Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
28. marec 2020

Strhujúci príbeh Don J.Sobotu "Krstný otec mladých z Oravy" III.časť

Život v Námestove. Nohami treba chodiť po zemi a rukami sa držať neba-Don Sobota.
Strhujúci príbeh Don J.Sobotu "Krstný otec mladých z Oravy" III.časť

Útočisko v kabinete (prvá generácia)

„V tom čase sídlila základná aj stredná škola na jednom mieste pod spoločným riaditeľstvom. Žiaci i študenti ihneď rozpoznali, kto je aký učiteľ. Pre Jozefa Sobotu sme neboli iba žiakmi, všímal si aj naše názory, potreby, záujmy, spory. Nevtieravo si získaval našu dôveru. Mladí v ňom nachádzali človeka, na ktorého sa môžu s dôverou obrátiť. Kabinet fyziky a matematiky sa stal centrom, kde sme mohli kedykoľvek prísť, položiť otázky, nájsť odpoveď, ale aj útočisko.

Pán profesor vymýšľal rôzne spôsoby, ako nás zaujať. Po vyučovaní s nami hrával futbal, v zime hokej na ľadovej ploche, ktorú sám pripravil. Na jeho Pionieri sme si urobili vodičské preukazy. Raz na brigáde stratil príručnú kapsičku, na ktorej mu veľmi záležalo. Sľúbil, že na dva týždne požičia motorku tomu, kto ju nájde. Sľub dodržal. Vyrábali sme jednoduché rádia, učili sa fotografovať. Dievčatá nám len ticho závideli. Ani my sme nevedeli, že pán profesor je salezián a že sme jeho „malé skryté chlapčenské saleziánske oratórium".

Svoje aktivity rozširuje na čoraz väčší okruh mládeže, no poslušný nariadeniam predstavených nevystupuje ako kňaz. Pod rúškom rôznych krúžkov dáva dohromady skupinku mladých, predovšetkým chlapcov z jednoduchých rodín, ktorým venuje všetok svoj voľný čas. Športujú, spoznávajú prírodu, čítajú Sväté Písmo a uvažujú nad ním, hlbšie spoznávajú svoju vieru. Saleziánsky duch postupne prenikal do rodín Hornej Oravy. Často ani rodičia nevedeli, kto im nábožensky vzdeláva deti. Ale ani nebolo potrebné o tom hovoriť. Videli, že deti sú lepšie. Jeden mladý človek nešťastne havaroval, vzali ho do nemocnice. Pán profesor hneď za ním išiel. Keď videl, že je zle, tajne ho zaopatril sviatosťami. Zakrátko mládenec zomrel. Keď prišiel jeho veriaci otec a našiel ho mŕtveho, veľmi plakal. Najviac ho však mrzelo, že jeho syn zomrel bez sviatostí. Don Sobota ho uistil, že nie.

Vedelo sa o ňom, že ako učiteľ pravidelne navštevuje bohoslužby v námestovskom kostole. Po vysviacke sa Don Sobota vracia k svojej práci profesora, naďalej sa venuje mladým. Ako pedagóg verejne navštevuje bohoslužby, čo je na vtedajšiu dobu jav viac ako neobvyklý... To, i jeho práca s mládežou je tŕňom v oku vtedajšej ateistickej moci, ktorá ho prostredníctvom ŠtB (Štátna bezpečnosť) sleduje a po viacerých neúspešných pokusoch prehovárania a zastrašovania zasiahne. V lete 1974 riaditeľ školy s ďalším úradníkom vykonajú domovú prehliadku v jeho byte a následne ho prepustia zo zamestnania.

„Vyhodili ma. Povedali, že mám veľký náboženský vplyv na mládež. Videli, že ako učiteľ som v nedeľu na bohoslužbách tu, v Námestove, ale aj inde, kde som práve bol. Lebo som chcel dať mladým príklad. Ale hoci by som aj nechodil do kostola, bolo by to pre nich podozrivé, keďže som veriaci. Od Babej Hory až po Kraľovany som nesmel dostať žiadnu prácu. Pol roka som bol bez chleba a bez koruny. Ale ľudia mi pomohli k zamestnaniu, aby som mal z čoho žiť. Po revolúcii sa mi prišli na byt ospravedlniť a prosiť o odpustenie... báli sa o svoje deti,.. čo bude s nimi... už som im dávno odpustil. Keď som mal primičnú omšu tu, v Námestove, verejne som všetkým odpustil....

KSS (Komunistická Strana Slovenska) na Orave zariadi, aby ho nikde nezamestnali a bol tak nútený z Oravy odísť. Pol roka žije Don Sobota bez príjmu, z podpory rehoľných bratov a spolubratov. Známi mu však dopomôžu k zamestnaniu v SEZ-ke, čo mu umožnilo zostať a naďalej pôsobiť na Orave. Potom pracoval vo Váhostave, kde mal na starosti kontrolu rozmiestnených sond okolo Oravskej priehrady, kde pracuje až do dôchodku.

Napriek ťažkostiam neustáva vo svojich aktivitách, v jeho byte sa naďalej a čoraz častejšie konajú "stretká".

„A či boli tie stretnutia mladých v mojom byte prerušené? No neboli, pretože oni vlastne ani neexistovali. Oficiálne tu nechodili žiadne skupiny mladých. Mladí sa tu schádzali sami, nikto ich neorganizoval. Oni tu chceli prichádzať, aby sa tu stretávali medzi sebou i so mnou. A ak by nechceli, neprišli by!“ spomína Don Sobota.

Chaty

V polovičke 70. tych rokov saleziánski predstavení rozhodnú o výstavbe chaty v Roháčoch, ktorá bude hlavne bezpečnejším priestorom pre takéto aktivity. Aj keď projektové a finančné záležitosti riešia saleziáni z Bratislavy, hlavná ťarcha starostí s výstavbou spočíva na pleciach Don Sobotu, ktorý je zo všetkých spolubratov najbližšie, práce vykonáva hlavne s pomocou svojich chlapcov .Okolo seba zhromažďuje chlapcov, murárskych učňov, študentov i mnohých iných, ktorí už nebudú len adresátmi, ale aktívnymi spolupracovníkmi saleziánskeho diela. Aj keď mnohí z nich sa po čase rozídu do sveta, založia rodiny a stratia bezprostredný kontakt so saleziánmi, práve toto "zoskupenie" možno pokladať za zárodok diela saleziánskych spolupracovníkov na Hornej Orave. S ich pomocou i vďaka mnohým iným dobrodincom vyrastie v Roháčoch dielo, ktoré poskytne prístrešie pre mnohé generácie saleziánskych odchovancov.

Zmena zamestnania i dobudovanie chaty v Roháčoch zmenili aj spôsob práce s mládežou, ktorá sa stáva pravidelnejšou, intenzívnejšou. V byte sa konajú týždenné stretká, na chate mesačné jednodňové duchovné obnovy, spravidla spojené s brigádami na dokončení chaty, počas prázdnin niekoľkodňové duchovné cvičenia. Duchovnú službu zabezpečujú saleziáni pôsobiaci v diecéze, predovšekým Don Juraj Kyseľ, SDB z Kňažej a Don Štefan Olos, SDB z Ružomberka.

Neskôr, začiatkom 80-tych rokov, pod jeho vedením pribudnú ďalšie dve diela s podobným účelom v Oravskej Polhore na Slanej vode. No tieto starosti neboli jeho „hlavnou činnosťou“, tou vždy bola podľa vzoru Don Bosca starosť o duše. Poskytoval rady a duchovne viedol množstvo chlapcov, pomáhal im orientovať sa v životnom povolaní, mnohých priviedol ku kňazstvu i k rehoľnému životu, mnohým pomohol  v manželstve...

(jedna zo spomínanych chát v Or.Polhore)

Inzercia

Celých 20 rokov nemôže vystupovať ako kňaz, hoci za komunizmu denne tajne slúži sv. omšu tajne doma. Nevedeli o tom ani mladí ľudia, ktorí ho ako učiteľa navštevovali, hoci sedávali v izbe, v ktorej stolík bol obetným stolom. Keď nečakane prichádzali a pripravoval sa na slúženie sv. omše, musel rýchlo všetky veci skryť a omšu slúžiť neskoro večer, alebo zavčasu ráno, aby ho nikto nenašiel. Veď 130 mladých malo od jeho bytu kľúč. Nikto nevedel, že je kňaz. Dokonca ani ŠtB, ktorá ho sledovala. A dokonca ani policajní vyšetrovatelia neprišli na to, že je kňaz, hoci ho vo vyšetrovacej väzbe držali jeden deň a noc.

Ako sa to všetko začalo....

„Poslanie saleziánov som nosil v srdci. Išiel som raz Námestovom - miestom popod gaštany pri Magure. Pršalo. Oproti mne kráčajú traja mládenci. Učni, zo strednej odbornej školy, bývajúci na internáte. Mládenci, ahojte, ako sa máte, ste uzimení... Zadivili sa, nikto ich takto na ulici nepozdravoval. Nebol som oblečený ako kňaz, tak normálne. Pýtam sa ich: máte radi jablká? Samozrejme, hovoria. Tak si poďte nabrať. Mal som plný byt bední našich, prievidzských jabĺk. Boli prekvapení, zobrali si z nich veľa, veľmi im chutili. Dodnes existuje o tom natočená kazetka, ako jeden z nich, volá sa Štefan Mikolajčík, hryzie tie jablká. Už pred nimi chodili za mnou mladí ľudia, ale nikto o tom nevedel. Aj mne pomohlo veľa ľudí, nevedeli, že som salezián, ale vedeli, že sa venujem ich deťom. Vravievali si, že tí, čo ku mne chodia, sú stále lepší a lepší. Saleziáni nefajčia. Ak vidíte kňaza fajčiť, isto to nie je salezián. Ja som v tom čase už bol tajný salezián a tam som získal aj ten druh apoštolátu. Don Boscov preventívny systém. Mal som ho v srdci, preto sa tu oni dobre cítili, ako doma. Nestaval som na tom, že musíš mať takto zopäté ručičky... Prišiel som domov a Blažej Dibdiak mal nohy vyložené na stolíku. Ak by ste sa ho aj dnes spýtali, čo ho tu priťahovalo, povie, že to, že si mohol nohy vyložiť na stolík.... Mladí si o stretnutiach povedali jeden druhému.

(prvý zľava B.Dibdiak s Don Sobotom)

Druhá generácia

Prvé stretnutie tu bolo s Tónkom Odrobiňákom – je saleziánom v Ekvádore. Za všetko vám povie tento obrázok, to už je druhá generácia mladých, ktorí tu chodili.

V predošlej generácii bol napríklad súčasný biskup Dávid Tencer z Islandu. Nedávno ho dávali v televízii na Luxe. Hriňovčania mu postavili na Islande kostol. Ďalší bol Števko Kovalík zo Štefanova, tajný salezián. Už zomrel. A prichádzajú tu bývalí mladí aj dnes, z celého Slovenska. Jediný tu nebol Titus Zeman. Ale ja som ho poznal, tak som prisahal, že to bol dobrý, svätý kňaz. Na Vianoce som chodil k saleziánom do Bratislavy. Niekto mi povedal: Odídeš preč, veď ti byt niekto vykradne. No veď keď tam chodia mladí, nikto tam nepôjde kradnúť, - hovorím mu. Kľúč od môjho bytu malo 130 mladých. Vykradli ma až po revolúcii... boli to tajní, hľadali, či niečo proti nim nemám...

Krstný

Po dohodnutom klopaní boli dvere na jeho byte otvorené. Vzdelával, spovedal, usmerňoval. Občas prekvapili tajní. Počty návštevníkov rástli a keď sa spolubývajúci v bytovke pýtali, za kým idú, odpoveď bola, že za Krstným. A tak sa jeho meno zmenilo na Krstný. Vzťah: učiteľ matematiky a fyziky bývalej strednej školy, dnešného Gymnázia Antona Bernoláka, poskytne vlastný byt študentom, mládeži, ktorá tu prichádza, hoci vlastník bytu ani nie je doma. Mladí si v izbe bytu čítajú, učia sa, uvaria si čaj, pomaškrtia na tom, čo pre nich učiteľ pripravil, a ak sa s matematikárom, neskôr robotníkom chcú stretnúť osobne, lebo potrebujú poradiť v školských, či súkromných veciach, počkajú na neho, keď prichádza po práci domov. Nejde o skupinku niekoľkých mladých chlapcov, či dievčat. Do námestovského bytu neďaleko OD Klinec prichádza postupne niekoľko desiatok mladých, ktorí sú tu ako doma. Veď od toho bytu dostali vlastný kľúč. Počas niekoľkých rokov v čase totality dá majiteľ kľúč od svojho bytu130-tim mladým! Predstavme si len to množstvo, 130 vyrobených kľúčov. A 130 ľudí, ktorí chodievajú na 8. poschodie bytovky – za svojím Krstným. Tak si mládež v 60. - 80. rokoch nazvala svojho profesora.

