Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
10. apríl 2020

Máme sa pripraviť na konflikt s Čínou?

Čaká nás Druhá studená vojna?
Máme sa pripraviť na konflikt s Čínou?

Angličania majú svoje wishful thinking, my povieme, že je niečo zbožné prianie. Reagujeme tak zvyčajne na niečo, s čím môžeme súhlasiť alebo aj nesúhlasiť, no v prvom rade to považujeme za nepravdepodobné, ba až úplne odtrhnuté od reality. Ako je to s našimi postojmi voči Číne? Sú založené na realite, alebo na súbore zbožných prianí?

Kým sa rozhodneme pohár vypiť, nalejme si doň čístého vína

V kontexte prebiehajúcej krízy som zachytil celkom značný počet reakcií vo vzťahu k Číne. Mali by sme Čínu potrestať za tajenie nákazy, mali by sme byť od nich menej závislí, mali by sme ich otvorene kritizovať a nie im ďakovať, atď. Pri tak vážnej veci, ako je výzva na „reorganizáciu obchodných vzťahov“, čo je praktický dôsledok toho „zníženia našej závislosti“, by bolo vhodné sa zamyslieť nie len nad skutočným stavom vecí či súborom reálnych alternatív, ale najmä nad dôsledkami. Pripojiť sa ku kritike je jednoduché. Čo s tým však vieme reálne urobiť a za akú cenu?

Realita je taká, že Číne nemôže konkurovať prakticky nikto. Hovoríme o 1. objeme kvalifikovanej pracovnej sily (pozri tzv. economies of scale); 2. kombinácii efektívnej politickej centralizácie (Čína je unitárny štát) s istou kritickou mierou voľného trhu; 3. miere vyspelosti a rozsahu infraštruktúry; 4. miere efektívnej automatizácie jednoduchej výroby, a 5. napredovaniu vývoja moderných technológií a inovácií. Nie, výroba produktov dnes vyrábaných či skladaných v Číne sa nemôže len tak jednoducho presunúť napríklad do Vietnamu bez masívneho dopadu na cenu (a množstvo). Ani do Afriky. O krajinách Západu ani nehovoriac. Ak by sme napríklad iPhone vyrábali (nie len skladali) celý mimo Číny, koncová cena by sa rapídne zvýšila. Ak by sa vyrábal v USA, jeho predajná cena by sa zdvojnásobila. A to sa, pravdaže, netýka len iPhonu. Rozsah závislosti Západu na Číne je omnoho väčší. Chceme to zmeniť? Prosím. Ale spočítajme si, koľko zdrojov na to budeme musieť vynaložiť.

Niekto by mohol namietať, že to „moc hrotím“. Číne sa stačí postaviť len na niekoľkých frontoch a tým zabiť dve muchy jednou ranou – oslabiť ju, a zároveň sa stať aspoň čiastočne sebestačnými. Príkladom môže byť „vojna“ proti sieti 5G, v ktorej vývoji sú Číňania popredu (ako aj vo vývoji A.I.). V prvom rade je tu zase faktor závislosti európskych firiem na Číne. Po druhé, ani všetok doterajší tlak zo strany USA (ktorý sa kľudne môže v nadchádzajúcej kríze znásobiť), firme Huawei nijakým zásadným spôsobom nespôsobil ujmu. Ďalej sa napreduje vo vývoji, nedokázalo to ohroziť ani výnosnosť. To je dané najmä tým, že sa Huawei v novej situácii zamerala na domáci trh a zdroje, najmä v oblasti výskumu a inovácií. Pravdaže aj závislosť je do istej miery obojstranná, firma odoberá zo zahraničia napr. rôzne výrobné súčiastky; aj napriek tomu však dokázala Huawei zvýšiť objem svojho predaja v poslednom roku o 34 percent[1]. Čínska ekonomika produkuje strednú triedu, ktorá rastie (v relatívnych číslach je stále malá, ale v absolútnych číslach – má ísť o 110 až 400 miliónov ľudí – predstavuje nezanedbateľnú silu). Ďalším dôležitým faktorom sú rozvojové ekonomiky, ktoré s Čínou obchodujú a nezdá sa, že by to malo zmeniť. Čínske produkty a technológie sú totiž oproti rivalom zo západu lacnejšie, a navyše, ako už bolo spomínané, sú aj popredu vo vývoji (napr. 5G). Konkurencii chýba koherentný plán ako ponúknuť rozvojovým trhom alternatívu. Čísla nepustia, pri výrobe každý vie, že miliarda je viac ako milión, pri predaji zase naopak, že milión je menej než miliarda.

