Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
01. máj 2020

Samota nielen (alebo aj) v cirkvi

S dvomi kňazmi a dvomi laikmi sa spoločne zamýšľame nad témou samoty v cirkvi i mimo nej.
Samota nielen (alebo aj) v cirkvi

Samota jednotlivcov - adolescentov a čerstvo dospelých, ale aj ľudí v produktívnom veku, ktorí dlhodobo z rôznych príčin nežijú v partnerskom či manželskom zväzku alebo nemôžu žiť napríklad kvôli svojmu hendikepu. Kedy je samota požehnaním a kedy prekliatím?

Michaela: Ťažko sa mi na toto hľadá odpoveď. Pre mňa býva samota požehnaním hlavne v momentoch, keď sa niečo pokazí alebo nejde tak, ako by som chcela. Keď sa cítim zraniteľná vtedy je pre mňa samota veľkým darom, v ktorom môžem nazbierať potrebné sily a opäť vykročiť vzpriamene vpred. Neviem, či som odpovedala na otázku. :-)

Filip: Podľa mňa je to jednoduché. Ak nemám zmysel života je jedno, či som sám alebo s niekým. Cítiť samotu môžem aj keď mám okolo seba kopu ľudí. A zas naopak aj keď som sám, viem sa necítiť sám. Jediná cesta, ako nepovažovať samotu za prekliatie je plnohodnotne využiť čas, aby som vo všetkom našiel zmysel. Často jazdím po Slovensku sám a niekedy mi to lezie na nervy, ale vždy sa teším domov, lebo viem, že ma tam čaká rodina a to, čo robím, robím pre nich. Vďaka tomu sa necítim v aute sám.

Michal: Možno na to, aby sme vedeli rozlíšiť, kedy hovoriť o požehnaní a kedy o „prekliatí“, odlíšil by som samotu od osamotenosti. Samota ako taká je podľa mňa vždycky požehnaním. Je dokonca nutná. Sú chvíle, keď človek má potrebu byť sám. Zomrie mu napr. niekto blízky alebo sa dozvie o svojom veľmi vážnom zdravotnom stave. V prvej chvíli chce byť sám. Ak mu náhodou niekto chce niečo povedať, nezaujíma ho to a povie: „Choď preč, nechaj ma, potrebujem byť sám.“ Niečo iné je osamotenosť, ktorú niekto môže zažívať nechcene alebo i vlastnou vinou. Osamotenosť je vždycky niečo, čo ťaží a človeku neprospieva, nakoľko je stvorený pre spoločenstvo.

Tomáš„Ľudia iba málo preciťujú, čo je to samota a aká príšerná je jej hĺbka. Dav nie je spoločnosť priateľov, tváre navôkol sú len galériou obrazov a rozhovory iba drnčaním cimbalu všade tam, kde sa nenachádza láska.“ Francis Bacon

Samota je skrytým a neočakávaným hosťom, často podceňovaným a neprebádaným nepriateľom do momentu, kým ju človek nezakúsi a zistí, že je to boj, na ktorý nebol vôbec pripravený.

Samota v živote človeka len ťažko nachádza miesto. Veď už od samotného aktu stvorenia je s ňou problém... „nie je dobré človeku samotnému“ (Gn 2, 18). Ani Boh nie je samotár. Boh je spoločenstvo troch osôb. Teda naozaj možno vidieť, že samota sa akoby nenachádza v Božom pláne. Prečo teda máme často pocit, že ju zakúšame? Jestvuje vlastne nejaká samota? Veď samota v tomto zmysle je aj v rozpore s povahou lásky, lebo by bola prežívaná egocentricky. Boh ako spoločenstvo osôb tvorí človeka, aby žil v spoločenstve; v spoločenstve s ním a s ostatnými ľuďmi. Faktom však je, že mnohí ľudia zakusujú neslobodu a duchovnú samotu. A vidíme ako títo ľudia veľmi rýchlo strácajú nádej a zmysel svojho života. 

Ale existuje aj opačný prípad, kedy je samota požehnaním pre človeka. Každý z nás z času na čas pocíti vo svojom vnútri potrebu po samote a súkromí a túži byť akoby odlúčený od tohto sveta. Ale i v tomto rozmere nechce byť úplne sám. Samota sa stáva problémom zväčša vtedy, keď sa jednotlivec ocitá konfrontovaný so svojím vnútorným JA, s realitou, s ktorou nie je akosi stotožnený a nevie ju prijať. Zvádza vlastne akýsi konflikt, z ktorého by najradšej unikol a ušiel sám od seba. To je bolesť prežívania samoty. Puto, ktoré zväzuje a prehlbuje neslobodu a úzkosť. 

