcholiť. Státisíce ľudí sa mali opäť zhromaždiť nad týmto mestom zo zoznamu svetového kultúrneho dedičstva k príležitosti sviatku navštívenia Panny Márie. Tento rok sa tak však nestane. Mesto, inak na mnohých miestach dlho chátrajúce, neožije na jeden víkend farbami a vôňami, pouliční predavači si tento rok neprídu na svoje. Vlakové spojenie, ktoré obyčajne medzi Spišskou Novou Vsou a Levočou premáva iba dva dni do roka, sa taktiež neobnoví. Mládežníci z púte Muráň – Levoča s najväčšou pravdepodobnosťou nevystúpia po 29.-krát o polnoci na Levočskú horu. Koronavírus COVID-19 spôsobil, že sa Levočská púť po prvýkrát v histórii neuskutoční. Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť. (Kaz, 1:2)

Napriek zdanlivo bezprecedentne zúfalej situácii si však myslím, že je práve toto ideálny čas uvedomiť si, čo je zmyslom akéhokoľvek putovania.

Budem trochu osobný. Ako chlapec a tínedžer som vyrastal v okrajovom vnímaní mýtov s menom Levoča a púť. Uvedomoval som si iba, že Levoča je akési miesto niekde ďaleko na východe, kde sa raz za rok deje niečo dôležité a navštívi ho vtedy kopec ľudí. Keď ma však kamaráti v deviatom ročníku oslovili s ponukou do Levoče putovať z Muráňa s mládežníckou púťou, moja odpoveď bola celkom očakávateľná – „Peši? A to ste sa zbláznili?“

S postupom času som však postupne porozumel účelu, zmyslu a duchu putovania. Začalo to čisto povrchne. Po okúsení zopár kratších, jednodňových pútí sa mi postupne myšlienka kráčania k ďalekému cieľu zdala stále viac a viac atraktívna. Nevedel som prečo, ani ako, no zapáčilo sa mi to. Ubehlo zopár mesiacov a ocitol som sa prvýkrát na mládežníckej púti Muráň – Levoča v roku 2018. Bola plná zážitkov, smiechu a krásnych chvíľ. Zrazu som sám seba mohol nazývať pútnikom. No to najdôležitejšie ešte len malo prísť.

Takmer pred rokom, koncom júna, sa naša zhruba 10-členná skupina Levičanov vybrala na púť z nášho rodného mesta, Levíc, až do Levoče. Celkovo mala naša cesta trvať dvanásť dní, cez Štiavnické vrchy a hrebeň Nízkych Tatier. Dokopy zhruba 260 kilometrov. Boli to tieto dva týždne, kedy som pochopil, čo putovanie skutočne znamená. Už som vtedy počul príbehy o cestách do Santiago de Compostela a aj som zažil mládežnícku púť, no skutočný zmysel tejto aktivity s dlhou tradíciou sa mi zjavil až niekde pod vrcholkami Chopka a Ďumbiera.

Inzercia

Vonkajšie znaky akéhokoľvek putovania sú:

  1. Skromnosť: Pri balení sa na podobnú odyseu nie je možné zobrať si so sebou prebytok čohokoľvek, či byť závislý od nadbytku materiálnych vecí. Pútnik si so sebou do batohu zabalí len to, čo bude nutne potrebovať. Či už je to oblečenie, jedlo alebo vybavenie, vždy si berie len toľko, koľko sa mu do batožiny (ktorú si spravidla nesie stále so sebou) zmestí.
  2. Spoločenstvo: Pútnik málokedy putuje sám. Väčšina z nás by tak ani neprišla do cieľa. Jeho spolupútnici sú mu najbližšou rodinou – delia sa o všetko a spolu všetko prežívajú. Radosti, trápenia aj pády. Učia sa takto žiť jeden pre druhého.
  3. Ticho: Púte spravidla obsahujú etapy ticha. Či už je to ticho modlitby alebo rozjímania, alebo len „ponorková choroba“ spolupútnikov, pre pútnika je ticho neoddeliteľnou súčasťou jeho misie. Učí sa s tichom vysporiadať, v tichu rozmýšľať a prežívať.

Púť ako taká je vlastne akousi analógiou pre život jednotlivca. Má svoj začiatok, svoj koniec a nespočetné množstvo náročných etáp medzitým. Má ťažšie časti a jednoduchšie časti, ktorých obtiažnosť sa často odvíja len od psychického nastavenia pútnika. Pútnik sa musí naučiť niesť si svoju batožinu, svoje starosti a myšlienky. Musí sa naučiť spoľahnúť sa na druhých a byť druhým k dispozícii. No najmä, musí sa naučiť myslieť na svoju destináciu, na cieľ všetkej jeho snahy, na to najdôležitejšie miesto, kam smeruje. Inak by púť vzdal snáď ešte pred polovicou. V živote kresťana týmto cieľom je nebo – pre nás to v lete minulého roku bola Levoča.

Pri analógii púte ako ľudského života sú však snáď najdôležitejšie už spomínané znaky putovania. Skromnosť, spoločenstvo a ticho. To, čo majú tieto tri znaky spoločné je, že v dnešnom svete maximalizmu, individualizmu a neustáleho hluku chýbajú snáď najviac. Koľkokrát si aj povieme, že by sme chceli žiť skromnejšie. Milovať ľudí a používať veci – nie naopak. Koľkokrát túžime potlačiť svoje ego, alebo pýchu niekoho iného a niekam skutočne patriť. Mať svoju komunitu, svoje spoločenstvo, svoju rodinu. Koľkokrát túžime „vypnúť“, zbaviť sa neustáleho prílivu informácií, ktoré nám servíruje náš digitálny svet a aspoň malú chvíľu byť v tichu?

Keď sa však o tieto veci počas nášho bežného života pokúsime, zistíme, že nevieme, ako na to. Zabudli sme, ako postaviť ľudí nad veci, ktoré nás definujú. Zabudli sme, ako postaviť lásku k blížnemu nad lásku k sebe. Zabudli sme, ako prežiť v tichu - a aj preto putujeme. Putujeme, aby sme získali odpovede na otázky v našom živote, ktoré nám bežne prídu nevyriešiteľné. Putujeme, aby sme získali nadhľad, aby sme sa odosobnili od šumu každodenného života a naučili sa byť ticho.

Zabudli sme, ako prežiť v tichu - a aj preto putujeme. Zdieľať

Áno, Levočská púť nám v roku 2020 bude chýbať. Bude nám chýbať pohľad na Mariánsku horu zaplnenú státisícami veriacich, bude nám chýbať jedinečná atmosféra mládežníckej púte Muráň – Levoča a bude nám chýbať to najstaršie pútnické miesto na Slovensku. No časy, ktoré žijeme, pre nás môžu byť jedinečnou príležitosťou uvedomiť si, prečo putujeme a najmä kam. Pretože zmysel putovania – naučiť sa žiť trochu inak, nám nikto neberie a nikto nám ho ani zobrať nemôže. Odopierať si ho môžeme jedine my sami. No sami ho v týchto ťažkých časoch môžeme aj znovu objaviť.

Preto pamätajme: Putujeme, lebo máme pred očami našu destináciu. Pretože Levoča ňou v konečnom dôsledku nie je.

https://www.facebook.com/media/set/?set=a.2693226967430893&type=3&comment_id=2693282140758709

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.