Nič z toho neznačí, že by sa so závislosťou na Číne nedalo nič robiť. Pravdaže sa dá, je však otázne, čo to bude stáť a aký dopad to bude mať na politicko-bezpečnostné usporiadanie medzinárodných vzťahov. (Dúfajme, že vojenskej konfrontácii s inými veľmocami sa dokážeme kvalitnou diplomaciou vyhnúť a dôjde len k novým obchodným dohodám. Lepšie je sa uskromniť, ako prelievať krv a rozosievať hrôzu vojny. Nič však nie je isté.)

Toto je Čína. 1.4 miliardy ľudí. Čísla neklamú. Zdroj: Reuters

Čína, náš nepriateľ?

Keď to zjednodušíme, princípov, podľa ktorých je možné prakticky organizovať medzinárodné vzťahy, nie je tak veľa. Ak jestvuje v systéme niekoľko silných hráčov, ich vzťahy môžu byť založené buď na akomsi delegovanom multilateralizme (existencia a výtlak medzinárodných inštitúcií), otvorenom, priateľskom spojenectve alebo pragmatickej (obchodnej) spolupráci, môžu byť zmrazené a defenzívne (každý sa snaží posilniť seba, navzájom vytvárajú akýsi balans), alebo môžu byť otvorene konfliktné. Inými slovami: môžu sa riadiť princípom pokojnej spolupráce, defenzívneho spolunažívania, nezasahovania do vnútorných záležitostí a udržiavania balansu, alebo sa môžu snažiť o výrazné posilnenie, stať sa hegemónmi aj na úkor druhého či na úkor celkovej destabilizácie systému. To posledné zväčša ústi k nedôvere, nespolupráci a napätiu. Udržiavanie delikátneho balansu strachu, hoci podľa matematického modelu ide o najstabilnejšie riešenie medzinárodných vzťahov, sa ale môže vymknúť z rúk a preklenúť v nejaký otvorený konflikt. Čo z toho bude definovať povahu medzinárodných vzťahov medzi veľmocami v 21. storočí?

Záleží na tom, aký postoj na Západe prevládne voči Číne (a Rusku). Pre ktorú možnosť sa elity rozhodnú, čo budú tolerovať, udržiavať, a čo sa naopak rozhodnú zmeniť. Tu je dôležitým prvkom práve výber elít, u nás na Západe sú to slobodné voľby. Napríklad pokým jeden americký prezident môže predstaviť plán reorganizácie, iný by chcel ísť po vyšliapaných chodníčkoch a udržať globálny status quo povedzme aj za cenu ústupkov, „malých prehier“ a podobne.

Tu sa zamýšľame nad tým, čo znamená, ak niekomu prekáža rastúca sila, asertívnosť či samotná povaha politického režimu v Číne. Ak chce taký postoj doviesť do politických dôsledkov, nie je veľa možností, ktorými by sa to dalo zmeniť. Jednak sú tu už prezentované čísla a skutočná miera závislosti. Ide aj o to, že samotný rast a expanzia Číny stoja na momentálnom svetovom poriadku, konkrétne na otvorenosti svetového trhu (Čína vstúpila do WTO v roku 2001). Oslabenie Číny si teda vyžiada reorganizáciu tohto povojnového poriadku, čo celkom logicky povedie k nejednému konfliktu – najmä so samotnou Čínou. Nové poriadky sa zväčša nerodia pokojne. Ostatne, ochutnávku toho, čo sa môže diať, nám ponúkala ešte nedávno ostro sledovaná Trumpova obchodná vojna s Pekingom (za ktorú ho mimochodom mnohí ostro kritizovali; aj takí, ktorí dnes najtvrdšie kritizujú Čínu a volajú po ráznych krokoch voči Pekingu).

