Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
13. apríl 2020

"Nespoznali ho" - originalita myslenia alebo ťarbavosť srdca

Často sa stáva, že samo Božie Slovo, najdôležitejšie skutky, najvýznamnejšie diela nadprirodzenej lásky, tie najlepšie texty, najprenikavejšie kázne, ktoré obsahujú najhlbšie nadprirodzené pravdy, nemajú najväčší ohlas, nemajú najvyššiu čítanosť, sú skryté. Nie sú dané mnohým, len niekoľkým. Tak je to s duchovnými skutočnosťami: živočíšny človek nemá zmysel pre Božie veci, len ťažko sa k nim dopracúva. Koľkokrát boli zaznávaní v dejinách tí, ktorých svet nebol hoden. Ježiš konštatuje: „Mnohí proroci a králi chceli vidieť, čo vidíte vy, ale nevideli, a počuť, čo vy počúvate, ale nepočuli.“ (Lk 10, 24) Čo zaťažuje srdce a myseľ v nevere, ťarbavosti porozumieť? Naša vôľa ovplyvnená neresťami, sebestrednosťou a sebevzťažnosťou, pýchou a márnivosťou, smútkom a urazenosťou, pohodlnosťou a chamtivosťou, žiadostivosťou a povrchnosťou... Niektorí si upravia vieru na spôsob ,urob si sám‘, ktorá redukuje Boha na obmedzený priestor vlastných želaní a vlastných presvedčení...
"Nespoznali ho" - originalita myslenia alebo ťarbavosť srdca

V rozprávaniach evanjelií o zjaveniach Zmŕtvychvstalého sa opakuje jeden detail v rozličných obmenách: mnohí Ježiša nespoznali... Tak to bolo v prípade Magdalény, ktorá ho považovala za záhradníka, tak tomu bolo v prípade emauzských učeníkov, ktorí ho považovali za cudzinca. Prečo ho nespoznali? Ježišova ľudská skutočnosť, jeho ľudská stránka, jeho ľudské prejavy, jeho ľudská reč, jeho ľudské utrpenie a smrť, to všetko bolo verejné, všetkým prístupné. Ale jeho božská skutočnosť je skrytá, odhaľuje sa len postupne, v miere viery, tie najdôležitejšie nadprirodzené pravdy a skutočnosti nie sú takpovediac verejné. Odhaľujú sa iba tým, ktorí uveria. Po zmŕtvychvstaní už Ježišovo telo nie je ako predtým, je prežiarené božskou slávou a tak už aj jeho telo je prístupné iba viere. A odovzdáva sa iba niektorým, ktorí to podávajú ďalej. Najprv sú to anjeli, čo zvestujú zmŕtvychvstanie ženám. Apoštolom zvestujú zmŕtvychvstanie ženy. Niekto by si mylne mohol povzdychnúť: apoštolom bolo dobre, keď videli zmŕtvychvstalého. Ježiš hovorí: blahoslavení sú tí, ktorí nevideli a uverili. Apoštoli najprv počujú od žien, ženy od anjelov. Viera je z počutia. Aj pre nich, aj pre nás. Oni ho uvideli, až keď uverili. Iste Ježiš ide na pomoc ich nevere. Vedie ich takpovediac za ruku k viere, emauzských učeníkov vedie vysvetľujúc im Písma. Tomášovi pomáha k viere aj odhalením reality jeho vzkrieseného tela. A boli ťarbaví uveriť ako my... Ale iba viera dáva rozpoznať skutočnosť Zmŕtvychvstalého.

