Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
11. apríl 2020

Bieda katolicizmu a nielen slovenského - pokračovanie diskusie

Následky rastúceho komunistického protikatolíckeho útlaku. Vývoj po 2.vatikánskom koncile, pozitíva aj negatíva zmien. Vplyvy na vývoj v čase slobody a postupný odchod od tradícií a hodnôt. Verbálne a neverbálne ovplyvňovanie postojov a zrieďovanie vzťahu k tradičným hodnotám. Zobudí svet koronavírus, alebo sa dožijeme ďalších prekvapení?
Bieda katolicizmu a nielen slovenského - pokračovanie diskusie

Ani v čase najväčšieho komunistickom útlaku kresťanov nenastala situácia, aby sme vzkriesenie Pána Ježiša Krista nemohli osláviť v našich kostoloch a pri peknom počasí aj na verejných priestranstvách. Žijeme naozaj zvláštne časy. Niektorí hovoria, že ide o Boží trest. Iní to zase vyvracajú. Určite však tieto udalosti k nám prehovorili a my kresťania veríme, že ide minimálne o výstrahu, že to, ako svet funguje, nie je v poriadku.

V týchto dňoch sa mi v pamäti pripomenul starý záhorácky vtip o tom ako si akýsi záhoráci postavili kostol a napísali naň nápis že je „enem pro nás a pro naše deti“. Údajne tí Záhoráci nechceli do kostola pustiť nikoho cudzieho a ani Pána Boha. Tak aj my sme sa rozhodli, že náš svet budeme vytvárať sami, všetko len my, my a my a žiadneho Boha v našom svete nepotrebujeme. Nuž tak sa nám v túto Veľkú Noc 2020 pripomenul.

Každý kto sa aspoň troch zaoberá psychológiou vie, že komunikácia človeka nie je iba verbálna, ale že svoju úlohu majú aj neverbálne formy komunikácie. Gestá, úkony, aktivity a formy akými sa realizujú, tie tiež vyjadrujú svojim spôsobom to, čo si človek myslí a cíti.

Keď zalovím vo svojich spomienkach tak v priebehu 50-tych rokov minulého storočia, aj keď bol silný komunistický protikatolícky útlak, veriaci odolávali a ich prejavy boli veľmi hlboké. Nedeľa bola skutočne sviatočným dňom. Žili sme v Nových Zámkoch. Hlavný kostol na vrchole námestia bol na veľkej sv. omši o desiatej hodine plný. Tradičná svätá omša, v ktorej kňaz a všetci účastníci boli obrátení tvárou smerom k Bohu na oltári. Sv. prijímanie sa podávalo po kľačiačky, keď sme si postupne kľakali k zábradliu, ktoré ohradzovalo oltárnu časť kostola od ostatnej. Môj otec, ktorý bol mojim životným vzorom, spolu so svojimi priateľmi, chodil na sv. prijímanie každú nedeľu a vyžarovala z neho láska a pokoj. Každú nedeľu po obede boli v kostole litánie pred vyloženou sviatosťou oltárnou za účasti kňaza s miništrantmi, ktorí sa pretekali, aby mohli kňazovi poslúžiť. Aj keď bol komunistický útlak, ľudia sa nebáli vychádzať von z kostolov pri cirkevných slávnostiach a miestnych pútiach. Sviatok Božieho Tela sa slávil sprievodom cez celé námestie okolo trojičnej sochy, ktorá bola v jeho strede. Deti hádzali lupene kvetov pod nohy kňaza nesúceho živého Krista v oltárnej sviatosti a ľudia spievali oslavné piesne na jeho počesť. Počas veľkonočného pôstu, kedy ľudia naozaj postili, každý piatok bola v kostole krížová cesta. Kňaz s miništrantmi išiel od jedného zastavenia k druhému a zase bol plný kostol veriacich. Veľký Piatok mi zvlášť utkvel v pamäti, lebo sa uskutočňoval tak, aby najvernejšie zobrazoval to, čo sa odohrávalo v Kristových časoch v Jeruzaleme. Obrad prebiehal na miestnej kalvárii v strede mesta od 15-tej hodiny a trval až do zotmenia. Nové Zámky sú na rovine, ale miestna kalvária bola vytvorená na akomsi kopčeku, čo pre mňa ako dieťa predstavoval biblickú horu. Postupne sme sa posúvali po jednotlivých zastaveniach - malých kaplnkách až na vrchol, kde stáli vedľa seba tri kríže. Kristov a dvoch lotrov. Rovnako aj Kvetná nedeľa, spievanie pašií, svätenie púpätiek, ktoré si každý odniesol domov. Stráženie Božieho hrobu počas Bielej Soboty a vyvrcholenie slávnosťou vzkriesenia s oslavou vzkrieseného Krista a to všetko boli udalosti slávené  s veľkou úctou a hlbokým prežívaním. Samozrejme, pre nás deti to bola aj hostina a polievačka, na ktorej sme vypolievali všetky naše spolužiačky.