Jeho život, je svedectvom lásky k mladým v duchu saleziánskeho „preventívneho systému“, ktorého podstatou je práve láska. „Prišli sme tu, niečo sme si prečítali, urobili si čaj,“ spomína na obdobie štúdií na odbornej škole v Námestove Pavol Šelian, ktorý pomáha Don Sobotovi. „Keď Krstný prišiel z roboty - nevedeli sme, kde robí, ani čo robí - spýtal sa, ako sa máme, či niečo nepotrebujeme a išiel si do svojej izby. Tento jeho byt bolo niečo také ako čakáreň. My sme to volali zastávka doma. Po vyučovaní sme nestáli na zastávke, ale sme prišli tu. Strávili sme tu pol hodiny a išli sme na autobus. To boli také stretká. Niekto sa potreboval doučiť matematiku, fyziku. Spýtal sa nás: Máte problém v škole? Neradi sme sa učili, ale boli tu aj takí, čo sa tu prichádzali doučovať. Túžili sme predovšetkým po stretnutí, lebo doma to bolo iné, rodičia nemali popri robote dosť času na to, aby sa s nami porozprávali, povenovali sa nám, veď naši chodili z roboty domov večer. Ja som už tretia generácia mladých, ktorí tu chodili. Tá prvá má dnes po 70 rokov i viac. Pre nás, mladých, to bolo veľmi vzácne, páčilo sa nám, že nám niekto dôveruje. Môžeme si tu prísť sadnúť, niečo prečítať. Krstný nám povedal: Táto izba a všetko v nej je vaše. Nemohli sme chodiť do jeho izby. Ale mohli sme si uvariť čaj, na stole bola väčšinou bomboniéra. Takýto vzťah a dôvera aj súčasným deťom chýba. No kde by išli deti takto dnes?“

„Mladí tu chodili ako domov,“ hovorí Don Sobota. „Mal som jednu zásadu, ktorú som pestoval od saleziánov: Keď už tu chodil ten človek a poznal som ho  najprv to boli len chlapci, potom už aj dievčatá, pri odchode mu vravím: tu ti dávam kľúčik. To je kľúčik nielen od mojich dverí, ale aj od môjho srdca. A už mal právo tu chodiť. Suseda sa ma pýtala: Čo stále chodia k vám? Doučujem ich matematiku. Neklamal som, lebo aj to bolo. A ona hovorí: Jej, ale ich je veľa. Veď ich k vám chodí zo tridsať. Ja som je povedal: Sto tridsať! A nikto za tie dlhé roky mi nič neukradol. Pavol mi vždy hovorieva: Vy ste si nás takto vychovali, teraz nie ste opustený. Ale či to bolo tak, neviem...“

 „Do bytu ku Krstnému chodilo päť skupín, ale my sme nevedeli o tých štyroch. Žiadna organizovanosť nefungovala. My sme ani nikoho z nich nepoznali. Až keď padol komunizmus, človek už nepotreboval chodiť kdesi tajne „načerpať duchovna“, po škole sme sa poroztrácali do robôt... Keď sme sa išli s manželkou brať, povedali sme si: Poďme, tu bol taký jeden kňaz... Prišli sme sa pýtať, čo a ako. Lebo on nám tak radil, keď sme tu chodili: Modlite sa za budúce manželky. Manželku si vyberte podľa toho, ako sa ona správa doma k svojim rodičom. Nechajte sa pozvať k nim domov, tak získate najlepší obraz o dievčati.„Ty si to pamätáš?“ – reaguje prekvapene Don Sobota.„No áno! To nebolo tak, že nám tu dlho niečo kázal. Len sme sa spýtali na niečo, a on nám už rozprával a radil. Ako mladí sme to potrebovali. A hlavne – vždy tu na stole niečo bolo“, s úsmevom dodáva Pavol Šelian.

Už počas totality mnohí mládenci počas vysokej školy začali tajne študovať teológiu. Po revolúcii v roku 1989 na údiv rodičov a známych, mali primičné omše. Sú medzi nimi kňazi aj misionári. Don Sobota sa pričinil o 38 kňazských povolaní a mnoho dobrých manželstiev.


Pochádzam z Oravy, z dediny pod Babiou Horou. V r. 1912 z Krakowa vystúpil na vrchol B.Hory V.I Lenin, a preto tam mal osadený pamätník. O niekoľko desaťročí neskôr tam prichádza z Krakowa K. Wojtyla. Dnes tam nájdete jeho pamätník. Zaujímam sa o kultúru a ekonomiku. Moje heslo: Kde je cieľ, tam je vôľa!

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva