Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
22. marec 2020

Oľga Kroupová: Tvorba orchestrálnej hudby ma vťahuje do tajov Boha

Talentovaná neter spisovateľa Vincenta Šikulu - Oľga Kroupová. Pred 47-mimi rokmi svoj život zasvätila hudbe. Koncertovala na troch svetadieloch. Jej autorský štýl sa vyznačuje symfonizmom, prevažne orchestrálnou tvorbou. Jej umelecké diela boli prezentované poprednými európskymi interpretmi a orchestrami.
Oľga Kroupová: Tvorba orchestrálnej hudby ma vťahuje do tajov Boha

Oľga, Tvoje korene siahajú až k známym Šikulovcom. Celý svet už vie o tom, že aj Ty si veľká „šikulka“, no málokto tuší, že Šikulovci boli muzikanti. Už len fakt, že ich bolo dvanásť súrodencov má svoj „zvuk“. Mali ste doma veselo, však?

S tým výrazom „veľká“ by som bola trošku opatrná. Ja vôbec netúžim byť veľká, pokojne stačí, že ma je dosť. (smiech). V tom Ti dávam za pravdu, že keď sa rodina zišla, bolo veru veselo, veľa sa muzicírovalo, spievalo. Piati strýkovia mali profesionálne hudobné vzdelanie, a tak keď sa zišli, prekárali sa, kto z nich je väčší muzikant. Ako najväčší provokatér sa tejto nevšednej úlohy ujal práve strýko Vinco a neustále bratov podpichoval. Všetkých rozhádal a on sa na tom schuti zabával.

Kto Ťa najviac inšpiroval k tomu, aby si sa aj Ty profesionálne venovala hudbe?

Napodiv bol to strýko Vilo, ktorý bol profesionálnym hráčom na lesnom rohu na Novej Scéne a okrem iného aj multiinštrumentalista. Chodil často k nám a hral a spieval nám na klavíri celé operety.

Ako pokračoval Tvoj profesijný život budúcej umelkyne po skončení konzervatória?

Pokračovala som v štúdiu kompozície na VŠMU v Bratislave v triede prof. Hrušovského a Mira Bázlika. Po prevrate môj muž prestúpil na štúdiá do triedy prof. Józsefa Soproniho na Lisztovu Akadémiu v Budapešti a po roku ma takpovediac zviedol na prijímacie pohovory. Úspešne som ich zvládla a prijali ma do tretieho ročníka. Bol v tom však háčik. Musela som sa naučiť po maďarsky. Mala som upravené štúdium tak, aby som predmety, ktoré vyžadovali jazyk, absolvovala v štátnicovom ročníku. Bola to neskutočná drina, ale oplatilo sa. Štúdium som ukončila summa cum laude. Nasledovalo postgraduálne štúdium na Hochschule für Musik v Detmolde, kde žijem dodnes ako skladateľka v slobodnom povolaní. Pracujem pre významné hudobné vydavateľstvá v lektoráte, píšem hudbu.

Takže teraz žijete s manželom Miroslavom, ktorý je docentom vokálnej korepetície na HfM Detmold, skladateľom i profesionálnym klaviristom v Nemecku. Hm, dvaja hudobníci v jednej domácnosti - to znie dosť poeticky až romanticky. Ako funguje domácnosť dvoch umelcov, viete sa zladiť aj v praktických otázkach života?

Myslím, že áno. Ja som veľkým zástancom tradičného rozdelenia úloh v manželskom živote. Moja je domácnosť, snažím sa, aby bolo vždy navarené, upratané, ožehlené a aby som udržiavala teplo domova. Muž sa stará o ostatné... Myslím si, že hoci sme, žiaľ, kvôli môjmu chronickému ochoreniu nemali deti, žijeme vo veľmi harmonickom vzťahu, priam v symbióze, ako také dve spojené nádoby, jeden vyrovnáva druhého v každom aspekte života.

Vyzerá to byť na veľmi pekne už „doladený“ duet manželskej symfónie, hoci všetci sa celý život potrebujeme vo vzťahoch neustále „dolaďovať“...

