V čo verí ten, kto neverí? Odkaz pre Tomáša Hudáka

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
V čo verí ten, kto neverí? Odkaz pre Tomáša Hudáka

Vážený Tomáš Hudák, 

so záujmom som si prečítal Vás nedávny rozhovor so Zuzanou Hanusovou pre portál nm.sk (https://nm.sk/6463/postupne-som-si-uvedomil-ze-boh-uz-v-mojom-zivote-nehra-rozhodujucu-rolu/). O to viac ma zaujalo to, čo motivovalo niekdajšieho katolíka k tomu, aby sa napokon stal ateistom. Myslím si, že ste podali úprimnú a inteligentnú výpoveď, ktorá aj mne ako praktizujúcemu katolíkovi priniesla nemálo dobrých podnetov na premýšľanie. Zvlášť v akutálnej situácii, ktorú všetci žijeme. Preto som si dovolil napísať reakciu a rád by som sa podelil o moje vnímanie viery, resp. neviery v Boha. 

Prednedávnom som čítal knihu od Dana Barkera, bývalého evanjelikálneho kresťana a kazateľa, ktorý v priebehu života prišiel k ateizmu. Barker píše o svojej dlhej a neľahkej ceste k prehodnoteniu svojich postojov. Kvôli živobytiu istý čas ešte stále plnil úlohy evanjelizátora, hoci vo svojom vnútri bol už presvedčený ateista. Po jednej misii dokonca za ním prišla istá žena s pochvalnými slovami o tom, ako z neho cítiť silnú vieru a prejavy Ducha Svätého. No ešte v ten istý večer prišlo na Barkera akési precitnutie, pri ktorom si definitívne uvedomil, že „niet žiadneho žiadneho Boha, anjelov či svätých, niet žiadnych zázrakov ani iných nadprirodzených javov. Sme sami v tomto chladnom a bezúčelnom vesmíre.“ Barker je od tej doby aktivistom za ateizmus.

Každý človek by mal hľadať pravdu a nasledovať dôkazy kamkoľvek ho zavedú. Považujem za kľučové, aby sme ľudí odmalička viedli k tomu, aby boli predovšetkým pravdiví a čestní sami pred sebou. Veriť v 21. storočí už nie je samozrejmosť. Viera dnes potrebuje byť konfrontovaná s ďalšími svetonázormi. Prvým a základným dôvodom prečo je niekto veriaci alebo ateista by mal byť ten, že je presvedčený o tom, že je to pravda. Ak človek zostáva v tej-ktorej cirkvi hlavne alebo len preto, že mu to prináša rozličné benefity a istoty, tak mu odporúčam, aby svoje postoje skutočne prehodnotil. Osobne som presvedčený, že človeka, ktorý úprimne hľadá pravdu a nasleduje hlas svojho svedomia, Boh nikdy nezavrhne. Práve naopak, bude požehnaný, hoci si dotyčný urobí ateistickú odbočku. Svätá Edita Steinová raz napísala: „Kto hľadá pravdu, hľadá Boha, či už vedome alebo nevedome.“ Z tejto perspektívy, môže byť úprimný ateista dokonca ešte bližšie k Bohu ako veriaci, ktorý si poctivo plní svoje náboženské povinnosti a zároveň si vystaví intelektuálnu stopku.

Nebol by som však rád, keby boli moje úvahy chápané ako snaha vrátiť späť „strateného syna“ ani ako pokus o poučovanie či nadradenosť. Na prvý pohľad sa môže zdať, že svet veriaceho a neveriaceho (podobne ako svet konzervatívca a liberála) delí hlboká priepasť. Žiaľ, rozdelení je už medzi nami viac než dosť, poďme sa aspoň pokúsiť stavať mosty. A to nie tak, že zrazu sa poľahky vzdáme vlastného presvedčenia. Obohatiť toho druhého môžeme hlavne tak, ak odvážne, ale s rešpektom postulujeme vlastné vnímanie sveta. Most sa dá stavať už len tým, že máme ochotu spoznať ako ten druhý myslí alebo ako ste napísali v jednom svojom príspevku na DenníkuN „schopnosťou chcieť počuť.“

Je dobré, že ste spomenuli aj vzájomnú výmenu listov medzi spisovateľom Umbertom Ecom a kardinálom Carlom Mariom Martinim. Ide o pozoruhodnú konverzáciu, v ktorej ma zaujali ani nie tak náročné filozofické úvahy ako samotný úctivý spôsob dialógu. Do pozornosti dávam aj stretnutie kardinála Josepha Ratzingera a filozofa Jurgena Habermasa. Na jednej strane myšlienkovo veľmi vzdialené svety, na strane druhej aj u týchto pánov je prítomná ochota počúvať bez potreby pretvoriť druhého na svoj obraz. K tomu si ešte dovolím poznamenať, že kresťan by nemal byť ten, kto zo suverénneho pohľadu prezentuje svoje názory ako pravdu. Kresťan by mal byť pokorný nasledovník Krista, ktorý sa sám deklaruje ako cesta, pravda a život. 

