Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
09. 04. 2020, 14:12

Mesto versus vidiek? Kde sú inteligentnejší ľudia?

Existuje mnoho kategórií, do ktorých sú ľudia triedení. Jednou z nich je pohľad na mesto a vidiek z hľadiska inteligencie ich obyvateľstva. Priznám sa, že tento text vznikol v reakcii na nižšie uvedený názor, ktorý som nemohol nechať len tak bez povšimnutia. Citujem:
Mesto versus vidiek? Kde sú inteligentnejší ľudia?

   „Jedinou výhodu viery v Stvoriteľa, silnej a oddanej viery v Stvoriteľa je to, že dáva ľuďom silu a vôľu, i keď v podstate veria v niečo, čo neexistuje.

   Našťastie viera upadá a čoraz viacej mladých ľudí si uvedomuje, že veriť v niečo, čo nejestvuje je nelogické. Požadovať to od dnešnej mládeže, tak vyspelej a uvedomelej v porovnaní s predošlými generáciami, je preto trúfalé a hlúpe.

   Veriaci sa v súčasnosti zhlukujú už len na vidieku, kde sa v každej obci nachádza iba krčma, štadión a kostol. Inteligencia sa logicky a dokazateľne združuje hlavne v mestských aglomeráciách. A dokonca už aj na dedinách sú veriacimi prevažne starí ľudia.“
 
   Moja reakcia na tento názor:

   Neschopnosť vnímať duchovný rozmer života je určitou úchylkou, anomáliou, obmedzením, alebo obmedzenosťou ľudí súčasnej doby. Svojim  neustálym a dlhodobým zameriavaním sa iba na hmotné totiž časom úplne stratili schopnosť vnímať jemnejšie súvislosti svojho vlastného bytia i samotnej reality ako takej.

   Stalo sa s nimi niečo podobného, ako s vtákmi, ktorí nepoužívali svoje krídla, ako napríklad pštros, takže im zakrpateli až natoľko, že stratili schopnosť lietať.

   Vyznelo by preto určite rozporuplne, keby pštros, ak by vedel rozprávať tvrdil, že lietať nie je možné, vychádzajúc z toho, že to on sám už nedokáže.

   No a presne rovnako rozporuplné, ba skôr tragické je to i so všetkými ľuďmi, spoliehajúcimi sa iba na hmotu a svoj vlastný rozum. Tvrdia, že nejestvuje Stvoriteľ a pojem duchovno je vraj iba blúznivým náboženským výmyslom len preto, že to oni sami už nie sú schopní vnímať.

   Keďže rozum je v podstate hmotného druhu, trvalým a jednostranným rozvojom rozumových schopností, bez primeraného rozvoja citovo – duchovného protipólu, bola a stále je v ľuďoch usilovne budovaná bariéra, zabraňujúca im chápať duchovné.

   No a keďže v mestských aglomeráciách sú ľudia viacej rozhľadenejší a rozumovo vzdelanejší, ich obmedzenosť v chápavosti duchovna je z tohto dôvodu väčšia. Túto obmedzenosť  však nemožno v nijakom prípade považovať za klad, ale z reálneho, čiže komplexného: duchovno – materiálneho pohľadu na svet za veľké mínus.

   Naopak, na vidieku sú ľudia zväčša menej vzdelaní, a z tohto dôvodu omnoho menej obmedzenejší v schopnosti vnímania jemnejšej, duchovnej reality, čo nie je záporom, ale naopak kladom.

   V tejto súvislosti bude určite zaujímavé spomenúť, že okrem známych testov IQ, zameraných predovšetkým na zisťovanie rozumových a mentálnych schopností, jestvuje ešte aj iný druh hodnotenia. A síce, hodnotenie výšky takzvanej emocionálnej, alebo citovej inteligencie. A tak sa môže stať a aj sa stáva, že ľudia s priemerným, alebo dokonca s podpriemerným IQ, dosahujú veľmi vysoké hodnoty v testoch EQ, v ktorých sa hodnotia kategórie ako empatia, srdečnosť, ústretovosť a podobne.

   Bude tu určite na mieste otázka: V čom asi spočíva skutočná hodnota človeka? Naozaj iba v jeho rozumových a mentálnych schopnostiach, alebo v jeho citovej vrúcnosti, srdečnosti, citlivosti, empatii a v takzvanom ľudskom teple? Odpoveď je jednoduchá: Vo vzájomnej rovnováhe a harmónii oboch zmienených zložiek ľudskej osobnosti.

   Naša civilizácia však vsadila predovšetkým na rozum a s nim súvisiace, chladné, až bezohľadné kalkulovanie. Toto rozumové obmedzenie, bez reálneho zohľadňovania citovo – duchovného rozmeru bytia spôsobilo v podstate všetko zlo v dejinách našej civilizácie, a ak sa to nezmení, doženie ju nakoniec až k úplnej záhube.

   Očividnými príznakom nedostatočnosti kŕčovitého upnutia sa iba na racionalitu rozumu sú neustále hromadiace sa problémy na celom svete, ale najmä všeobecná strata ľudskosti, ústretovosti a tolerancie človeka k človeku. Strata citu a z nej vyplývajúce bujnenie bezohľadnosti nie len k ľuďom, ale i k zvieratám, k prírode a k celej planéte.

   Takéto niečo sa však rovná strate samotnej podstaty ľudskosti, a z hľadiska rozumármi zneuznaného, duchovného rozmeru bytia, zároveň strate všetkých dôvodov pre existenciu stvoreniu nepriateľského tvora, vzletne nazývaného „pozemský človek“. Za to, že život na našej planéte ešte jestvuje, vďačí tento svet len k duchovnu, k dobru a k ľudskosti usilujúcim ľuďom, snažiacim sa o čistotu a ušľachtilosť svojho vnútra, ako aj o čistotu a spravodlivosť života reálne a hmotne viditeľného. Ak však raz zmizne zo zeme aj posledný takýto človek, zmiznú tým i dôvody pre život ľudského druhu na tejto planéte, pretože z duchovného hľadiska, ktoré je rozhodujúcim, nebude mať už žiaden význam. Stane sa tak vo chvíli, kedy už Pán nenájde na tejto zemi dostatočný počet spravodlivých.

   Aby však celý tento text nevyznel, ako nejaké zaujaté preferovanie ľudí z vidieka, bude predsa len potrebné uviesť veci na pravú mieru. Už raz bolo naznačené, že zlatá stredná cesta je cestou pravou a správnou. To v našom prípade znamená dokonalú rovnováhu medzi rozumovou a citovo – duchovnou zložkou osobnosti človeka.

   Ak teda budeme veľmi všeobecní, nedostatkom ľudí z mestských aglomerácií je prepiata rozumovosť, prostredníctvom ktorej v nich bolo zasypané vyciťovanie hlbších súvislostí bytia. U obyvateľstva vidieka je to žiaľ vo všeobecnosti zase naopak. Schopnosť vnímania spomínaných, jemnejších súvislostí bytia majú v sebe síce ešte živú, ale do určitej miery chýba vlastné, samostatné uvažovanie, kvôli čomu je mnoho vecí prijímaných dosť nekriticky.

   Vsádzanie iba na hmotu a rozum na jednej strane a nedostatočná kritičnosť na druhej strane  sú určité dva protichodné, negatívne póly, ktoré často neprinášajú nič dobrého.

   Naše bytie ako také má však predsa len duchovný rozmer, ktorý by sa mal každý z nás naučiť zohľadňovať vo svojom živote ako prvoradý. Mal by sa ho naučiť vnímať, chápať a následne organicky začleniť do reálneho života, A to všetko za harmonického spolupôsobenia svojich osobnostných rozumových schopností. Iba ten, kto takto koná, koná správne, a je úplne jedno, či žije v meste, alebo na vidieku.

Odporúčame

Blog
Koronavírus! Starozákonný Hospodin opäť povstáva?

Koronavírus! Starozákonný Hospodin opäť povstáva?

Starý Zákon je neoddeliteľnou súčasťou biblického zjavenia. A ním je i starozákonné ponímanie Hospodina v jeho prísnosti, a neraz až tvrdosti. A práve s takýmto vnímaním Hospodina a jeho pôsobenia má podľa mňa veľkú podobnosť aj súčasné dianie, súvisiace s koronavírusovou krízou.