Často sa stáva, že  najdôležitejšie skutky, najvýznamnejšie diela nadprirodzenej lásky, tie najlepšie texty, najlepšie kázne, ktoré obsahujú najhlbšie pravdy, ba dokonca aj samo Božie Slovo, nemajú najväčší ohlas, nemajú najvyššiu čítanosť, zostávajú skryté. Nie je dané mnohým pochopiť ich, len niekoľkým. Tak je to s duchovnými skutočnosťami: „živočíšny človek nemá zmysel pre Božie veci“ (1Kor 2, 14), len ťažko a postupne sa k nim dopracúva. Koľkokrát boli zaznávaní v dejinách tí, ktorých svet nebol hoden. Ježišom počnúc a apoštolmi a vierozvestcami pokračujúc. Skutky apoštolov to opisujú detailne. Spomeňme si napríklad na svätých Cyrila a Metoda, „tony zlata“ ducha priniesli na Veľkú Moravu, a oni a ich učeníci sa museli ustavične „prieť s hrubými ľuďmi“ (Život Konštantína) a napokon boli vyhnaní.

Ježiš konštatuje: „Mnohí proroci a králi chceli vidieť, čo vidíte vy, ale nevideli, a počuť, čo vy počúvate, ale nepočuli.“ (Lk 10, 24) A svätý Pavol uvažuje nad neverou Izraela: "Blízko teba je slovo, v tvojich ústach a v tvojom srdci;" totiž slovo viery, ktoré hlásame. ... A ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? A ako počujú bez kazateľa? A ako budú kázať, ak nie sú poslaní? Ako je napísané: "Aké krásne sú nohy tých, čo hlásajú dobrú zvesť." Lenže nie všetci poslúchli evanjelium. Aj Izaiáš hovorí: "Pane, kto uveril tomu, čo sme hlásali?" Teda viera je z hlásania a hlásanie skrze Kristovo slovo. Ale spytujem sa: Azda nepočuli? Ale áno, po celej zemi rozlieha sa ich hlas a ich slová až po hranice sveta. ... A Izaiáš sa odvažuje povedať: "Našli ma tí, čo ma nehľadali; verejne som sa zjavil tým, čo sa na mňa nedopytovali." Izraelu však hovorí: "Celý deň som vystieral ruky k ľudu nevernému a vzdorovitému" (Rim 10).

Ježiša nepoznali, lebo on sa dal spoznať len v miere ich viery, v miere ochoty srdca prijať pravdu. A vidíme, koľko mudrovali... aj emauzskí učeníci... Táto scéna emauzských učeníkov je obrazom liturgie svätej omše. Aj Božie Slovo počúvajú mnohí, a každý porozumie, koľko vládze. Tu nejde v prvom rade o IQ, tu ide o učenlivosť srdca, o vôľu prijať pravdy, ktoré sú väčšie než moja malosť. Musím sa obrátiť v zmýšľaní, prestať považovať moje hodnotenie skutočnosti za hlavné kritérium pravdy. Čo zaťažuje srdce a myseľ v nevere, ťarbavosti porozumieť? Naša vôľa ovplyvnená neresťami, sebestrednosťou a sebevzťažnosťou, pýchou a márnivosťou, smútkom a urazenosťou, strachom, ľahostajnosťou, pohodlnosťou a chamtivosťou, žiadostivosťou a povrchnosťou! 