Kresťan ale i každý človek má na dosah účinný nástroj pomoci sám v sebe a blízko seba. Kresťanstvo nás učí premieňať kríž ako nástroj smrti na kríž, ktorý je nástrojom vykúpenia. Kristov kríž udeľuje hodnotu každému malému nepohodliu v našom živote. Stávame sa vďaka nemu plnohodnotnými ľuďmi. Účinok kríža je ako „Midasov dotyk“: čoho sa dotkol, premenilo sa na zlato. Jeho dotyk dáva nekonečnú hodnotu všetkému, čo požehnáva. Sv. Maximilián z Turína dodáva, že „modlitbu za vyliečenie našich rán musíme začínať znakom kríža.“ Naše utrpenia majú hodnotu, pretože sú to kríže a patria Kristovi. 

 

Samota v partnerstve, manželstve s deťmi, samota bezdetných párov. Byť s niekým a predsa sám? Prečo je tomu tak?

Michaela: Občas mám pocit, že hoci mám krásnu a veľkú rodinu, a to aj tú z manželovej strany, cítim sa sama a opustená. Myslím si, že často to vychádza z pocitu nepochopenia a nedocenenia. Nie vždy mať okolo seba veľa ľudí u mňa znamená necítiť sa sama. Práve naopak. Stretám sa a bojujem s pocitom osamelosti. 

Filip: Niekedy potrebujem byť sám, hoci mám rodinu. Keď prídem z práce, viem, že ma čaká manželka a dcéra, ale nie vždy im viem venovať plnú pozornosť. Manželka vie, že občas potrebujem vypnúť a byť sám (zrelaxovať) napríklad pri umývaní riadu, či oprave auta, aby som doplnil energiu a mohol byť s nimi potom naplno.

Michal: Ide skôr o osamotenosť, ktorú môže niekto zažívať nechcene, a to aj v rodine, v manželstve, kde sú aj deti. Niekedy sa to tak stane, že deti si k niektorému z rodičov nenájdu cestu, alebo sa rodičia príliš venujú práci a nevnímajú potreby svojich detí. Situácie môžu byť rôzne. A niekedy si človek stav osamelosti navodí sám, pokiaľ má ťažkú povahu, je z niečoho zranený, býva nepríjemný a všetci od neho utekajú. Taký človek by sa mal zamyslieť a hľadať odpoveď na otázku: „Prečo ľudia odo mňa bočia?“ Pokiaľ pozná aj odpoveď a môže to zmeniť, netreba čakať a prekážku treba odstrániť. 

Tomáš: Samotná otázka znie už dosť paradoxne. Samota v partnerstve, vo zväzku? Neodporuje si to? Ale áno. A predsa sa to stáva. Partnerstvo, manželstvo, rodičovstvo je vyjadrením spoločenstva lásky, v ktorých dochádza k odovzdávaniu i prijímaniu. Nástrojom tejto vzájomnej výmeny je komunikácia. Komunikácia, ktorá je autentická. Dôležité je rozlišovať, čo sa komunikuje. Láska má v povahe vychádzať zo seba a dávať druhému, prijímať druhého a nechať sa obohacovať, lepšie povedané, obdarovať. Bez komunikácie sa stráca jedinečnosť, nastupuje neistota a prázdnota.

To je aj situácia, ktorá nachádza miesto vo všetkých vzťahoch. Je ťažké žiť v stave nevedomosti, keď človek nevie, či za situáciu, ktorú vníma ako problematickú, nesie alebo nenesie vinu. Táto neistota sa vkráda i do svedomia človeka a on zvádza vnútorný boj. Do svedomia vstupuje akoby hmla a subjektu je skoro až nemožné vyhodnotiť tento stav objektívne. Ak však zostane v tomto rozpoložení nečinne a so sebaľútosťou, tým len kontempluje vlastnú temnotu. V takom prípade len ťažko môže dôjsť k napredovaniu. Osoba si začne klamlivo namýšľať, že zakusuje samotu. Prichádza na rad samota a „dráma stratenej hodnosti a uvedomenie si zmareného synovstva.“ 

Inzercia

Ako vnímal samotu samotný Kristus? Často sa utiahol do samoty, aby sa išiel zhovárať s Otcom a nie preto, aby mal od ostatných pokoj. Len takto prežívaná samota môže byť naozaj plodná, ak je priestorom pre modlitbu, ktorá je tiež prostriedkom na ceste k slobode. Ježiš prežíval a komunikoval autentické emócie a prežívanie v pravde a láske. G. K. Chesterton v knihe Ortodoxia píše: „Ohromujúca postava, ktorá napĺňa evanjeliá, prevyšuje všetkých mysliteľov, ktorí sa pokladali za veľkých. Boli hrdí na to, že dokážu skrývať slzy. On slzy nikdy neskrýval; nebál sa ich hocikedy ukazovať priamo na svojej odkrytej tvári. Vážni nadľudia sú hrdí na to, že dokážu mať svoj hnev pod kontrolou. On svoj hnev nikdy neskrotil. Pozhadzoval nábytok z predných schodov chrámu a opýtal sa ľudí, ako chcú ujsť pred pekelným zatratením. A predsa niečo potláčal. Bolo tu niečo, čo skrýval pred všetkými ľuďmi, keď vystúpil na vrch, aby sa modlil. Bolo tu niečo, čo zakrýval náhlym mlčaním alebo ráznou samotou. Bola tu istá vec, príliš veľká pre Boha, aby nám ju ukázal, keď chodil po našej zemi; a niekedy som mal dojem, že to bola jeho veselosť.“ Takto nás Kristus učí, že byť autentickým vo svojom prežívaní aj navonok cez komunikáciu, značí žiť v pravde a vo vnútornej slobode, a to nás chráni pred uzatváraním sa do seba pred inými i sebou samým, čo by mohlo mať za následok prežívanie bolesti v izolácii svojho prežívania, odlúčení od objektívnej skutočnosti a zdanlivej samoty.

 

Samota v kresťanskom spoločenstve? Mýtus?! Samota je problém globálny, mala však zasiahnuť aj kresťanov? Príčiny a riešenia.

Michaela: Tak toto je individuálne. Myslím si, že je normálne ak samota zasahuje aj kresťanov. Mňa sa napríklad dotýka v mojej každodennosti. Som kresťanka, ale zároveň som aj človek. Samota je ľudská a nie vždy je dobré sa jej snažiť nasilu zbaviť alebo utiecť. Z vlastnej skúsenosti viem, že môže slúžiť k dobru. Samozrejme, netreba zatvárať oči pred samotou, ktorá ničí a utláča ako napríklad detičky v detských domovoch. Sú tak samé a často nepovšimnuté. Niekedy stačí otvoriť oči a vidieť, čo sa deje. Nemyslím si, že treba veľké činy. Občas stačí málo. Úsmev, návšteva, rozhovor… 

Filip: Kresťan sa môže cítiť sám, hoci chodí aj do kresťanského spoločenstva. Je to normálne, veď tiež je to len človek. Myslím si, že ak chodím do spoločenstva, do cirkvi zo sebeckosti, aby som naplnil to, čo chýba mne, nepustím druhých k sebe a som sám. Tým sám seba staviam do samoty. Riešenie je teda jednoduché. Otvoriť sa. Hoci mám temperament introverta, zo skúsenosti viem, že ak prekonám sám seba - otvorím sa spoločenstvu - tým sa zbavujem samoty.

Michal: Kresťanské spoločenstvo je duchovná rodina. Kresťan by sa nikdy nemal cítiť osamelý. Vo vzťahu k Bohu určite nie. A ak sa cíti nejako na okraji spoločenstva, je namieste pýtať sa, prečo sa tak cíti, kde sa stala chyba. No a treba pátrať po príčinách osamelosti. Ak sa zistia a možno ich odstrániť, treba ich odstrániť. Je na človeku, či o to stojí, alebo - pokiaľ je chyba v spoločenstve - či stojí o to taktiež.

Tomáš: Kresťanské spoločenstvo je telo oplývajúce silou i posiate mnohými ranami. „Tak aj my mnohí sme jedno telo v Kristovi a jednotlivo sme si navzájom údmi“ (Rim 12,5). Cirkev buduje Ježiš Kristus na základe apoštolov a aj tých si vyvolil, aby boli s ním (porov. Mk 3, 14). V tomto zmysle možno hovoriť, že nikdy nie sme sami. Faktom však je, že mnohí ľudia zakusujú neslobodu a duchovnú samotu. A vidíme ako títo ľudia veľmi rýchlo strácajú nádej a zmysel svojho života. Nie je totiž možné nájsť pravú slobodu bez Ježiša Krista. Veď napokon „Slobodu nám vydobyl Kristus“ (Gal 5, 1). Niekde tu môže tkvieť koreň problému. Nepochopenie zmyslu života, neuvedomený a neprijatý význam povolania k životu, o to viac k životu v plnosti.

Odpoveď súvisí s odpoveďou na predošlú otázku. Či v kresťanskom spoločenstve alebo akomkoľvek inom, princíp je rovnaký. Človek je bytosť spoločenská. Ale na to, aby žil spoločenstvo, nepotrebuje nutne byť obklopený ľuďmi a informáciami. Toto sa javí ako chybné chápanie. Je to zdanlivá spokojnosť, keď sa človek klame tým, že si získava priateľov a buduje vzťahy, aby seba i iných presvedčil o tom, aký je spoločenský a pritom len zakrýva svoju najväčšiu ranu… nevie byť sám. Bojí sa, že sa ocitne sám. Desí sa toho. Je presvedčený, že je spoločenský, ale nežije pre spoločenstvo. Žije pre seba a namýšľa si, že často aj iní žijú pre neho. To nie je kresťanské a dovolím si povedať, že asi ani nie ľudské. Ako teda? Viktor E. Frankl vo svojich listoch z koncentračného tábora píše: „Moja myseľ sa neustále vracala k obrazu manželky. Zrazu mi napadla myšlienka, že vlastne ani netuším či je nažive. Vedel som len jedno, a tým som si už teraz bol istý. Láska presahuje fyzickú osobu milovaného človeka. Nachádza svoj najhlbší zmysel v duchovnom vnútri človeka. To, či je milovaná osoba prítomná alebo nie, či je ešte nažive alebo nie, prestáva byť dôležité. Nevedel som, či je moja manželka ešte nažive a nemal som to ani ako zistiť, no v danej chvíli na tom nezáležalo. Nič nemohlo ovplyvniť silu mojej lásky. Keby som už vtedy vedel, že moja žena je mŕtva, myslím si, že by ma ani toto vedomie neodchýlilo od rozjímania nad jej obrazom a že moja duchovná konverzácia s ňou by bola rovnako živá a uspokojujúca. ,Na srdce si ma pritlač jak prsteň, sťa pečať na svoje rameno! Lebo láska je mocná ako smrť a vášeň lásky tvrdá ako podsvetieʻ (Pies 8, 6). Takéto zosilňovanie vnútorného života väzňovi pomáhalo nachádzať útočisko pred prázdnotou, skľúčenosťou a duchovnou chudobou jeho života.“ Nikdy nebudeme úplne slobodní. Ale nemusíme byť otrokmi. Sloboda, ktorú máme na dosah je krásna a kľúč od brán žalára máme na dosah ruky. 

Filozof Gabriel Marcel uvažuje o nádeji a v kontexte desivej ľudskej oklieštenosti poznamenáva: „Cítiš sa spútaný. Snívaš o úniku. Daj si však pozor na preludy. Ak chceš uniknúť, neutekaj; radšej prehlbuj to tesné miesto, ktoré vlastníš. Nájdeš tam Boha a vôbec všetko. Boh sa nevznáša na obzore, ale prebýva v tesnom priestore teba samého. Márnosť sa pomíňa, láska však prehlbuje. Ak sa snažíš ujsť sám od seba samého, tvoje väzenie pobeží s tebou a cestou ťa vo vetre zovrie ešte viac. Ak sa však ponoríš do svojho vnútra, to väzenie sa roztvorí v raj.“  


Krátke profily odpovedajúcich:

Michaela: 27 rokov, matka a manželka žijúca v rodinnej každodennosti

Filip: 28 rokov, manžel, kuriér

Michal: 35 rokov, gréckokatolícky kňaz

Tomáš: 27 rokov, rímskokatolícky kňaz


Vopred ďakujeme za vaše komentáre - postrehy a skúsenosti v rámci témy. Na vaše otázky sa budeme usilovať odpovedať najmä vtedy, ak o to menovite niekoho z nás požiadate.

Inzercia

Zakladateľ webu citlivetemy.sk, tvorca projektu OrareM, spoluautor knihy Homosexualita bez farieb dúhy (2019), hosťujúci autor článkov na weboch chlapom.sk a zastolom.sk. Sociálno-výchovný pracovník, dobrovoľník, vyštudovaný biológ (vedecký smer)...

Inzercia

Odporúčame

Blog
Tajomstvo koronavírusu: hypotézy a istoty

Tajomstvo koronavírusu: hypotézy a istoty

Koronavírus alebo Covid-19, infekčné ochorenie, ktoré sa za niekoľko mesiacov rozšírilo po celom svete a preukazuje črty pravej pandémie, je stále zahalené záhadnou aurou. O povahe tohto vírusu existuje mnoho hypotéz ale iba veľmi málo istôt. Hypotézy sa predovšetkým týkajú pôvodu choroby. Prišiel vírus prirodzeným spôsobom (ako to tvrdí väčšina virológov) alebo ho vyrobili v laboratóriách, ako si to zase myslia ostatní? A bol v druhom prípade vyrobený na terapeutické účely alebo vojenské? V ktorom laboratóriu by ho mohli vyrobiť, v čínskom alebo západnom? Bol únik z laboratória náhodný alebo cielený?

Blog
V čom spočívajú obmedzené limity materializmu?

V čom spočívajú obmedzené limity materializmu?

My ľudia sme bytosti duchovné. A naša duchovnosť sa v nás prejavuje prostredníctvom citu. Prostredníctvom citu srdečnosti, prostredníctvom citu elementárneho ľudského tepla a ľudskej dobroprajnosti. Toto sú základné vlastnosti nášho ducha, a preto by sa logicky mali prejavovať vo všetkom, čo ako ľudské duchovné bytosti myslíme, hovoríme a konáme.