Dolaďuje sa neustále. Ak človek v partnerstve zanechá svoj osobný záujem v prospech spoločného dobra, dokáže sa zriecť svojho prednostného ja, nechce mať za každú cenu pravdu a podvedome víťaziť, potom niet dôvodu na akýkoľvek spor. To sa jednoducho navzájom vylučuje.


Foto: s manželom Miroslavom

Hoci umelci sú vynaliezaví a kreatívni, ich život je veľká drina. O to viac, ak sa snažia svojim umeleckým nadaním aj presadiť. Ty si to cez to všetko bravúrne zvládla! Tvoje skladby sa hrali v západnej Európe, Amerike i v Ázii. Spolupracuješ s významnými orchestrami ako Orchester Nemeckého Rozhlasu v Hamburgu, Symfonický Orchester v Magdeburgu či v Chemnitzi, Orchester ľOpera de Nancy, Detmolder Kammerorchester, Symfonický Orchester Ľjubljana, Detmolder Kammerorchester, Budapest Strings, Orchester Slovenského rozhlasu či Košická Filharmónia, s interpretmi ako Alfredo Perl, či speváčka Gerhild Romberger, si laureátkou súťaže  Kammeroper Wien 2000 pod záštitou Claudia Abbada, víťazkou dvoch nominácií na Music Days of International Society for Contemporery Music v Ľjubljane v r. 2015 a vo Vancouveri v r. 2017 a iné. Čo považuješ za svoj najväčší životný úspech?

Že som opäť našla Boha, resp. On si našiel mňa, a to v miere natlačenej, natrasenej... Viera je najväčší a najdôležitejší dar na svete. Viem, o čom hovorím...

Klasická hudba je úžasne fascinujúca. Hudobného umelca presahuje, priam ho presakuje ono mystické tajomstvo, ktoré z nej sála. Boli aj Tebe odomknuté dvere k Bohu azda husľovým kľúčom?

Myslím, že áno. Od detstva ma fascinovala spievaná liturgia, hlavne Schola Dómu sv. Martina v Bratislave, kam som chodievala s mamou v nedeľu na sv. omšu. Tie „skladateľské“ sa sprvoti otvárali akosi proti mojej vôli. Pôvodne som chcela byť klaviristkou, ale vzhľadom na moju vrodenú očnú vadu, tupozrakosť, som mala zníženú schopnosť priestorovej orientácie. Tá je však pre hru na klavíri nevyhnutná. Pocítila som túto krutú realitu pred prijímacími skúškami na konzervatórium. Mohla som cvičiť hodiny a hodiny, ale výsledok nebol uspokojujúci. A tak mi navrhla moja učiteľka študovať skladbu. V prvom momente som vôbec nevedela, čo to je a že sa to dá študovať. Keďže som bola od detstva veľmi muzikálna, skladala som si pre radosť malé skladbičky. Odrazu táto činnosť dostala meno a ja som ju mohla študovať. Bolo to veľmi dobré rozhodnutie, pretože zrejme by bol zo mňa iba veľmi priemerný klavirista.  


Foto: po koncerte so skladbou Nachtträume s divadelnym orchestrom Lang-Lessingom

Niektoré Tvoje skladby by sme mohli pomenovať ako do neba volajúce žalmy čakajúce na svoju odpoveď... Dostávaš Božie odpovede prostredníctvom hudby?

Samozrejme. Jedno od druhého sa v svojej podstate ani nedá oddeliť. Moja prvá otázka na môjho duchovného otca P. Prof. Ľubomíra Stančeka CM bola, či je možné písanie hudby považovať za modlitbu. Jeho promptná odpoveď bola priam zarážajúca: "Jednoznačne!" Tvorba mi umožňuje vstúpiť do hĺbok, ktoré nie sú moje. Strácam v nej svoju vedomú podstatu, kontrolu nad sebareflexiou. Stávam sa služobníčkou hudby, akýmsi médiom, ktorým preteká imanentná Božia prítomnosť. Totiž vo všeobecnosti panuje veľmi mylná predstava, že skladateľ s akýmsi prehľadom skladá niečo dokopy, akoby to bola skladačka. K tomu by postačil iba návod. Lenže hudba vzniká z ničoho, z hlbokého ticha, kedy musím utlmiť všetky svoje zmysly, aby ma mohla vtiahnuť do svojich tajov. Moje ja sa v nej úplne stráca. 

Je pre Teba hudba aj terapiou, ktorou sa umelecky vymaníš z područia temnoty, ktorá z času na čas dolieha na každého človeka?

Určite. Pretože tá mravenčia práca zamestná myseľ natoľko, že hoci aj keď sa necítim fyzicky či psychicky komfortne, odvedie mi pozornosť. A to je dobre.

Inzercia

Ako u Teba prebieha tvorivý proces nových skladieb?

Súhlasím s Michelangelom, ktorý tvrdil, že socha je skrytá v kuse mramoru, len ju treba nájsť. A tak i ja hľadám, skúšam schodnosť cesty mnohými omylmi, čakaním v stave najvyhrotenejšej sústredenosti. Mnohokrát sa iba dívam do prázdnych piatich linajok a cítim, že sa niečo deje. Sem-tam niečo brnknem na klavíri, skúsim akordický spoj a snažím sa si predstaviť, ako by tá hudba mala vyzerať. Jediné, čo je možné sa v skladbe  naučiť, je kompozičná technika. Akási zručnosť, ktorá však v prípade, že niet čo povedať, len veľmi málo zaváži. Hudba nie je len o notách a rytme, to sú iba písmená. Až keď je posilnená potenciou, má v sebe nosné jadro, genóm, až vtedy je schopná niečo vyjadriť. Tu vstupuje do veci Boh, ktorý prostredníctvom Ducha Svätého vnuká súvislosti, pri ktorých sama mnohokrát žasnem, pretože by mi inak vôbec nenapadli. Práve na tejto úrovni sa treba ako autor úplne skloniť, vzdať sa svojej vôle, nastražiť uši a ako Samuel počúvať, čo Duch vnuká. Ak to prepočujem, zatienim sa vlastným mrazmom a dielu sa nedarí. Autor musí byť nevyhnutne pokorný. Ak nie je, je to na jeho diele cítiť. Boh nám prepožičal schopnosť tvoriť, ale na rozdiel od Neho nedisponujeme schopnosťou predstaviť si dielo v úplnosti, iba parciálne. A tak nám nezostáva nič iné, len kresať, cizelovať, pretvárať a formulovať znova a znova, trpezlivo, až kým nenájdeme uspokojivý výsledok. Človek sa musí napriek neustálym pochybnostiam naučiť i tomu, v určitom momente pripustiť, že stvárnenú entitu možno akceptovať. Jednoducho je dostatočne dobrá na to, aby som mohla písať ďalej.


Foto po premiére Gryllusa v Detmolde s dirigentom Alfredom P. Fischerom

Hudobníci sa podľa všeobecných charakteristík radia medzi perfekcionistov, čo samozrejme nemusí platiť na každého. Vieš si pri neustálom vylepšovaní hudobného diela povedať, „už bolo dosť zdokonaľovania“ a s jasnosťou určiť jeho finálnu verziu?

Diela nie sú nikdy hotové, dokonalé, hoci sa o dokonalosť snažíme. Ale tým malým nedostatkom, akousi otvorenosťou diela predkladáme poslucháčovi, čitateľovi či divákovi možnosť spoluúčasti na tvoriacom procese tým, že až jeho percepcia dotvára dielo do úplnosti, aby ho sám mohol pochopiť. Aby tak dielo vôbec bolo schopné dotknúť sa jeho vnútra a mať z neho zážitok. Inak by sme mali pred sebou iba dokonalú fotografiu, kópiu reality. A práve to nevypovedané, ktoré môže mať tisíc tvárí a skrytých významov, je Božie. Za tento vzácny dar je treba byť vďačný a prosiť oň. Nakoniec aj pre samotného autora táto otvorenosť diela zohráva z hľadiska jeho vlastného vývinu nemalú úlohu. To, čo nedopovedal v jednom diele, má možnosť dopovedať v inom. Ja mám pocit, že stále píšem rovnakú hudbu, len v istej variácii alebo lepšie povedané v metamorfóze. Tento variačný princíp s javí najnosnejším v celom tvorivom procese.

Pre koho skladáš svoju hudbu?

Ja píšem svoju hudbu pre seba, hlavne však Bohu, pretože ona je tým mojim najintímnejším spôsobom, ako s Ním komunikovať, a to bez slov. „Stvoril si si nás pre seba, Pane...“ Ten stav by som popísala ako istý druh kontemplatívnej modlitby. Stav nazerania, stav zjednotenia, prijatia. Je to jednoducho „láska“ i s veľkým L. Nič krajšie na tomto svete nepoznám... Možno práve preto mi učarovala karmelitánska spiritualita, najmä Ján z Kríža - apropos zhudobnila som jeho texty v piesňovom cykle „La Noce Oscura“.


Foto: po koncerte so symfonickým orchestrom NDR s dirigentom Petrom Ružičkom

Po rokoch kompozície orchestrálnej hudby si sa rozhodla svoje prežívanie vyjadriť aj modlitbami, ktoré si vydala v knihe Pohrúženosť utrpenia. Tvoj expresívny slovník je vskutku drtivý a prebodáva najhlbšie vnútro človečenstva. Celá kniha je akoby osobná Via Dolorosa. Čo Ťa motivovalo k tejto zmene, že si prešla z hudobných akordov na básnický prozaický štýl?

Zmena nastala, keď mi ako posledná z rodiny zomrela mama. Ale myslím si, že je za tým sviatosť zmierenia po 25-tich rokoch. Nie je sa veru čím chváliť... Mala som veľmi prísnu katolícku výchovu. Mama mala byť pôvodne rehoľníčka, bola v noviciáte v reholi Služobníc Ducha Svätého. Kláštory rozpustili a ona, keďže nemala sľuby, sa musela vrátiť do bežného života. Dnes jej za tú výchovu vďačím, pretože ma uchránila i v čase môjho odklonu od sviatostného života, aby moje srdce nezatvrdlo na kameň. Lenže v dospelosti som mala pocit, že ten nátlak už jednoducho nevydržím. Bol mi sprostredkovaný hlavne ten trestajúci, starozákonný Boh a ja som si pripadala neustále iba ako ten zlyhávajúci hriešnik, ktorý neustále iba padá pod hriechom, ktorému sa nevie ubrániť. Poznala som iba ťaživú vinu a výčitky svedomia. Naivne som si myslela, že keď to všetko zanechám, oslobodím sa. To bol môj najväčší a zároveň kardinálny omyl môjho života. Bola som tým pomätencom, čo si meria sily s Bohom v duchu kto z koho. Aká pýcha, úbohosť a naivita!

Kedy sa Tvoje vnímanie Boha a postoj k životu zmenili?

Keď sme prišli do Nemecka, závažne som chronicky ochorela. A zrazu sa všetko zmenilo. Zo štartujúcej kariéry ostal boj o každodenné prežitie. Tam sa začala moja via purgativa. Dnes vďačím Bohu za túto chorobu, pretože ma ňou priviedol k sebe späť. Ten kríž nenesiem ja, ale on mňa. Optika chorého človeka sa postupne mení. Časom sa roztrhnú  všetky fiktívne panovačné lanká, ktorými si spriadal svoj svet. Zrazu sa musí naučiť vzdávať sa vlastnej vôle a čerpať z toho, čo mu je ešte umožnené. Začne chápať, že je jednoducho malý a Boh je veľký. Všetka rozumnosť a vzdelanosť sveta mu je zrazu nanič. Až keď som začala čítať dielo pátra Stančeka a študovať Bibliu, zrazu sa predo mnou otváral horizont nádeje a nepoznanej lásky Boha. Nedokázala som ju vôbec vnímať. Dva roky mi trvalo, kým som pochopila Stančekovu vetu, že Boh sa nedá pochopiť ani rozumom a ani citom. Myslím, že väčšiu bolesť ako smrť mamy mi spôsobila skutočnosť, ktorá nastala po spovedi. Keď mi Boh dal schopnosť, precítiť do špiku kosti svoje vlastné hriechy. Mala som tisíc otázok a ani jednu odpoveď. Choroba sa mi zhoršila, pridružila ešte ďalšia, fyzicky som bola na tom tak zle, že som si myslela, že to bude môj koniec.

A presne to je cítiť v tých Tvojich vyznaniach, či skôr v nárekoch. Toto bol ten moment, kedy si sa rozhodla ich vydať aj knižne?

Áno, v tomto čase som začala písať svoje modlitby. Ale iba pre seba. A práve vtedy vstúpil do môjho života páter Ľubomír Stanček. Myslím si, že to bolo Božie riadenie. Dal mi toho najlepšieho, najkompetentnejšieho a najprísnejšieho duchovného vodcu. Som si istá, že bez jeho pomoci som to neustála. Asi po roku sa ma raz tak lakonicky spýtal: „Tak čo, bolelo?“ A ešte ako!!! Preposielala som mu moje modlitby a po určitom čase mi navrhol, aby som ich vydala. S odôvodnením, že by mohli pomôcť mnohým, ktorí sa ocitli v podobnej situácii.

Kde Ťa môžeme najbližšie vidieť, stretnúť, zažiť a doslova vychutnať si Tvoj symfonický orchester?

Nuž, i pre mňa platí, že nie som vítaným prorokom vo svojej vlasti... Ale píšem (si) Requiem pre sóla, zbor a veľký orchester Za duše v očistci. Veľmi mi ich kládol na srdce práve páter Ľubomír.


Foto: Magdeburg uvedenie Správy o poslednom stave vecí

Rozhovor s Oľgou Kroupovou: Nerobte hlúposti. Nemerajte si sily s Bohom!

z knihy Pohrúženosť utrpenia

AMEN

Ako veľmi sa dá trpieť
vie iba duša,
čo si už nebráni.
Nenarieka, ani nekričí.

Vysilenosť bolesti
sklonená pokora zalomených úmyslov
za belobu alabastra skrytá, meravá tvár
vyprahlosť sĺz súše mora
sklenený pohľad zosnulých očí dovnútra
prázdnosť času bez obsahu
neprítomná krehkosť zraniteľnosti
strnulosť vôle bez túžby
vnímané súcno bez časovej osi
aureola čistoty
na ceste k blúdiacim, čo sa stále mýlia, že ju

...nepotrebujú.

Odporúčame

Blog
Jeseň v našom živote

Jeseň v našom živote

Jeseň nie je len jedným z ročných období; zažívame aj jeseň života, jeseň vzťahu, jeseň v nejakej životnej etape, kedy sa nám zdá, že až príliš fúka... a všetko je tak hrozne studené a sychravé, až si myslíme, že smrť by nás viac ohriala...

Blog
Svetlo evanjelia do ponurých dní pandémie

Svetlo evanjelia do ponurých dní pandémie

Je znamenité, ako evanjelium štvrtej pôstnej nedele o uzdravení slepca v Jn 9,1-41 osvecuje nielen nás kresťanov, ktorí prežívame nezvyčajný "pôst pôstov", ale jeho svetlo je tu pre všetkých, čo sme svedkami toho, ako pandémia prevracia život a spoločnosť naruby. Uzdravenie a polemika o ňom v evanjeliu nám osvetľuje pár základných vecí, ktoré majú na úrovni viery preventívnu i uzdravujúcu funkciu: jednak rozširuje pohľad na nešťastia v živote a tiež umožňuje v neistote alebo v tme srdca objaviť pôsobenie Boha cez Ježiša a zaujať k nemu správny postoj. Odporúčam, priatelia, úryvok si najskôr prečítať. Uvádzam ho v najnovšom preklade Jánovho evanjelia, ktorý sme pripravili minulý rok v projektovom tíme na Slavistickom ústave SAV.