Strhujúci príbeh Don J.Sobotu "Krstný otec mladých z Oravy" I.časť

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Strhujúci príbeh Don J.Sobotu "Krstný otec mladých z Oravy" I.časť

Detstvo a študentské roky. Nalomenú trstinu nedolomíš, hasnúci knôtik nedohasíš..... Človeka neslobodno dolomiť, psychicky ubiť, ale naopak, zdvihnúť a podoprieť. (titul. foto rodičia a súrodenci, Don Sobota stojí pri mamke, Košická Belá 1930)

DETSTVO

„Život s Bohom, Ježišom a Máriou je nádherné dobrodružstvo, s Bohom všetko dokážem."

Jozef Sobota sa narodil 13. júna 1928 v Kostolnej Vsi (malá obec pri Prievidzi) v chudobnej rodine. Nenarodil sa v rodnom dome u rodičov, ale sa narodil v malej komôrke v starej chalupe u dedka.

„Otec sa volal Jozef, mamka Katka, rodičia, ktorí vštepovali to krásne... že vzniklo toto jeho povolanie... Rodičia pochádzali z tej istej dediny, ale oni sa toľko nedožili, ako ich predkovia. Dedkovia, áno, aj otcov otec, aj mamin otec dlho žili, niečo vyše 90 rokov. Ale mamka mamina nie. Bola tá španielska chrípka, na konci vojny a ľudia mreli. Pochádzam z 11 detí. Tých prvých súrodencov si nepamätám, len z rečí rodičov. Pomreli mladí. Najstarší, bol Juraj bol ekonóm, Američan, veľmi pekne maľoval akvarelom, mal aj výstavy, až do staroby mal jasnú myseľ. Po ňom bol Alojz, ktorý žil v Kostolnej Vsi, tiež maľoval, je odo mňa starší o 2 roky, potom Albín, ten žil v Amerike, v New Yorku, ten tiež maľoval, dokonca sa tým aj živil. Chodil po svete so svojimi obrazmi, mal titul artist, umelec. Mal ťažký život, učil v Kline, aj v Lesnej, roky u nás, odkiaľ pochádzam. Zomrel a dožil sa iba 77 rokov. Hovorím iba, lebo náš rod dlho žil. Potom bol Tomáš, najmladší, on najviac maľoval a sestra Katka, o 10 rokov mladšia, žije pri Bojniciach, v Kanjanke. Aj ja som maľoval a mal som aj výstavu, všetko, čo som videl, som maľoval."

Ako si spomínate na svoje detstvo?   

 „Aj keď ten život v detstve bol všelijaký i ťažší, boli sme jedenásti, boli sme chudobná rodina, otec bol robotník, robil u firmy, ktorá stavala cesty. Vozil kamene, naučil sa štetovať, vykladať rególiky, kadiaľ odtekala voda. Musel kameň otesať, položiť. S tou firmou chodil po Slovensku, kamene vozil na koňoch, pri Košiciach, v Gelnici. Tam sa narodil aj môj brat, v Košickej Belej. Otec išiel na tých koňoch od Košíc až ku Prievidzi, cesty boli hrboľaté, skaly... a spomínam si na jednu príhodu, keď nás všetkých zobral na voz. Boli sme štyria chlapci, mal tam aj s mamkou všetok majetok, aj periny tam boli. My sme tam sedeli, aj spali, cesta bola dlhá, na dvoch koňoch. Viem, aj ako tie kone otec šíroval. Pozerali sme sa na tú našu dedinu, ktorá je aj u mňa namaľovaná, Kostolná Ves. A všetci štyria sme mávali a kývali: „Zbohom, Kostolnej chalupe!“ „.Zbohom, Kostolnica!“ To bol taký prvý zážitok z môjho detstva."

A iné zážitky?

„Potom už boli ďalšie duchovné zážitky: Najkrajší bol skutočne z prvého sv. prijímania. Na prijímanie sme chodili prváci, ale pán farár sa nám venoval. Bol prudký jezuita, Rudolf Lednický sa volal. Zomrel v Ružomberku, veľmi nás pekne pripravil na prijímanie, aj vedomosti nám dal. A pamätám si, aj kde som stál, celú omšu sme stáli. Keď som išiel z domu a pozeral som sa po ostatných deťoch, bohatých, látky, perká, šaty krásne... a ja....., po bratovi staršom. Mama to oprala, pekne upravila, perko staré voskové. Tak som sa tak pozeral, hovorím si, ó, aký idem chudobný. Viem, že som bol skutočne presvedčený, že príde ku mne Pán Ježiš. Pán farár bol skutočný pedagóg, veriaci kňaz. A potom si pamätám, že po prijímaní som po prvý krát jedol vianočku, doma pečenú a kakao. No, my sme mali doma iba kozie mlieko a nie kakao. Hneď, ako sme išli odtiaľ, (aj doma sme mali koláče, ale nie také) hovoril som mamke: “Mama, čo sme to pili? Aj ty to musíš urobiť!“.A mama: “No, niekedy urobíme.“ Mama bola stále doma. U nás bola taká zdravá výchova. Otec nás tak viedol, že sme nesmeli nikdy sedieť, ale keď sme mali knihu v ruke, tak sme mohli... Chcel, aby sme všetci boli múdri. Hovoril tak, že: „No nemáme ani peniaze, ani role, nič nemáme, ale máte zdravé ruky a máte dobrý rozum. Chvála Bohu.“ A tak po tom všetkom, sme všetci trochu študovali.“

Ako malý chlapec sa modlil vo svojej obci a modlil sa v kostole za kňazov. Raz ho prichytil kostolník, ako tu je a myslel si, že tento chlapec tu ide kradnúť, ale nie. „Kostolník mal jediný kľúčik a ja som si ho chodil od neho požičiavať, aby som sa mohol modliť, ale chodil som častejšie a tak to bolo kostolníkovi podozrivé. Raz ma tak sledoval, tichúčko cupkal za mnou. Zľakol som sa, kto to za mnou cupká, ale keď ma videl kľačať, zmenil názor a vždy ma potom vyprevádzal.“ spomína don Sobota. Chodil pred oltár modliť sa a mal jednu túžbu: “Pane, požehnaj tejto farnosti kňazov, lebo  páni farári hovorili, že nemáme kňazov.“ A tak som sa asi ako 12 ročný chodil modliť. A čo sa stalo? V mysli mi prebehlo: “Keď chceš, tak aj ty môžeš byť kňazom.“

 

ŠKOLA

Časy boli ťažké, chudobný chlapec nemal peniaze na drahé štúdiá, ale toto všetko Pán Boh vyriešil, postupne, aj s mnohými problémami, ktoré bolo treba riešiť...

„No boli ďalšie zážitky, krásne. I napriek tomu, že nás bolo veľa detí, aj detí bolo v dedine viac, vedeli sme medzi sebou vychádzať. Mali sme fantastických učiteľov. Jeden, taký malý učiteľ, bol fantastický, hovoril nám grécke báje Daidalos a Ikaros... predstavil som si ako Ikaros padol, pretože neposlúchol otca a letel príliš vysoko. Neposlušnosť bola potrestaná. Poučenie: pýcha, závisť, namyslenosť a neposlušnosť prináša záhubu. Chodil som do cirkevnej školy, susedné dediny mali štátne a my sme mali cirkevnú, takže v našej škole mohol učiť len taký, čo bol aj organista, aj nás učil. Rodičia nesmeli dávať deti na náboženstvo, ale naši nás dali a stálo ich to veľa, museli sa veľmi pokoriť!“

„Veľký význam v mojom živote mal birmovný otec s manželkou hlavne, keď som chcel študovať. Birmovný otec mi napísal: “Pošli si číslo nohy, aké číslo máš!“ A potom došli krásne topánky! Pamätám si na jeho lásku, pri primičnej omši v Kostolnej Vsi som mu za to všetko poďakoval. Jedna z prvých dobrodincov bola jedna pani, nemal som na cestu. Volali ju Rozka, bola slepá a tá pricupkala a doniesla nám balík látky a hovorí: „Toto som mala odložené!“ Mamka ušila všetko, čo bolo treba... (primičná omša v Kostolnej Vsi, 24. júna 1990, mal 62 rokov a vtedy si trúfal na 120 rokov).

„Keď som skončil Základnú školu, to bola otázka, kde ísť? Veľmi som premýšľal. Pán Boh to však zariadil a po skončení ľudovej školy som nastúpil na saleziánske gymnázium do Šaštína. Život medzi saleziánmi sa mi zapáčil. Tu ma viedol don Dermek... a tak tu, v Šaštíne mi dali saleziáni impulz, na kolenách okolo oltára Matky Sedembolestnej som sa modlil a prosil Matku Božiu: „Ukáž mi cestu, pomôž mi.“ Chodili sme tu všetci saleziáni a okolo Sedembolestnej na kolenách, na mramore sme sa kolenačky modlili a prosili za povolanie, za kňazov. Našimi špicami topánok sme na mramorovej zemi vyryli také dve ryhy, ako do snehu.“

Aké sú spomienky na Šaštín ?

„Šaštín, krásne spomienky, koľkokrát počas hry sme nechali loptu a na minútku sme sa išli pomodliť ku Panne Márii Sedembolestnej, krátko, nie dlhé modlitby... a potom sme pokračovali v hre. Modlili sme sa jeden za druhého, za saleziánske povolania, aj za týchto našich saleziánov... Mám veľa krásnych spomienok v Šaštíne, o to som bojoval, tam som sa aj dostal. Saleziáni sa nám venovali, zažil som tu veľa krásneho, rád som mal modlitbu, priviedli ma bližšie k Matke Božej Sedembolestnej, naučili ma adorovať, kolenačky som chodil, aby som bol dobrý svätý, aby som sa dostal k saleziánom. Všetci boli dobrí, reč je málo, sú to slovíčka, ale skutky, tie sú dôležité!... Mali sme viac direktorov, spomínam na jedného, nebol veľmi na športovom dvore, nebol športovec, ale bol starostlivý, prechádzal sa, rozprával, počúval nás, netrestal, napomenul, milý bol.

 „Jeden profesor Pavlík videl, že ja som taký slabučký a boli tam rôzne fyzické práce: drevo sa chystalo, chodníky zametali..., tak on si všimol, že ja sem-tam maľujem perom, ceruzou. Bol som v našej študovni a prišiel za mnou a hovoril: „Vieš čo, nebudeš mať práce, ale namaľuj obraz družiny Panny Márie Nepoškvrnenej a tak, aby bola Panna Mária hore a dole bol program. Pannu Máriu som maľoval tri mesiace a po tom mojom noviciáte som si zobral ten obraz a chodil so mnou stále. A naraz, potom ako som prišiel z Podolínca, tuším som ho mal aj doma, u rodičov, sa mi stratil. Je mi ľúto za ním. To bol obraz! „Nepoškvrrnená stojí nad hadom a víťazí...!“

Saleziánsky život sa mu zapáčil a tak prvé rehoľné sľuby skladá 16. augusta 1949 v Hroňskom Beňadiku, v spoločnosti sv. Jána Bosca. Tak vstúpil do noviciátu, aby sa venoval mladým. Ale keď už mal nastúpiť na dokončenie svojich štúdií, tak vtedy prišli nové veľké prekážky a zdalo sa, že z jeho kňazstva nebude nič, ale Pán Boh vždy umožňuje tým, ktorých povoláva ku svojej službe. Prišla Barbarská noc v roku 1950 a štúdia v Šaštíne boli prerušené... Kláštory a rehole boli násilne rozpustené a tak sa dostane do sústreďovacieho tábora v Podolínci, z ktorého ho potom prepustili. Dokončuje štúdium na Gymnáziu v Prievidzi. Na radu svojich predstavených nastupuje na štúdium, na Pedagogickú Univerzitu do Bratislavy.

„Ako som spomínal, rád som maľoval, maľoval som všetko, čo som videl. Videl som zavesený zimník na vešiaku, tak som ten zimník namaľoval. Don Ivan Gróf, ktorý študoval na Pedagogickej fakulte, ho videl a hovoril, aby som urobil výstavu. Stále som maľoval, učil som sa matematiku a maľoval som. Keď som mal štátnicu, tak som mal lavor studenej vody a študoval som matematiku a tak som si vyberal, písal, študoval a máčal nohy v tom lavori....no a keď som mal voľno, tak Don Ivan ma ťahal von na ihrisko na Trnávku a hrávali sme volejbal. Bol silák, vyhodil ma do vzduchu a potom ma chytil. Ja som bol tenučký, on bol silák.“ Pokračuje v rehoľnom živote i v štúdiu teológie. V roku 1955 na Univerzite Komenského v Bratislave ukončil matematiku a fyziku s titulom stredoškolský profesor.

„Univerzitu matematiky a fyziky sme vtedy skončili len deviati. Po skončení Univerzity som si išiel hľadať prácu, chcel som ísť učiť do Prievidze, lebo som odtiaľ pochádzal, ale na Okrese mi ten súdruh povedal: „Ty tam nemôžeš ísť, tu je záznam, že si študoval u saleziánov, nedostaneš miestenku, hľadaj si robotu, si proti socializmu!“ Tak to bola najväčšia prekážka. Druhí dostali umiestenku, ale ja nie. Povedal som: „Dobre, tak budem inde učiť, čo máte voľné? Ponúkol mi Rajec a Kysucké Nové mesto, tie by boli ešte voľné. Tak dobre, idem tam, ale on znova povedal, nemôžete, študovali ste u saleziánov, koniec! Stále tá istá odpoveď, už som bol stratený, vyzeralo to, že budem bez práce, na ulici, nestačilo, že som mal vysokú školu. Tak som rozmýšľal, čo budem robiť, z čoho žiť a vtom zasiahla však Vyššia moc, Božia moc...

Išiel som na KNV (Krajský národný výbor) do Banskej Bystrice, tam mi súdruh povedal: „Viete čo, vo Zvolene hľadajú matikára, ale musíte hneď ísť, ešte je to voľné.“ Tak som tam cestoval a tam mi ten súdruh povedal, áno, to je voľné, tak môžete tam nastúpiť. No, dobre, dali mi pečiatku do Občianskeho preukazu, že budem u nich zamestnaný, všetko v poriadku. Vo Zvolene ma nikto nepoznal, mestečko väčšie, mal som pohovor s riaditeľom gymnázia a po pohovore volal do Bystrice na KNV, no tak, vieš, súdruh, chybuje nám matikár, tak zase občiansky pečiatka... nastúpil som. Po týždni prišiel na Gymnázium policajt, tajná bezpečnosť a hovoril riaditeľovi: „Ako ste ho mohli vziať, veď študoval u saleziánov? On musí pocítiť, že nie je súci na také dobré miesto, ako je Zvolen! No, tak dobre, hovorím, idem si hľadať inú prácu, ale potom sa oni nejako medzi sebou dohodli a povedali: “Tak dajte občiansky a dali pečiatku!“ Už som mal tri pečiatky v Občianskom preukaze, len som nemal prácu. Znovu som išiel na KNV, ďalšia pečiatka, dobre súdruh, môžeš nastúpiť do Gymnázia vo Zvolene. To bolo lepšie ako všetky umiestenky! Zvolen, to nebolo hocičo! Tam boli dve gymnázia, tak tam som začal učiť, bol som tam jeden školský rok 1956-1957.

Keď sa blížil koniec školského roka, prišla ponuka z Poľska, tak som sa dostal cez Poľsko až do Námestova. Ponuka bola, že v Jablonke potrebujú na slovenské lýceum matikára-fyzikára a musí byť slobodný. Podmienky boli výborné, plat dvojnásobný, jeden zo Slovenska platilo slovenské povereníctvo a druhý poľský plat, ubytovanie a ešte slobodne a zadarmo cestovať po celom Poľsku. Pedagógovia mali právo cestovať zadarmo po celom Poľsku. Ešte mám tu legitimáciu....už neplatí! Bol som tam školský rok 1957-1958. Po roku prišlo na mňa hlásenie, že som v Jablonke chodil do kostola so slovenskou mládežou, tak som tam nemohol ďalej učiť. Znovu som bol som bez práce! Tak dobre, idem si hľadať prácu, ja som syn robotníka a murára! Ale keď som sa vrátil z Poľska, súdruh z povereníctva v Bratislave vravel: „No, ale ja vás nemôžem takto vyhnať, lebo ja som dostal úlohu, že vás získam, lebo na Orave sme otvorili nové Gymnázium a nemajú matikára. Všetko učia len učitelia, ktorí majú vzdelanie na základnú školu a vy budete jediný matikár s takým vzdelaním!  A už nech to mám z krku! A dávajte pozor, aby ste tam nechodili do kostola!“

„A začalo sa celé to koleso... Taký som bol určitú dobu v Námestove vzácny!“

 

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Ďalšie články autora