Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
11. apríl 2020

Horror Mortis

Ako sa s pandémiou koronavírusu mení aj pohľad ľudstva na život a smrť.
Horror Mortis

              Ešte pred pár mesiacmi sa to zdalo nepredstaviteľné. Žili sme v neustálom ruchu, rozmýšľajúc nad tým, kto zvíťazí v parlamentných voľbách, a ako ďalšie a ďalšie aktivity poschovávame do našich plných diárov. Vtom však naša existencia nabrala úplne iné smerovanie, inú rýchlosť, iný zmysel. Prišla pandémia. Čo sa však zmenilo v našich životoch najviac? Ako sa zmenili naše túžby, naše sny, naše priority? A snáď najdôležitejšia otázka: Čo znamená táto pandémia pre našu budúcnosť?

            Marcus Aurelius, významný stoik a rímsky cisár (tzv. „filozof na tróne“), síce zrejme žiadnu pandémiu nezažil, no svoje pamäte (najmä „Myšlienky k sebe samému“) spísal takmer celé počas početných vojen, ktoré poznamenali jeho vládu. Rovnako poznamenali aj jeho myslenie, filozofiu, no najmä – jeho pohľad na život a smrť. Jedným z jeho najznámejších (ale aj najkontroverznejších) výrokov bol: „Zakaždým konaj, hovor a uvažuj tak, ako by si už mal zanechať život.“ Bol povestne známy svojim jasným pohľadom na mortalitu človeka a nepatrnosť bytia jednotlivca. Hovorí: „Neži tak, ako keby si chcel žiť desaťtisíc rokov. Nevyhnutná smrť visí nad tebou...“ Ako teda vidíme, Aurelius sa smrti nebál, považoval ju za niečo úplne prirodzené, neodvratné, nevyhnutné. Akoby ľudský život bol len okamihom večnosti a smrť bola jeho prirodzenou súčasťou. Smrť vo svojich textoch používa aj ako nástroj na napomínanie: „... a preto sa staň dobrým, kým žiješ, pokiaľ je to ešte možné.“ Smrť je preňho teda veľmi dôležitá ako zmysel pozemského snaženia stať sa lepším človekom.

            Mohli by sme sa pýtať, či je skutočne možné zakaždým konať, hovoriť a uvažovať tak, ako by sme už mali zanechať život, no odpoveď na túto otázku by sa medzi nespočetnými filozofickými názormi hľadala zdĺhavo. Aureliove myšlienky však odhaľujú niečo oveľa dôležitejšie vzhľadom na našu terajšiu situáciu. A to je práve jeho ponímanie smrti ako prirodzenej súčasti života. Smrť hrala takmer v celých dejinách človeka veľmi dôležitú úlohu. Píšem takmer, pretože táto jej prirodzená rola sa v posledných desaťročiach začala meniť a strácať. Generácia našich starých otcov, ktorá ešte zažila hrôzy dvoch svetových vojen a naši rodičia, ktorí žili v neustálom strachu počas Studenej vojny, tak ako aj naši predkovia pred nimi, si vzhľadom na tieto strašné udalosti a okolnosti boli vedomí, že ľudský život a existencia ako taká je vo svojej podstate zázrakom. Niekto by povedal, že je zhodou šťastných náhod, že sme ako ľudstvo vlastným pričinením ešte nezanikli. Toto vnímanie sveta a života bolo do istej miery prirodzené, formované už spomínanými vojnami, ale aj početnými chorobami a prirodzenou ľudskou krehkosťou. V posledných desaťročiach sa tento pohľad začal z myslenia ľudstva vytrácať. Hrozba globálnych vojenských konfliktov je od konca Studenej vojny snáď najnižšia v histórii a svetové zdravotníctvo je na najvyššej úrovni v dejinách. Tento ľudský pokrok nám dovolil zaujímať sa o iné veci, vynikať vo vede a iných disciplínach, napredovať ako druh, a najmä – umožnil nám zabudnúť na smrť. Trajektóriou ľudstva sa dlho zdal byť prirodzený rozmach a vývin. Život prestal byť zhodou akýchsi náhod, ale vedeli sme ho ovplyvňovať, zachraňovať a dokonca predlžovať. Až sme akosi stratili pochopenie pre jeho krehkosť. Ako málo však stačilo, aby nám bola táto krehkosť a márnosť našej existencie znova pripomenutá. Akási úbohá nukleová kyselina v proteínovej schránke, jeden malý vírus na ceste do veľkého sveta nám pripomenul, že život nie je samozrejmosťou. Našu existenciu, namiesto istoty v samých seba, v pokrok, vo vedu a techniku zrazu definuje strach. Horror Mortis. Prirodzený ľudský strach zo smrti. Každý deň sa trasieme, dychtivo očakávame, koľko chorých v našej krajine pribudlo, koľko otestovaných vzoriek potvrdili v laboratóriách a počúvame strašidelné príbehy o krajinách, ktoré sú vo vývoji choroby pred nami. Obávame sa, kedy nás postihne podobný osud, kedy nás krivka rastu ochorenia dobehne. Nebojíme sa teda len o seba, ale aj o našich blízkych, našich milovaných, naše spoločenstvá a pochopiteľne, našu budúcnosť. Bojíme sa, čo to bude znamenať pre našu existenciu a v kútiku duše si to pomaly uvedomujeme:

Náš svet už nikdy nebude taký, ako predtým. Zdieľať

Marcus Aurelius vnímal smrť ako prirodzenú, ba priam dôležitú súčasť života. Ako niečo, čo nás motivuje byť lepšími a v istom zmysle dáva samému životu zmysel. Tento rešpekt pred smrťou a vnímanie krehkosti života sa z našej spoločnosti v posledných desaťročiach akosi vytratil. Postupne ho nahradila viera v neporaziteľnosť ľudstva a istota v seba. Dlho nebolo prípustné, aby našu existenciu formovalo niečo iné. Až donedávna. V posledných mesiacoch našu existenciu znova začal formovať strach. Tento strach nemusí byť nutne zlý – plodí aj ľudskú zodpovednosť, opatrnosť a posilňuje náš pud sebazáchovy, ktorý sme ako ľudstvo akosi pomaly začínali strácať. A ak túto krízu spoločne prežijeme, môžeme si z nej zobrať ponaučenie, s ktorým by spomínaný rímsky stoik určite súhlasil. Aby sme sa stali dobrými, kým žijeme, pokiaľ je to ešte možné. Smrť sa totiž opäť stáva prirodzenou súčasťou nášho života.

Inzercia

Odporúčame