Načrtnime si, čo by nás mohlo čakať, keby sa išlo cestou konfrontácie miesto udržiavania status quo. „Najjednoduchšie“ by to bolo, keby sa po krátkej konfrontácií podpísala nová obchodná dohoda s Čínou, povedzme že výhodnejšia pre USA a EÚ. To by však neriešilo podstatu celého konfliktu, ktorý je predsa len viac o politicko-bezpečnostnej, prípadne aj kultúrno-civilizačnej konfrontácií. Obchod je v skutočnosti len časť sporu.

Za prvé, v oblasti globálnej bezpečnosti možno očakávať pomerne konfrontačné rokovanie USA s Ruskom (a Čínou) ohľadne dohody New START. Táto jediná existujúca dohoda medzi USA a Ruskom týkajúca sa jadrových zbraní, podpísaná v Prahe v roku 2010, obmedzuje veľmocenské arzenály nukleárnych hlavíc, umožňuje efektívnu vzájomnú kontrolu (verifikáciu) a prakticky tak zamedzuje ďalším závodom v zbrojení. Vyprší budúci rok. USA už avizovali, že s Ruskom dohodu pravdepodobne nepredĺžia. Chcú totiž, aby predĺžená, resp. nová dohoda zahŕňala aj Čínu. Problém však je, že pokým USA s Ruskom majú dokopy viac než 12 tisíc jadrových hlavíc (cirka 90% z celosvetového počtu, pričom plne funkčných majú byť asi dve tretiny), Čína ich má približne 300, teda porovnateľne napríklad s Francúzskom[2]. Vzhľadom na túto disproporciu Čína svojim mlčaním odmieta vôbec začať rokovať. Všetko závisí od toho, kto vyhrá v USA voľby a či sa USA nakoniec rozhodne pre predĺženie dohody s Ruskom (po overení dodržiavania dohody, čo môže byť ďalší argument pre nepredĺženie), alebo bude trvať na zapojení Číny – a v tom prípade bude záležať na tom, či bude vyvinutý dostatočný tlak na Peking. Ten sa pravdaže nakoniec k dohode môže pripojiť preto, aby sa vyhol extrémne drahým závodom v zbrojení. Môže, ale nemusí. Času je veľmi málo. Ja som k možnosti predĺženia dohody skeptický; ekonomická depresia spôsobená koronavírusom však môže vyvinúť tlak na amerického prezidenta dohodu s Ruskom predĺžiť a o Čínu sa „postarať“ neskôr (čiže problém nevyriešiť, ale odložiť). Vyjednať do februára budúceho roka novú dohodu aj s Čínou pokladám za prakticky nemožné.

Za druhé, treba rátať aj so zjavným posilnením hlasov tzv. protičínskych jastrabov vzhľadom na krízu spojenú s Covid19. Môžu posilniť najmä v USA, ale teoreticky aj v EÚ (k tomu ešte neskôr) a už to povedie k zvýšeniu napätia. Ak skolabuje predĺženie New START medzi USA a Ruskom či rokovanie o novej dohode zahŕňajúcej aj Čínu, ručička na známych Doomsday Clock bude už veľmi tesne pred polnocou. Netreba zabúdať na to, že svet je iný ako v 80-tych a 90-tych rokoch, nálady v spoločnostiach sú iné, niektoré „staré“ inštitúcie nepožívajú podobný kredit, a personálna výbava a „chémia“ medzi svetovými štátnikmi sú tiež značne iné. Putin nie je Chruščev ani Gorbačev, a už vôbec nie Jeľcin. Xi nie je Deng Xiaoping. Trump nie je Reagan ani JFK, a tak ďalej.

Iná dvojica, trochu iný svet. Zdroj ilustrácie: Slate. Zdroj fotiek: J. Delay/AFP/Getty, J. Silva/AFP/Getty.

A čo, že sa nejaká dohoda nepodpíše, poviete si. Problém je "matematika". Moment, kedy nebudú veľmoci viazané dohodou o strategických silách, je ako spúšťač domino – je to chladná logika, bezpečnostný imperatív. Jedna strana musí začať prakticky okamžite zbrojiť, keďže jej rival už môže v danej chvíli robiť to isté. Podľa najnovších informácii je ohrozená aj separátna dohoda o zbieraní informácií a akomsi „mierovom špehovaní“, s názvom Open Skies Treaty. Táto dohoda zavádza mechanizmus vzájomnej kontroly a verifikácie ozbrojených síl. Krajiny môžu po oznámení prelietavať nad cudzími územiami prieskumnými lietadlami a monitorovať tak pohyb armád, ich umiestnenie, rozloženie atď. Ak naozaj dôjde k jej vypovedaniu zo strany USA, Rusko a ďalší isto zareagujú. V takom prípade by kolotoč nebezpečného zbrojenia už naozaj nemal žiadne zábrany.

Domnievam sa, že v takomto medzinárodnom prostredí sa posilní čisto pragmatické, strategické a utilitaristické partnerstvo (pozor, nie spojenectvo) medzi Čínou a Ruskom. Rozdelia si svoje sféry vplyvu a sľúbia si vzájomný strategický obchod, vývoj a vojenskú kooperáciu, najmä však nezasahovanie do svojich vnútorných záležitostí. V medzinárodnej izolácií sa zároveň veľmi pravdepodobne zvýši sebestačnosť týchto ekonomík (podobne, ako sa to stalo po roku 2014 v Rusku). Kedysi ťahal vo vzťahu s Moskvou za kratší koniec Peking, zajtra to môže byť naopak; tak či onak, svet by sa opäť rozdelil na dva póly, sféry vplyvu, na dobrých a zlých, lebo inak to v čase veľmocenského napätia nejde. Bude musieť byť vytvorená silná, čiernobiela naratíva – aby nepriateľ zjednocoval a mobilizoval, musí byť predsa jasný. Studená vojna 2.0.

Je pravdaže čisto hypotetické, k čomu by taký vývoj mohol nakoniec dospieť. V náhľade jedného či dvoch desaťročí môžeme byť svedkami otvorených konfliktov v Pacifiku, poklesu suverenity štátov v Centrálnej Ázii ale aj inde, pripojeniu Bieloruska k Rusku, udržovania status quo – teda nestability na Ukrajine, prípadne nejakej formy akútneho napätia v Pobaltí. Samostatnou kapitolou je vývoj v Turecku, v Afrike a na Blízkom východe. To sú všetko hypotézy.

No a za tretie, ešte slovo k EÚ. Je dobré pripomenúť, že rozprávame o národných štátoch. EÚ totiž nemá mandát vykonávať (štandardnú, záväznú) zahraničnú a bezpečnostnú politiku za celý blok voči tretím stranám. Táto oblasť je pevne v rukách jednotlivých suverénnych členských štátov. Vo vzťahu k Číne je to dôležité, pretože niektoré štáty (napr. Taliansko, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko, Grécko či Portugalsko) už na čínskom mega-projekte s názvom Belt and Road Initiative participujú. EÚ síce ako blok zamietla participáciu a bolo počuť, že sa tejto mega-iniciatíve chystá konkurovať. Nie je však jasné čím a ako. Či sa teda jednotlivé štáty EÚ pripoja napr. k USA a iným európskym štátom, alebo naopak počas nasledujúcej krízy zintenzívnia svoje vzťahy s Čínou, to ostáva otázne. Isto zohrá úlohu to, že Čína a EÚ sú najväčší svetoví obchodní partneri. Na jednoznačný, jednotný postup Západu to teda nevyzerá, no môže sa to zmeniť. Kde však nie je aspoň základná jednota, tam nie je ani sila potrebná pre veľké zmeny.

(NATO by si zaslúžilo vlastnú úvahu. Je nepochybne základným bezpečnostným rámcom pre Európu. Je ale tiež zaujímavé skúmať, či je NATO skutočne nuklárna aliancia. Nemá totiž vplyv na rozhodnutia nukleárnych štátov nasadiť jadrové zbrane v prípade konfliktu - to majú len jednotlivé členské štáty, resp. ich exekutíva. Hoci v rámci skupiny Nuclear Planning Group sa strategického plánovania zúčastňujú aj ne-nukleárne štáty (a naopak sa ho nezúčastňuje Francúzsko, jediná atómová veľmoc EÚ...), nie je jasné, aký reálny vplyv by to malo v prípade reálneho konfliktu). 

Jeden čínsky admirál a nebezpečenstvo polovičatých riešení

Čo je to Čína, to dnes nevieme vysvetliť možno o nič moc lepšie než to (ne)vedel Marco Polo pred vyše 700 rokmi. Čísla môžu našej predstave a pochopeniu pomôcť. Niekto vraví, že Čínu nepochopí nik, kto ju neprecestoval. Iný odkazujú na históriu ako na svetlo osvetľujúce (možnú) budúcnosť.

Významný britský historik Niall Ferguson, momentálne pôsobiaci na Stanforde, vo svojej knihe Civilization (2011) uvádza a analyzuje šesť „zabijáckych aplikácií“, ktoré podľa neho z Európy a neskôr spolu s USA spravili najvyspelejšiu a najsilnejšiu časť – centrum – sveta. V kapitole o ekonomickom súťažení spôsobujúcom rast kvality, rozvoj výskumu a nových technológií, zachádza Ferguson až do 15. storočia. Robí tak na pripomenutie toho, že všetko mohlo byť aj inak.

V roku 1420, v čase dokončenia výstavby monumentálneho Zakázaného mesta v Pekingu, bola podľa Fergusona Čína dynastie Ming na takmer nezvratnej ceste stať sa najvyspelejšou a najsilnejšou civilizáciou na svete. V porovnaní s Pekingom či Najningom bol vtedy napríklad Londýn nezaujímavým, pomerne zaostalým provinčným mestom. V Nanjingu je dodnes možné vidieť loď čínskeho admirála menom Zheng He. Je asi 5-krát väčšia než súdobá Santa Maria Kryštofa Kolumba. Nebol to žiaden jednorožec; admirál mal k dispozícií cirka 300 takých sofistikovaných zaoceánskych korábov. Čínske námorníctvo malo k dispozícii v tom čase asi 28 tisíc mužov. Čísla neklamú. Takú silu námorníctva sme na Západe poznali až v dobe 1. svetovej vojny, čiže skoro o 500 rokov neskôr...

Admirál Zheng sa so svojou flotilou na povel cisára menom Yongle vypravil na mnohé expedície po Indickom oceáne, k pobrežiu Afriky, až do arabskej Džiddy. Zhodou niekoľkých okolností a udalostí v domácej Číne (smrť vládcu, hrozba od Mongolov a budovanie Veľkého múru atď.) sa nakoniec nepodarilo založiť rozsiahlu, prakticky svetovú sieť čínskych či s Čínou spriatelených prístavov a základní. Potenciál však ostal. 

Admirál Zheng He si podmaňuje kmene na Srí Lanke. Zdroj: Pinterest

Ríša stredu nie je mediálna bublina. Kombináciou poznania dejín, čísiel a vlastnej skúsenosti si to každý potvrdí. A hoci dejiny nie sú deterministické, na zvrátenie nástupu Číny musí prísť konflikt. Ekonomický, politický, možno vojenský.

Preto by som od politikov, ich poradcov, od mysliteľov či stratégov nečakal pekne znejúce postoje bez domyslenia dôsledkov. Potom sa jedná o zbožné želania. Je pekné mať jasný morálny postoj a každý má naň právo, ale štátnik sa správa inak. Ak to poviem metaforicky, vyvesenie tibetskej vlajky je jednoduché gesto, možno aj morálne, no na realite (moci Číny) nič, ale vôbec nič nemení. Také – s prepáčením prázdne – gestá by mali byť doménou „súkromníkov“, nie štátnikov a politikov. Tí by mali robiť politiku. Ak teda hovoríme o potrebe reorganizovania vzťahov s Čínou, čakal by som konkrétne predstavy, konkrétne návrhy a konkrétne politiky – domyslené a prezentované do dôsledkov. Bude Čína naďalej prevádzkovať tzv. wetmarkets? Zavedieme či zvýšime clá? Ceny sa zvýšia, niektoré produkty budú nedostupné. Žiadna tragédia, správna vec. V poriadku. Bude naďalej čínsky režim prenasledovať ľudí za vieru? Zavedieme sankcie. Napätie porastie, vzťahy sa zhoršia, ale pôjde o principiálny postoj. Bude Čína naďalej budovať svoje ozbrojené sily, rozširovať nukleárny arzenál a námorníctvo, budovať základne a ohrozovať spojencov v Tichomorí? Môžeme robiť to isté, tvrdo vyjednávať, trvať na podpísaní medzinárodnej dohody jej dodržiavaní. No a ak sa tak nestane, čo nie je naozaj nič nereálne, nemali by sme vystupovať z idúceho vlaku. Nemali by sme potom váhať poslať vojenský kontingent, ísť na manévre, ani sa báť otvoreného konfliktu... tu už sme však pri krviprelievaní, a možno veľmi, veľmi rozsiahlom.