Hlboké úvahy na túto tému prináša svätý John Henry Newman jednej svojej kázni: „Dnes (či už to pokladáme za správne alebo nesprávne) je všade toľko subjektívneho názoru, toľko postojov a výhrad, toľko prednášok a kázania, toľko snahy o originalitu myslenia, že individuálne vyznanie sa stalo znakom doby, čo prináša svoje osobité dôsledky a zodpovednosť.“ Pápež František upozorňuje, že sa to prenáša aj do života viery a deformuje ju: „Človek si o Bohu vytvára predstavy, ktoré mu bránia zažiť jeho skutočnú prítomnosť. Niektorí si upravia vieru na spôsob ,urob si sám‘, ktorá redukuje Boha na obmedzený priestor vlastných želaní a vlastných presvedčení. Ale táto viera nie je obrátením k Pánovi, ktorý sa zjavuje, ale naopak mu dokonca znemožňuje podnecovať náš život a naše svedomie”. Dnes vládne taký individualizmus, že ľudia si už zvykli úplne nereálne, v osobných pózach a arogancii mudrovať o veciach, ktorým nerozumejú. Newman pokračuje: „Pravdaže, stáva sa to bežne nielen v oblasti náboženstva, ale v rôznych okolnostiach, že sa vyjadrujeme nereálne, t. j. hovoríme o záležitostiach, ktoré naša myseľ neovláda.“ To u znalých vyvoláva len úsmev a pohŕdanie, hovorí Newman: „Príkladom takéhoto bezobsažného spôsobu reči je situácia ľudí, ktorí sa dostanú do nejakej novej spoločnosti medzi cudzie tváre a nepredvídané okolnosti. Raz si vytvárajú sympatické názory o ľuďoch a veciach, druhý raz opačné, ale či sú ich názory také alebo iné, ľuďom, ktorí daných ľudí a veci poznajú, pripadajú zvláštne, nereálne a pokrivené. Cítia obdiv, kde by nemali, vidia iróniu, kde žiadna nie je; predstavujú si motívy, zle si vysvetľujú spôsoby, mýlia sa v charaktere, zovšeobecňujú a robia asociácie, ktoré jestvujú iba v ich hlave. Niektorí ľudia sa napríklad usilujú byť výreční. Používajú veľké slová a imitujú vety druhých. Pritom sa nazdávajú, že ľudia, ktorých napodobňujú, chápali zmysel slov tiež tak slaboducho. Alebo si možno myslia, že zároveň so slovami ovládajú aj zmysel toho, čo hovoria. Iný druh nereálnosti či sileného vyznania vecí, ktoré nás presahujú, sa prejavuje v správaní ľudí, ktorí znenazdajky dosiahli pozíciu autority alebo nejakého vyššieho úradu. Tvária sa tak, ako to pokladajú za primerané svojmu úradu, ale ten je nad nimi, preto sú ťarbaví. Chcú sa správať dôstojne a prestávajú byť autentickí.“ Mohli by sme pokračovať veľmi dlho, keby sme chceli len naznačiť množstvo póz, do ktorých upadáme. Koľkokrát hovoria ľudia o pravdách, používajú hlboké slová, avšak v ich ústach vyznievajú prázdne. Je to náboženský pátos, v ktorom niet svetla, ktoré by sa mohlo dotknúť srdca. A to sa stáva aj nám nábožným ľuďom, ba dokonca i nám kňazom. Samozrejme, „kým ľudia spoznajú rôzne skutočnosti života, nie je nič neobvyklé, ak ich pohľad na náboženstvo je nereálnym. Mladým, ktorí ešte nepoznali smútok a bázeň alebo obety, ktoré ukladá svedomitosť, obvykle chýba hĺbka a vážnosť charakteru, ktoré môžu priniesť iba skúsenosť smútku, bázne a obety.“ Niekedy to nie je chyba týchto ľudí, je to len fakt. Inokedy však človek, keď nechce otvorene odmietnuť pravé vyznanie právd viery, robí to skryto, vymýšľa si teórie, aby prizdobil svoj postoj, svoju neochotu, aby sa obhájil.

Ale Newman ide ešte ďalej a nepristavuje sa iba pri jednotlivcoch: „Čo sme si tu mohli všimnúť na jednotlivcoch, platí aj v prípade celých cirkví, keď vychladne láska a stratí sa viera. Celý poriadok Cirkvi, jej disciplína a obrad, to všetko od jej základu vychádza z reálneho princípu duchovného náboženstva v srdciach členov. Neviditeľná Cirkev sa rozvinula do Cirkvi viditeľnej a jej vonkajšie prejavy a formy vyživuje a oduševňuje živá sila, ktorá v nej prebýva. Preto je jej každučká časť reálna až po posledný detail.“ Ale koľkí zostávajú úplne bez reálneho vnímania a chápania Kristovej pravdy. A niekedy to nemusí byť ani v dôsledku viny, ale v dôsledku nešťastnej situácie. Hriech je to vtedy, keď máme zatvrdnuté, neochotné a necitlivé srdce. Vtedy je jeho nereálnosť hriešna. Sväté Písmo vtedy hovorí o hriechu hlúposti. Svätý Newman uzatvára: „buď usilovný a úprimný. Sústreď sa na skutočné veci a slová budú správne aj bez sústredenia. Je desaťtisíc spôsobov, ako hľadieť na tento svet, ale len jeden je správny. Inak sa díva na život pôžitkár, inak prospechár a inak intelektuál. Chudobní a bohatí, vládcovia a ovládaní, úspešní a sklamaní, učení a neučení – každý z nich má vlastný spôsob nazerania na svet a každý z nich je nesprávny. Je len jeden správny spôsob; spôsob, ktorým na svet hľadí Boh. Sústreď sa na svet Božím spôsobom. Dívaj sa na veci tak, ako na ne hľadí Boh. Usiluj sa formovať svoje úsudky o ľuďoch, udalostiach, výsadách, zmenách a veciach tak, ako súdi Boh. Cháp život tak, ako ho chápe Boh. On nám vysvetlil všetko novým spôsobom; priniesol náboženstvo, ktoré vrhá nové svetlo na všetko, čo má prísť. Usiluj sa naučiť túto reč. Nehovor ňou len zo zvyku, nepoužívaj ju ako samozrejmosť. Snaž sa pochopiť, čo hovoríš. Dávajme pozor na zmysel toho, čo hovoríme, a hovorme to, na čo myslíme, sústreďme sa na to, či niektorú pravdu chápeme alebo ju nedosahujeme. Ak ju nechápeme, prijmime ju na základe viery ako súčasť svojho vyznania.“

Inzercia

Prosme o zmenu srdca, o prekonanie ťarbavosti, aby sme ho mohli spoznať, aby sme mohli spoznať bohatstvo jeho osoby, pokladu viery, ktorý zveril svojej Cirkvi, aby sme ho mohli spoznať uprostred našich malicherností, strachov a obáv, nášho vystrašeného egoizmu a ľahostajnosti, našich póz a našich malostí. Pritúľme sa k Vzkriesenému, aby sme uňho našli pravý prameň pokoja a radosti, v jeho pravde, v jeho spáse, v jeho živote.

 

 

 

Inzercia

Som rímskokatolíckym kňazom už 20 rokov, teraz som farárom v Bratislave-Petržalke vo farnosti Svätej rodiny, nehodný syn svätého Filipa Nériho. Som už roky očarený "teológiou svätých", ktorej metódu vnášam do svojho pôsobenia kňaza, teológa a filozofa. Prednášam na katedre filozofie RKCMBF UK v Bratislave. Pohybujem sa aj v médiách, teraz najmä v TV Lux vo viacerých reláciách. Túžim sa vyhnúť svetáctvu a zároveň pokušeniu vyzývať bojovne svet, ktorý sa nechce stretnúť s Kristom. Som skalopevne presvedčený, že Kristus najlepšie rozumie človeku.

Inzercia

Odporúčame

Blog
Zostúpil do podsvetia alebo bol v hrobe? Kde je Ježiš, tam je nebo!

Zostúpil do podsvetia alebo bol v hrobe? Kde je Ježiš, tam je nebo!

So slávením veľkonočného Trojdnia je v našich krajoch spojená pobožnosť eucharistickej adorácie v Božom hrobe na Bielu sobotu. Na druhej strane však vo Vyznaní viery vyznávame článok viery, ktorý sa nachádza medzi tajomstvom umučenia/smrti a zmŕtvychvstaním, a je to článok o tom, že "zostúpil k zosnulým". Aký má tento článok spásonosný význam? Dnes sa nemôžme ísť na adoráciu do Božieho hrobu, tak sa zamyslime nad týmto článkom viery, aby sme ho mohli vo viere a v nádeji hlbšie prežiť.

Blog
Záhrada

Záhrada

V nej Adam stvorený bol, tam Boh do jeho nozdier dych vdýchol. I Eva bola vzatá k životu. Boh ich stvoril ako jednotu.