Komunistický útlak však na kresťanoch neustále pracoval. Bránilo sa vo vyučovaní náboženstva na školách, veriaci sa zahnali do kostolov. Verejná prezentácia a púte boli rôznymi spôsobmi obmedzované, až znemožňované. Kresťanské náboženstvo sa označovalo ako tmárstvo. Vytvárala sa predstava, že viera je v protiklade s vedou a vedeckým poznaním. Z kresťanov sa vyrábali hlupáci, naivní primitívi, ktorí nechápu výsledky vedeckého poznania.  Ateizmu, ktorý komunisti násilne presadzovali, dali prídavne meno „vedecký“. Z „vedeckého ateizmu“ sa tak vyrobilo komunistické náboženstvo. Vrcholným číslom však bolo sústavné pripomínanie udalostí z obdobia prvej Slovenskej republiky, obviňovanie katolíkov zo všetkého negatívneho čo sa v čase vojny udialo a neustále nadávky do fašistov a klérofašistov. Prenasledovanie ľudí za verejný prejav viery v Boha, zákaz vykonávania niektorých povolaní. História bola interpretovaná tendenčne a zámerne tak, aby sa dala použiť na prenasledovanie najmä katolíkov. Z minulosti boli označovaní za fašistov a v čase komunizmu zase za nepriateľov štátu a agentov Vatikánu.  

Na druhej strane aj v katolíckej cirkvi sa diali zmeny a nie len tie pozitívne. Bola tu síce podzemná cirkev, ktorá sa snažila udržiavať pôvodnú zbožnosť a aj poznanie. Množstvo aktivít, ktoré medzi ľuďmi organizovala, udržiavalo ľudí v dobrej duchovnej kondícii. Na Slovensku to bola jediná sila, ktorá odolávala komunistickej totalite. Boli tu však aj mnohí kňazi, ktorí si zľahčili svoju prácu. Komunisti podporovali tých kňazov, ktorí boli ochotní kolaborovať s komunistickým režimom a aj žiť svetským spôsobom. Tí sa podieľali na zrieďovaní viery a na ustupovaní z principiálnych kresťanských postojov. Napríklad aj prijatie komunistického zákona o umelých potratoch, pri ktorom sa postupne stále viac presadzovala jeho liberalizácia, sa udialo pri malom odpore vtedajších oficiálnych predstaviteľov katolíckej cirkvi. Zákonu sa dal falošný názov na klamanie jednoduchých ľudí, že ide iba o prerušenie tehotenstva, ako keby mohlo ďalej pokračovať. Do názvu zákona sa takto nedala pravda, že ide o zabitie živého dieťaťa - plodu. A tak mnohí kresťania podľahli tejto klamlivej ateistickej propagande. Takýchto klamstiev odvádzajúcich od pravých hodnôt a znevažujúcich kresťanstvo vtedajšími vládcami, bolo mnoho.

Druhý Vatikánsky koncil priniesol u nás viaceré pozitívne zmeny, najmä slúženie obradov v slovenskom jazyku. Udiali sa však aj veci, ktoré sa postupne ukázali ako menej pozitívne. Zlikvidovali sa v mnohých kostoloch staré oltáre, postavil sa obetný stôl a kňaz s miništrantmi sa obrátili smerom k ľuďom. To, že sa na seba počas omše pozerali, vyzeralo na prvý pohľad sympaticky. Nik si však zrejme neuvedomoval, že sa obrátili chrbtom k Bohu znázornenému večným svetlom a ku Kristovi, ktorý bol na kríži často na priečelí za ich chrbtom. Zlikvidovali sa zábradlia oddeľujúce oltárnu časť od ostatnej časti kostola a sväté prijímanie sa začalo podávať po stojačky. Na prvý pohľad to môže vyzerať pozitívne. Ľudia lepšie videli kňaza, lepšie mu mohli rozumieť, videli aj jeho gestikuláciu, na druhej strane sa on stal stredobodom pozornosti namiesto Krista, ktorý bol za jeho chrbtom na kríži. Sväté prijímanie sa urýchlilo, lebo nebolo treba kľakať, čo bolo určite zdržanie. Avšak utrpela dôstojnosť a úcta v prejavoch účastníkov sv. omší. To je tá neverbálna komunikácia s Bohom. Začalo sa tiež upúšťaním z pôstov. Vytvoril sa akýsi systém náhrad namiesto postenia. Rovnako tiež ubúdali také obrady, ako boli litánie pred vyloženou sviatosťou oltárnou za účasti kňaza. Postupne sa tiež slúženie Krížovej cesty nechalo iba na veriacich. Tí si ich preložili s piatka pred nedeľnú sv. omšu. No proste samá racionalizácia.

No a po novembri 1989 po počiatočnej eufórii zo slobody a uznaní zásluh kresťanov na odstránení komunistickej totality, to začalo nanovo s útokmi proti katolíkom. Zato, že niektorí katolíci vyslovili požiadavku vrátiť sa k tradičným morálnym zásadám, už začiatkom roka 1990 sa spustila proti nim dehonestujúca kampaň. Samozrejme využili sa neznalosti toho, čo sa deje pri umelých potratoch a vyslovenie názoru, že s komunistickým potratovým zákonom treba niečo robiť, sa použil proti kresťanským politikom. Obvinili ich, že chcú nastoliť „čiernu totalitu“. Na veľkú radosť bývalých komunistov sa teraz na nich vrhli liberáli a feministky. Komunisti prezlečení za sociálnych demokratov zo začiatku tak prikurovali iba z opodiaľ, kým sa neskoršie neosmelili a vrátili sa k svojej obľúbenej téme slovenského fašizmu a klérofašizmu.

Verejnú mienku do vzniku internetu formovali masovokomunikačné prostriedky, ako sú noviny, časopisy a najmä televízia a rozhlas. Katolíci boli v tomto smere v hlbokej defenzíve. Sústredili sa na religiózne časopisy a iba neskôr vznikla rozhlasová stanica Lumen a TV Lux. Tie však pre svoj úzko zameraný obsah oslovovali iba malú časť obyvateľstva. Nedeľné kázne v miestnych kostoloch, sv. omše v Slovenskom rozhlase a pri významnejších sviatkoch aj v Slovenskej televízii, nemohli v pretlaku sekulárnych médií mať významný mienkotvorný vplyv na obyvateľstvo.

Presadením tzv. duálneho vysielania zažili obrovský rozmach komerčné médiá, ktoré mnohé vsadili na bulvár rozvracajúci morálku. Reklama, ktorá ich živila, si priam vyžadovala pritiahnuť pozornosť šteklením uší a provokovaním najnižších pudov čitateľov a poslucháčov. To ovplyvnilo postoje obyvateľstva k väčšine hodnotových otázok. Dnes žneme dôsledky v podobe toho, že ľudia, vrátane kresťanov, nemajú jasno v mnohých témach a tým aj jednoznačné postoje v hodnotových otázkach. Postupne otupovaním prijímateľov sa pridávalo na násilí, vulgarizme, sexizme, až sa mnohé veci zhovädilého správania stali normou.