Čína nezabúda. Zdroj: Wikimedia

Kto si teda dnes s plnou vážnosťou praje zásadnejšiu reorganizáciu medzinárodných vzťahov, musí si vedieť spočítať sily, musí zhodnotiť alternatívy, a musí poznať zisk aj náklady jednotlivých rozhodnutí. A potom by sa mal za svoj postoj s plnou váhou postaviť, vedieť ho jasne komunikovať a získavať si reálnu podporu. Potom možno konať, a tým nemyslím vešanie vlajky či podobné milé, ale prázdne gestá.

Inzercia

Tentokrát sa na záver vrátim k človeku, ktorého som naposledy citoval hneď na začiatku. Opäť Henry Kissinger, opäť jeho dielo Umenie Diplomacie, opäť v súvislosti s cisárom Napoleonom III. Ten si vzal za cieľ zmeniť mocensko-teritoriálne usporiadanie Európy, ktoré sa utvorilo na Viedenskom kongrese po finálnej porážke jeho strýka. Chcel tak spraviť v prospech Francúzska, upevniť jeho moc a zaistiť mu bezpečnosť, najmä vplyvom v Strednej Európe. Zvolal preto Parížsky kongres, ktorým bola ukončená Krymská vojna. Cisár na Kongrese naozaj dokázal otriasť základmi viedenského povojnového poriadku a dosiahol rozpad tzv. Svätej aliancie. Nedokázal však už nastoliť poriadok nový. Pre-usporiadanie Európy nakoniec viedlo aj k zjednoteniu Nemecka a dvom (pre Francúzsko) devastačným svetovým vojnám. Zjednotené Nemecko navyše pochovalo snahy Francúzska stať sa neohrozeným hegemónom kontinentálnej Európy – čiže by sa dalo povedať, že Napoleon III. dosiahol vlastne presný opak toho, čo si pôvodne zaumienil. Kissinger spomína slová vtedajšieho britského veľvyslanca vo Francúzsku: Napoleon symbolizoval niekoho, kto usiloval o veľké zmeny, no nebol pre ne ochotný podstúpiť aj veľké riziká. A kto tak činí, „sám sa odsudzuje k jalovosti.“[3]

Dávajme si na to pozor. Niekedy sa totiž aj zbožné želania plnia, no ani nevieme ako. Dôsledky môžu byť katastrofálne.

 

 

 

 

 

titulný obrázok: čínske klzáky DF17 nesúce nukleárne hlavice; vyspelá technológia, ktorou Čína drží krok s USA aj Ruskom. Zdroj: Ng Han Guan / AP.

 

Zdroje a odporúčaná literatúra:

Cerulus, L., Coronavirus forces Europe to confront China dependency, v POLITICO, 10.3.2020; dostupné na: https://www.politico.eu/article/coronavirus-emboldens-europes-supply-chain-security-hawks/

Champion, M., Leung, A., Does China Have What It Takes to Be a Superpower?, v Bloomberg, 30.8.2018; dostupné na: https://www.bloomberg.com/graphics/2018-china-superpower/

Broom, D., China by numbers: 10 facts to help you understand the superpower today, vo World Economic Forum, 24.6.2019, dostupné na: https://www.weforum.org/agenda/2019/06/china-by-numbers-10-facts-to-help-you-understand-the-superpower-today/

Pozri dáta na: https://intelligence.weforum.org/topics/a1Gb0000000pTCmEAM?tab=publications;  https://www.statista.com/topics/753/china/; https://howmuch.net/articles/map-worlds-manufacturing-output

Xin, Z., The question mark hanging over China’s 400 million-strong middle class, v South China Morning Post, 12.10.2018, dostupné na: https://www.scmp.com/economy/china-economy/article/2168177/question-mark-hanging-over-chinas-400-million-strong-middle

Wu, D., Apple’s U.S. iPhones Can All Be Made Outside of China If Needed, v Bloomberg, 11.6.2019, dostupné na: https://www.bloomberg.com/news/articles/2019-06-11/hon-hai-has-enough-ex-china-capacity-to-make-u-s-bound-products

Murray, B., Vietnam Can’t Be the Next China, vo Foreign Policy, 6.6.2019, dostupné na: https://foreignpolicy.com/2019/06/06/vietnam-cant-be-the-next-china/

Ekekwe, N., Why Africa’s Industrialization Won’t Look Like China’s, v Harvard Business Review, 4.9.2019, dostupné na: https://hbr.org/2019/09/why-africas-industrialization-wont-look-like-chinas

Dodwell, D., Why Vietnam will not replace China any time soon as the world’s manufacturing hub, 7.3.2020, dostupné na: https://www.scmp.com/comment/opinion/article/3065240/why-vietnam-will-not-replace-china-any-time-soon-worlds

Perry, M. J., How much would an all-American iPhone cost?, v American Enterprise Institute, 11.9.2018, dostupné na: https://www.aei.org/carpe-diem/how-much-would-an-all-american-iphone-cost-two-reports-say-2000/

Chatzky, A., McBride, J., China’s Massive Belt and Road Initiative, v Council on Foreign Relations, 28.1.2020, dostupné na: https://www.cfr.org/backgrounder/chinas-massive-belt-and-road-initiative

Pifer, S., As US-Russian arms control faces expiration, sides face tough choices, v Brookings, 23.3.2020, dostupné na: https://www.brookings.edu/blog/order-from-chaos/2020/03/23/as-us-russian-arms-control-faces-expiration-sides-face-tough-choices/

Pifer, S., Don’t let New START die, v Brookings, 6.2.2020, dostupné na: https://www.brookings.edu/blog/order-from-chaos/2020/02/06/dont-let-new-start-die/

Perkovich, G., The Bomb Still Ticks, v Carnegie Endowment for International Peace, 7.4.2020, dostupné na: https://carnegieendowment.org/2020/04/07/bomb-still-ticks-pub-81504

Kimball, D. G., Prevent the outbreak of another global security threat. Extend New START, v Bulletin of the Atomic Scientists, 8.4.2020, dostupné na: https://thebulletin.org/2020/04/prevent-the-outbreak-of-another-global-security-threat-extend-new-start/

Kissinger, H., Umění Diplomacie, Prostor, 1996

Ferguson, N., Civilization, Penguin Books, 2012

 

[1] Indestructible, článok v The Economist, vydanie Apríl 4, 2020

[2] Pozri Arms Control Association, Nuclear Weapons: Who Has What at a Glance, na: https://www.armscontrol.org/factsheets/Nuclearweaponswhohaswhat

[3] Kissinger, H., Umění Diplomacie, Prostor 1996, str. 108

Odporúčame

Blog
Zahraničná politika, tá naša Šípková Ruženka

Zahraničná politika, tá naša Šípková Ruženka (výber z blogov)

V nasledujúcich riadkoch načrtnem svoje vnímanie určitých línií slovenskej, v niečom možno aj európskej zahraničnej politiky dneška. Budem písať viac všeobecne, cieľom nemá byť komentovať konkrétny zahraničnopolitický vývoj, ale celkovú povahu a len niekoľko konkrétnejších dynamík či trendov. Ak budem spomínať konkrétne krajiny, ľudí či udalosti, bude to skôr pre ilustráciu prezentovaného princípu alebo konceptu. Budem vďačný, ak úvaha poslúži ako materiál do diskusie.

Blog
Slovo sa stalo telom a modliac sa zomrelo

Slovo sa stalo telom a modliac sa zomrelo

Hoci sa evanjelisti rozchádzajú v obsahu Ježišových posledných slov na kríži, predsa všetci zhodne uvádzajú, že Ježiš sa na kríži modlil a takto sa pripravoval na smrť. Zo svojej smrti urobil úkon modlitby, ba dalo by sa povedať akt adorácie. Priblížme si, ako nad touto skutočnosťou uvažuje vo svoje knihe Cesta veľkonočným tajomstvom neskorší pápež Benedikt XVI.