Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
05. apríl 2020

Chesterton o krížovej ceste

Aj keď Chesterton originálnu krížovú cestu nenapísal, aspoň túto pobožnosť komentoval v rámci svojej recenzie série pašiových obrazov výtvarníka F. Brangwyna. A najviac ho upútalo ôsme zastavenie.
Chesterton o krížovej ceste

Keith Gilbert Chesterton: Krížová cesta (úryvok, môj preklad)

Ak evanjeliový opis utrpenia Ježiša Krista nie je záznamom niečoho reálneho, potom sa musel kdesi v provinciách spravovaných Tibériom skrývať  vrcholne silný románopisec, ktorý bol okrem iného aj výsostne moderným realistom. Mne sa to zdá nepravdepodobné. Myslím, že keby tam taký jedinečný realistický prozaik bol, napísal by úplne inú prózu, s legitímnym cieľom zisku, namiesto prostého vyrozprávania klamstva, bez akéhokoľvek iného zjavného cieľa než mučeníctvo. V týchto moderným časoch počúvame o realizme veľa, a považuje sa za kompliment, keď sa realizmus označí ako nemilosrdný. Ja za seba nemôžem tvrdiť, čo sa týka individuálneho vkusu, že by mi nemilosrdnosť bola príťažlivejšia ako cnosť nemeckého románu než, povedzme, amerického boháča. Ale ak je možné realizmus nazývať nemilosrdným a nemilosrdnosť správnou, potom práve v prípade podania príbehu pohany a nespravodlivosti, aké stelesňujú zastavenia krížovej cesty. Kresťanom sa káže o nej rozmýšľať, no musím sa priznať, že písať o nej prosto nemám odvahu. Je skrátka priveľmi reálna, príliš realistická pre niekoho, kto je bežne v kontakte s moderným realizmom, ktorý je oproti nej jemnejší. Čokoľvek také pochmúrne v každom detaile ako toto by modernistov tromflo na ich vlastnom poli, keby sa to len zaraďovalo pod hlavičku moderného. Podrobnosti, akou je napríklad opakované zlyhanie pri nesení kríža, majú v sebe neľudskú hrôzu poníženia, na ktorej by hocikedy zarobil moderný autor píšuci o koncentračných táboroch, aby dokázal, že Boha niet, namiesto dokazovania, že Boh tak miloval svet.

Aj Brangwyn sa vďaka vleklej tragédii mučenia, tejto „procesie predlžovanej smrti“ – aby som použil frázu jedného z našich radostných moderných básnikov – zaradil k pochmúrnej starej tradícii porážky a vyčerpania. Takmer preháňa - ak je to vôbec možné - paradox nemohúcnosti Všemohúcnosti a beznádeje Nádeje sveta. Znova a znova ukazuje Krista na dne ako zoťatý strom či zrútený pilier, bez výrazu tváre, pretože tvár už odvrátil k ničote a noci. No všetko to smeruje, ako sa mi zdá, k jednému ústrednému obrazu, na ktorom Kristus pozdvihne hlavu, pozrie ostro cez plece a oči mu žiaria vzdorom, takmer hnevom. A tento jediný záblesk prudkosti šľahne na jeruzalemské ženy, ktoré nad ním plačú.

Pochybujem, že sa to bude každému páčiť – nie som si ani istý, či sa mi to páči mne. Som si však istý, že je to najsilnejšia scéna v celej silnej sérii, hoci je tam tisíce iných vecí, ktoré skôr upútajú pohľad – môj či kohokoľvek. [...] Viem si predstaviť, ako budú ľudia vravieť, že to vyzerá ako pohľad Shylocka, metajúceho cez plece kliatbu, keď opúšťal súdnu sieň. [...] No pri vyššom príklade je vždy aj väčší paradox: že On sa modlil za svojich protivníkov, ale napomínal svojich priateľov. Ježiš nie je ani v najmenšom ako Shylock z Kupca benátskeho. Vidím skôr istú symbolickú paralelu s Jóbom. Myslím, že nie je nikde zaznamenané, že by Jób nejako zvlášť zlorečil lupičom, ktorí plienili jeho stáda a čriedy - dokázal strpieť hocikoho okrem svojich utešiteľov. No pri vyššom príklade – tom najvyššom – sa rieši hádanka založená na princípe oveľa závažnejšom, závisiacom na hlavnom tajomstve a neuveriteľnej téme celej cesty – na jednote človeka a boha. Témou antickej tragédie je oddelenosť Boha a človeka, témou evanjeliovej tragédie je spojenie Boha a človeka – a jej bezprostredný následok je tragickejší.  [...]