Do toho prišiel internet, ktorý otvoril dvere na jednej strane aj katolíckym aktivitám, ale aj bulváru. Opäť však katolíci ťahajú za kratší koniec. Youtuberi, standapisti, reperi, atď. zase mnohí vsadili na bulvár, hrubosť až vulgárnosť. Mnohé sú aj vyslovene protikatolícke, resp. vôbec protikresťanské. Smartfónmi, tabletami, notebukmi je ich dostupnosť teraz už úplná a ovplyvňuje sa tak mienka každého. Chvalabohu sú už aj kresťanské aktivity v oveľa širšom rozsahu a nielen úzko religiózne, ale aj také, ktoré si získavajú širšie publikum. Presila je však zdrvujúca. Výsledkom je to, že celá spoločnosť zhrubla. Vrátane politických predstaviteľov štátu. Tento trend nie je iba u nás. Ide to celým „civilizovaným“ svetom.

V tejto situácii reakcia predstaviteľov katolíckej cirkvi je defenzívna. Dokonca sa mnohí prispôsobujú tzv. „modernému“ vývoju. Prestali sa nosiť reverendy a postupne sa strácajú z použitia aj kňazské koláriky. Akoby sa kňazi nechceli priznať k svojmu povolaniu. V západnej katolíckej cirkvi aj tu na Postoji čítame, že sa prestali spovedať dokonca kňazi, že ich kardináli a biskupi súhlasia s antikoncepciou, umelými potratmi,  manželstvami homosexuálov. Akú majú v takejto situácii istotu radoví kresťania v správnosť našich morálnych zásad. Diskusie o statuse rozvedených a znovu civilne zosobášených a ich zúčastňovaní sa na prijímaní živého Krista v eucharistii, namiesto posilňovania rodinných vzťahov. Pokusy riešiť nedostatok kňazov aktivitami smerujúcimi k zrušeniu celibátu a diskusie o kňazstve žien, ukazujú na neustále ustupovanie zo zásad, ktoré s katolicizmom boli spojené po stáročia. Keď pred časom kardinál Sarah ako prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatosti vyzval, aby sa kňazi pri sv. omši obrátili smerom ku Bohu a nie k ľuďom, tak hovorca pápeža jeho pokyn ihneď dementoval.

Inzercia

Ak sa však pozrieme na západe do nemeckých, rakúskych, francúzskych a iných kostolov ustupovanie od doterajších zásad veriacich do nich nepriviedlo. Ani sv. omše (ak ich tak ešte možno nazvať) v country, alebo rokovom štýle rovnako neprehĺbili vzťah k Bohu a jeho posolstvu. Dokonca si myslím, že práve naopak. Nie je pravdou ako to jeden arcibiskup na trenčianskom rokovom festivale povedal, že Boh je „pohoďak“. Iste milosrdenstvo patrí k Bohu, ale to nemôže fungovať bez jednoty so spravodlivosťou.

Na druhej strane z Vatikánu zaznievajú tvrdé stanoviská kritizujúce úpadok, aj s pomenovaním príčin. Kritika ekonomického systému drancujúceho prírodu a ignorujúceho ľudí zomierajúcich hladom, kritika vojen a zbrojárskych firiem, ktoré svoju prosperitu majú postavenú na vraždení ľudí, pripodobnenie umelých potratov k nájomným vraždám nenarodených detí, odmietnutie gender ideológie a jej prirovnanie k ničivej atómovej zbrani. To všetko sú zo strany pápeža a vrcholových predstaviteľov katolíckej cirkvi jasné stanoviská. Je to však iba vo verbálnej polohe a mocní tohto sveta to ignorujú. Totiž stretnutia s najvyššími predstaviteľmi svetových mocností  bez dôraznej požiadavky, aby sa zasadili o nápravu neprávostí, vyžadovanie pozitívnej zmeny oslabuje. Problémové signály vysielajú aj dohody s predstaviteľmi moslimov, keď zároveň vo viacerých krajinách sú to práve oni, ktorí vraždia kresťanov ako na bežiacom páse.

V tejto situácii zrazu zasiahol koronavírus. Všetko sa ako šibnutím čarovného prútika zmenilo. Rozbehnuté vojenské manévre sa zastavili a na mnohých miestach sa oslabli aj vojenské konflikty. Zrazu už nie je potrebné vyrábať toľko aut, televízorov, atď. Oveľa dôležitejšie je vyrábať zdravotnícke ochranné pomôcky. Vedci a odborníci koncentrujú svoju prácu na to čo ľudstvo naliehavo potrebuje, na nájdenie liekov na záchranu ľudských životov. Obmedzil sa pohyb ľudí, menej lietadiel a vôbec dopravných prostriedkov, čím sa zrazu zázračne zlepšil vzduch na dýchanie. Zaviedlo sa množstvo opatrení, aby sme zachránili ľudí pred drastickou smrťou, ktorú spôsobuje nebezpečný vírus. Človek by si povedal konečne začali počúvať varovania pápeža a konať v záujme obyčajných ľudí, nielen vyvolených a nielen v záujme ich bohatnutia. Mohli by sme si namýšľať, že aj tí najsilnejší na svete pochopia, že Boh môže touto našou zemeguľou hocikedy zatriasť, aby sme sa spamätali.

Omyl. Už v prvých chvíľach sa ukázalo, že ignorovanie Boha pokračuje. Kostoly, domovy pravého Boha, zavrela naša vrchnosť ako prvé a tak sa to dialo po celom svete. Dokonca ani predstavitelia katolíckej cirkvi, až na výnimky, nekládli žiaden odpor. Zabudlo sa na modlitby v kostoloch, obrady na verejných priestranstvách a prosby, ktoré v minulosti veriaci vysielali k Bohu pri vojnách, morových nákazách a pri iných pohromách. V Matovičovej Trnave obraz Panny Márie Trnavskej pri morovej epidémii  v roku 1710 z iniciatívy vedenia mesta niesli ľudia po uliciach modlili sa a na jej príhovor mor skončil http://www.trnava.fara.sk/panna-maria-trnavska-lady/220-mor-v-roku-1710-a-panna-maria-trnavska . Teraz je zázračný obraz Panny Márie Trnavskej zavretý v hrubom kostole. Terajší mestskí páni a ani tí celoslovenskí jej neveria.

My vzdelaní a vedou posilnení ľudia, to všetko vyriešime sami. Prijmeme také hygienické opatrenie, ktoré zabránia nákaze. Všetkých dáme do karantény, vyvinieme očkovacie látky, vyrobíme dýchacie prístroje,  atď. My sami to dokážeme. Ako hovorí náš premiér Matovič všetci spolu – veriaci aj neveriaci. My Boha na to nepotrebujeme.

Nikoho pritom v začiatkoch nenapadlo, že popri zavretých kostoloch zostali otvorené novodobé chrámy bohov spotreby a peňazí - nákupné centrá. Tie pritom ohrozovali ľudí podstatne viac, ako kostoly. Neskoršie im obmedzili prevádzku iba na potraviny, ale pri postupnom uvoľňovaní a otváraní ďalších obchodov a prevádzok, kostoly stále zostali zatvorené. Pritom pri peknom počasí sa mohli pobožnosti organizovať aj na verejných priestranstvách za dodržania potrebných hygienických opatrení. Nik s tým ale neprišiel. Nepomohlo ani to, že ide Veľká Noc pripomienka umučenia a slávnosť vzkriesenia Krista nositeľa života. Najväčší kresťanský sviatok v roku.

To sú tie verbálne ale aj neverbálne gestá, ktorými ukazujeme náš skutočný postoj a to čo sa deje nás nemôže napĺňať optimizmom.

Pán Boh nám ale koronakrízou odkazuje - je najvyšší čas sa zamyslieť, ako je to s našou vierou  v Boha a s pýchou človeka, ktorý si myslí, že sám sa stal bohom. Preto ak sa nezmeníme a nepochopíme situáciu, v ktorej sa reálne nachádzame, tak nás určite čaká ešte mnoho prekvapení.

Všetkým čitateľom v tieto ťažké sviatočne dni prajem požehnané Veľkonočné sviatky a radosť zo vzkrieseného Pána Ježiša Krista.

Viliam Oberhauser

Odporúčame

Blog
Tri Veľkonočné pozastavenia.

Tri Veľkonočné pozastavenia.

Môže sa stať, že tá zvláštna veľká noc bez spoločenstva, do ktorej práve vstupujeme môže byť v našom osobnom vzťahu s Bohom kľúčovou, jedinečnou a v konečnom dôsledku možno požehnanejšou, ako by sme si boli ochotní pripustiť.