Evanjelista Ján sa dokáže vcítiť do situácie svojich čitateľov a odhadnúť otázky, ktoré si kladú v súvislosti so životom a vierou. Preto v dialógoch, ktoré sú súčasťou Ježišovych znamení, často zaznievajú námietky, o ktorých štvrtý evanjelista predpokladá, že s nimi zápasia aj kresťania jeho komunity. V ústach vystupujúcich postáv v evanjeliu počuť argumenty nás, argumenty tohto sveta. Ján ich neodmieta, ale konfrontuje s Božím pohľadom, ktorý prinesol Boží Syn, Ježiš Kristus.
V dialógoch, ktoré sú súčasťou Ježišovych znamení, často zaznievajú námietky, o ktorých štvrtý evanjelista predpokladá, že s nimi zápasia aj kresťania jeho komunity.Zdieľať
Všetkých nás akoby vyzýval: „Skúste sa na život pozerať z tejto perspektívy.“ Vždy budeme svedkami toho, že „Boží pohľad“ bude pre tento svet nepohodlný, zosmiešňovaný a odmietaný. Zároveň práve preto Ježišovo evanjelium provokuje, je príťažlivé a núti premýšľať.
Dvakrát sa v úryvku spomína tento časový údaj. V Ježišovej dobe údajne jestvovalo rabínske presvedčenie, že duša človeka po smrti ešte tri dni chodí k hrobu a na štvrtý deň definitívne opustí telo človeka. Z tohto pohľadu námietka Marty: „Pane, už páchne, veď je štyri dni v hrobe“, vyjadruje rezignáciu v zmysle: „Tu už nič nepomôže. Je koniec.“ Pán Ježiš jej pripomína: „Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?“ Boh totiž ide za všetky ľudské možnosti, za všetky ľudské nádeje a predstavy. Ide teda v prvom rade o rozmer viery.
Taktiež dvakrát v dnešnom úryvku Pán Ježiš hovorí, že prípad Lazára je, „aby uverili“. Sme opäť pri rozmere viery. Z dlhého evanjeliového úryvku (45 veršov), sú opisu zázraku venované iba dva verše (Jn 11, 43- 44). V centre evanjeliového príbehu je tak opäť náš postoj viery ku Kristovi.
Príbeh vzkriesenia Lazára v sebe nesie dva zásadné rozmery. Prvým je odkaz na večný život.
Etické princípy a rozhodovania v dočasnosti nášho života by sme mali prijímať s pohľadom na Boha. Zdieľať
Vnútri každého z nás je zakódovaná túžba „po nesmrteľnosti.“ Pán Ježiš o sebe hovorí „Ja som vzkriesenie“ a pozýva nás pozerať sa za horizonty tohto života. Bol to stredoveký učenec židovského pôvodu Baruch Spinoza (1632 – 1676), ktorému sa pripisuje výrok „Sub speciem aeternitatis“ – „Pod zorným uhlom večnosti“. Etické princípy a rozhodovania v dočasnosti nášho života by sme mali prijímať s pohľadom na Boha. Keď premýšľame nad celým svojím životom, berme do úvahy aj dôsledky pre našu večnosť. Je tu však ešte druhý rozmer, ktorým je Ježišovo zvolanie „ja som život“. Kresťanstvo neprenáša celú svoju pozornosť na druhý breh. Neuteká pred realitou každodenného života. Veď práve v týchto dňoch, keď sa neslávia verejné bohoslužby, keď Cirkev vyzýva k ochrane svojho zdravia a zdravia druhých, vyjadruje tým úctu k pozemskému životu človeka, lebo je Božím darom. Preto Cirkev stojí na strane života.