Všetci tí ľudia pozerajú na muža, ktorého idú popraviť, väčšina z nich ho naozaj ľutuje, lebo je úplne odpísaný, a o tom, že je skutočne odpísaný, nemá nikto ani najmenšiu pochybnosť. Čítali o tom v Nedeľnej prílohe a ministerstvo spravodlivosti nezasiahlo. Nevedia si predstaviť, ako by preňho mohla byť čo len najmenšia nádej, a ešte menej, že by niečo svedčilo v jeho prospech. No ako duševne zdraví, pripúšťajú, že je smutné, že má zomrieť a zmiznúť, zatiaľ čo ich každodenné životy budú pokračovať v bezpečí a možno aj v pohodlí. A práve na ľudí s týmito pocitmi sa obracia obeť, v náhlom pálčivom rozhorčení, s orlím pohľadom. Originálne slová Nového zákona sa vyznačujú takým zdrvujúcim zhustením, že ich nemožno rozšíriť bez toho, aby sa neoslabili. No keďže je ich význam často chápaný konvenčne, alebo úplne nepochopený, a keďže všetci cítime, že každá krátka veta ako keby hovorila naraz tisíc vecí, vždy je pokušenie vytušiť, hoci po formálnej stránke len hmlisto, implikácie a aplikácie, ktoré hneď nebadať. Aj z tejto jednoduchej zaznamenanej vety „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte nad sebou a svojimi deťmi“ sa odvíja prúd myšlienok, aký samotná ľudská myseľ vystopuje iba veľmi hypoteticky: „ ... a toto je posledné zlé znamenie temnoty, že vy ľutujete mňa. Na tú moju časť, v ktorú ste nikdy neverili, sen blázna o božskosti – na tú slzy mrhať nemusíte. Skôr na tú časť, čo je aj vašou – tá prastará a získaná vec, v ktorú veríte, tá tradícia, čo bola rovnako mojou ako vašou, Krv, Domov, Veľký príbeh – ak už teda potrebujete nad niečím nariekať! Keďže som sa narodil ako človek, narodil som sa aj ako vlastenec, spätý s miestom a ľuďmi, a ak ma máte kvôli niečomu ľutovať, ľutujte ma pre to – kvôli Tabuliam a Chrámu a Šalamúnovi v celej jeho sláve. Vy si myslíte, že sa končí sen? Keby ste vedeli, aká realita sa končí! Keby ste chápali tú skutočnú tragédiu, ktorá sa za vami potiahne celým svetom, storočie za storočím, zlá, ktoré páchate, zlá, ktoré trpíte, nekonečné škriepky o zlých veciach. A vy, ktorí stojíte na samom okraji lámajúcej sa vlny tejto hroznej a nešťastnej katastrofy, vy ani neviete, čo ľutovať!“ Hádam ani nedokážem preceniť ten pocit živej inšpirácie umelca, ktorý spravil Jeho posledný pohľad dozadu ostrý ako blesk búrky.

Inzercia

Nepochopenie veľkých maliarov Pašií či ich výsmech by mali viac opodstatnenia, keby šlo iba o nekonečné opakovanie nejakého trápenia nejakého hrdinu. Bol by väčší dôvod na sťažnosti, keby bolo tak veľa obrazov znázorňujúcich tryznu Marca Atilia Regula, rímskeho generála porazeného Kartágincami. Bolo by pochopiteľné pohoršenie, keby sa starovekí autori neustále takto vŕtali v detailoch telesných účinkov bolehlavu na Sokrata. Odpoveďou na výčitku modernistov a humanistov je, smutnou iróniou, výčitka modernizmu a sekulárnemu humanizmu. Keď hociktorý moderný človek povie „Robíte príliš  veľa okolo utrpenia Ježiša Nazaretského“, je úplne zmysluplné odpovedať: „Možno to je alebo nie je príliš, čo sa týka utrpenia Ježiša Nazaretského, ale nie je to príliš veľa na utrpenie Ježiša Krista“. Ak by bola pravdivá ich teória, že Ježiš bol len ľudskou bytosťou a akousi historickou nehodou, potom zrejme nad tou nehodou naozaj lamentujeme pridlho. No ak je pravdivá naša teória, že nešlo o nehodu, ale o božiu agóniu potrebnú na obnovenie samého usporiadania sveta, potom nie je ani v najmenšom nelogické, aby tá lamentácia (a plesanie) trvala tak dlho, ako len bude trvať svet.

Skeptik, ktorý je zároveň sentimentalistom, sa venuje obvyklej argumentácii v kruhu: vlastne iba vraví, že keby Pašie boli to, čo si on myslí, že sú, bolo by od nás veľmi mylné pristupovať k nim, akoby boli to, čo si my myslíme, že sú. Iste, pokiaľ Kristus nebol samou podstatou všemohúcnosti, bolo by dosť irelevantné poukazovať na paradox jeho bezbrannosti. Ale nedokazuje predsa, že by sme sa mýlili, to, že naša verzia je jediná, ktorá tomu dáva zmysel. Že sa dodnes na tomto zmysle nesmierne a niekedy až smrteľne trvá, je jednoznačnou pravdou, a pre nás aj jednoznačne konzistentnou – na zdôraznenie tohto zmyslu sa neustále vynakladá námaha, vtláča sa do povedomia ako tŕne do hlavy, vtĺka sa do hláv ako klince do rúk. Ale nie sme povinní zapodievať sa kritikom, ktorého údery po klincoch vyrušujú a vtláčanie tŕňov dráždi. Táto knižka nie je ničím iným než aktuálnym svedkom faktu, že samotná cirkulácia a realita danej záležitosti závisí na dogme, ktorú by niektorí nazvali pochybnou a podrobnosti ktorej by niektorí nazvali chorými. No pri daných základných faktoch, či už mystických alebo materiálnych, by pašiová symbolika už dávno zapadla prachom spolu s rytinami pompéznych gest niekdajších potentátov z tribún a zabudnutých stoikov nabodávajúcich sa na staroveké meče. V každom storočí, v tomto, v minulom, v nasledujúcom, Pašie sú tým, čím boli v prvom storočí, keď sa uskutočnili – vecou, ktorú má zhliadnuť ľudský dav. Ostávajú tragédiou ľudí, zločinom ľudí, úľavou ľudí, ale nikdy nie iba dobovou históriou. Ich životnosť pramení z tých istých vecí, ktoré ich odporcovia považujú za škandalózne a kameňom úrazu - z ich dogmatizmu a ich hrôzy. Žijú, pretože aj poryv z tohto čierneho mraku smrti na zem prichádza ako vietor večného života, ktorý zobúdza a oživuje všetko.

 

Poznámka: Ako ste si všimli, v tomto texte z roku 1935 - primárne o výtvarnej stránke obrazov krížovej cesty – sa Chesterton nepokúšal dokazovať, že význam, čo jej kresťania prikladajú, je nutne logicky správnejší ako skeptický postoj. On len vyjadril, že z hľadiska kresťanskej viery by bolo nelogické prikladať jej význam menší. Koho však zaujíma, akým spôsobom naozaj obhajuje prirodzenosť viery, ten by mal siahnuť po zbierke apologetických esejí „Na ostrie argumentu“, ktorú práve vydávajú Zabudnuté knihy.

Inzercia

Som zatiaľ stále len nedokonalou kópiou seba samého... ale ešte na sebe popracujem. Profesionálny sizyfos v oblasti pedagogiky, amatérsky otec a manžel. Príležitostne sa venujem hudbe, foteniu a písaniu, lebo príležitosť robí zlodeja. Som aj skalný fanúšik výskytu v prírode. Verím v nemodernú myšlienku, že pravda existuje.

Inzercia

Odporúčame

Blog
O práve človeka na smrť a holdovaní násiliu na ženách (3. časť)

O práve človeka na smrť a holdovaní násiliu na ženách (3. časť)

V tejto sérii blogov som predkladal niektoré dôvody konzervatívnej agendy, či nebudete ochotní aspoň trochu pripustiť, že druhá strana nie je taká iracionálna a bez argumentov, ako ju často prezentujú. A tiež vysvetľujem, že tieto spory nie sú iba o súcite verzus netolerancii, ako sa nám (či sebe?) niekto snaží nahovoriť, ale že ide o – ospravedlňujem sa za neslušný výraz – pravdu.

Blog
Svätý týždeň v Svätom meste

Svätý týždeň v Svätom meste

Svätá zem – toto piate evanjelium – ako ju nazval svätý pápež Pavol VI. pri svojej návšteve v januári 1964, priťahuje predovšetkým možnosťou prechádzať po miestach, ktoré sú spojené s osobou Ježiša Krista. S tým súvisia aj niektoré zvláštnosti slávenia veľkonočných sviatkov.