Viera v Boha je istým spôsobom nazerania na svet a jeho interpretovaním. Koniec koncov, aj súčasná celosvetová pandémia môže byť pre veriaceho spôsob Božej pedagogiky alebo dopustenia, ktoré má človeka doviesť k tomu, aby prehodnotil svoj doterajší život a priority. Pre neveriaceho to tiež môže byť podnet k sebareflexii a prehodnocovaniu, hoci on už tam nevidí Boha ani žiaden metafyzický účel, ale možno skôr to, že táto epidémia je iba jednoduchým faktom, s ktorým je potrebné sa nejako vyrovnať. Viera vyžaduje porozumenie, nie je iba slepou pohnútkou. Takto tomu bola po stáročia, keď teológia išla ruka v ruke s filozofiou, ba priamo sa ňou inšpirovala. Až v 18. a 19. storočí sa vniesol medzi vieru a rozum rozkol, ktorý priniesol to, že si odvtedy už išli po svojom. Emancipovaná viera sa neraz prestala opierať o rozumové zdôvodnenia a emancipovaný rozum začal bezvýhradne dôverovať sebe samému a vedeckému pokroku. Osobne si myslím, že práve z tohto rozvodového konania vyplývajú neblahé dôsledky v podobe častých nedorozumení medzi veriacimi a neveriacimi. 

Moje chápanie viery Boha je skôr filozofické a hľadajúce rozumové uchopenie. No tento prístup má svoje muchy ba aj čmeliaky. Viera nie je len niečo, čo sa dá načítať z kníh. Je potrebná pokora a spirituálne impulzy, aby Boh vedel osloviť srdce človeka, nie len jeho rozum. Ak k Bohu pristupujeme ako k problému, ktorému treba porozumieť a pochopiť, veľmi ľahko sa môže stať, že sa stane pre nás iba vzdialenou a pre život nepotrebnou ideou. Niet preto divu, že mnohí ateisti sú paradoxne výborne naštudovaní teológovia, no z pozície veriaceho si kladiem otázku, že čo je to teológia bez viery, bez modlitby, bez sviatostí a bez Biblie?  

V spojitosti s Chestertonom si dovolím povedať, že človek, ktorý sa vyhlási za neveriaceho, v istom zmysle neveriacim nie je. Povedzme, že neverí Bohu alebo v Boha, ale uverí napríklad vede a v jej možnosti alebo v rôzne svetonázory. Nie je ani výlučené, že ateista si môže svoju stratenú náboženskú vieru odprojektovať do iných sfér. Istý rehoľník spomínal ako sa vo väzení stretol s Gustávom Husákom a ten mu v jednom rozhovore odkázal: „Ako ste vy kňazom pre náboženstvo, ja sa považujem za kňaza komunizmu.“ Možno je normalizačný prezident extrémny príklad, no myslím si, že aj na tomto príklade sa dá ilustrovať to, v čo verí ten, kto neverí. 

Ateizmus nemusí byť len negáciou Božej existencie, ale popieranie toho obrazu o Bohu, ktorý vytvorila rodina, cirkev alebo spoločnosť. V tomto kontexte môžeme chápať ateizmus ako odmietnutie istej ľudskej interpretácie náboženstva. Ateizmus má rôzne podoby, o čom uvažujú napríklad Tomáš Halík a Anselm Grun v knihe Svet bez Boha. Kardinál Ratzinger vo svojej publikácii Úvod do kresťanstva píše, že „ateizmus je forma zaoberania sa Bohom.“ Otázka existencie Boha je podľa mňa najdôležitejšou otázkou ľudského života a každý prístup k tejto otázke má svoje praktické dôsledky. V rozhovore tvrdíte, že „Boh s najväčšou pravdepodobnosťou nie je, pretože ste nenašiel pre Vás relevantný dôkaz, že je.“ Zaujímalo by ma aký dôkaz existencie Boha považuje ateista za relevantný? Touto otázkou by som svoje úvahy nateraz zakončil.  

S úctou 
Erik Dujava

Titulný obrázok 
Spisovateľ Umberto Eco a kardinál Carlo Maria Martini

https://bernardobarranco.wordpress.com/tag/esther-cohen/

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo