Príklad 4 – Rodová ideológia

Dostal som sa postupne k téme, ktorá už vlastne nemá nič s názvom, pretože od potratu a eutanázie sme prešli k Istanbulského dohovoru a treba sa zmieniť aj o samom kameni úrazu, okolo ktorého sa tá kontroverzia vlastne točí. Pretože či už ID mohol potenciálne poslúžiť cieľom rodovej ideológie, a či už to malo byť úmyselné alebo len nechcený vedľajší účinok, mnohí iste nechápu, čo by na rozšírení konceptu dvoch komplementárnych pohlaví malo byť také zlé. Veď ide iba o rovnosť ľudí, nie? A rovnosť je spravodlivosť, nie?

Pokiaľ stále trváte na tom, že konzervatívci sa špecializujú na šírenie strachu a nenávisti ( - stíhajú tí ľudia popri tom vlastne ešte aj niečo iné?), udržiavam pri živote poslednú nádej zhody aspoň na jednej hodnote: pravde overiteľnej faktami. Podľa mňa by nám malo na rodovej ideológii v každom prípade vadiť aspoň to, keď už nič iné, že je v mnohom nevedecká a odporujúca realite. Ak narábate s faktami nezaujato, dostanete vedu, ak ich selektujete podľa vhodnosti, vyjde z toho ideológia. Na nej založené zásahy do spoločnosti môžu mať síce pozitíva (napr. väčší rešpekt pred ženskými schopnosťami v najrozmanitejších zamestnaniach), ale môžu znamenať aj sociálne inžinierstvo – a to vždy predstavuje hrozbu, nech už sú ciele akokoľvek úprimné.

Zrejme mnohí z Vás počuli o televíznom programe Brainwash („Vymývanie mozgov“) nórskeho komika Haralda Eiu. Pred 10 rokmi spôsobil a stále spôsobuje rozruch, opis ktorého sa už naozaj do tohto blogu nezmestí. Napriek všetkým nedostatkom, ktoré sa programu vyčítali a čiastočne ich pripúšťam, jeho posolstvo je podľa mňa platné a stále je užitočné si ho pozrieť. (Získal aj neviem-akú cenu neviem-kedy ako neviem-aký najlepší dokument... ale hlavne, je to tiež zábava!) Upozorňujem, že Harald Eia je inak dosť liberálneho zmýšľania a kresťanstvu veľmi nefandí – ak by ste ho chceli podozrievať z tohto druhu zaujatosti... Aby som Vám ušetril čas (či pokazil pointu?), načrtnem tu obsah jednotlivých častí, no naozaj vrelo odporúčam niekedy ten ušetrený čas použiť a precvičiť si nórčinu aj ich celým sledovaním! Istia to anglické titulky. Myslím, že aj tie podrobnosti a rozhovory na kameru sú dosť fascinujúce, aby sa nikto nenudil.

1. časť – Paradox rodovej rovnosti

Nórsko bolo vyhodnotené ako najrovnostárskejšia krajina (2008), čo sa týka pracovných príležitosti. Už dlho používa vládne podporné programy na zmenu stereotypov, napríklad aby bolo viac zdravotných sestričkov.  A napriek tomu, pomer záujmu o jednotlivé typy povolaní zostáva viac-menej rovnaký. Dievčatá považujú technicky zamerané povolania za nudné, hoci sú v škole v príslušných predmetoch úspešnejšie. Naproti tomu majú o prácu programátorky záujem dievčatá v ekonomicky menej rozvinutých krajinách - znamená totiž lepšiu kariéru. Záver: čím väčšia sloboda pri výbere, tým viac stereotypne rozdelených povolaní.

Dobre, je však toto rozdelenie formované kultúrou a spoločenskými očakávaniami, alebo máme odlišné mozgy? Nórske rodové inštitúcie boli jednoznačne za prvú možnosť, exaktná veda však potvrdzuje tú druhú (resp. aspoň jej výrazné zastúpenie) dôkazmi. Keď sú s nimi gender aktivisti konfrontovaní, pokúšajú sa zachrániť opodstatnenosť svojich teórií trápnym obviňovaním uznávaných vedcov. Blamáž v priamom prenose – a bude sa opakovať prakticky v každej časti.

2. časť – Rodičovský paradox

Školský systém bol v minulosti veľmi diskriminačný. Vyššie vzdelanie dostali len tí, čo si to mohli dovoliť, nie tí najbystrejší. Preto po 2. svetovej vojne zaviedli rovnosť príležitostí. Talenty treba podporiť. Ale štatistiky sa nemenia: deťom sa v škole darí podobne ako kedysi rodičom, bez ohľadu na neobmedzený prístup k vzdelaniu. Táto časť nie je priamo o témach najtypickejších pre tzv. kultúrnu vojnu, ale je rovnako šokujúca. Celý život som sa učil, že vývinoví psychológovia nevedia presne odhadnúť pomer vplyvu dedičnosti a prostredia, a tu sa zrazu dozvedáme, že výchovný účinok je v mnohých oblastiach minimálny. A my sme si mysleli, že malých poslucháčov, ktorí sa ešte nevedia brániť, nevystavujeme tomu Mozartovi nadarmo!

3. časť – Homo/hetero

Vraj sa od seba odlišujeme iba sexuálnymi preferenciami. Inak rozdielov niet, takže mimo Dúhového pochodu ani nie je možné homosexuálov rozpoznať... Ale štúdie hovoria, že homosexuálni muži si vyberajú povolania podľa rovnakého rodového kľúča ako ženy, reagujú pozitívne na tie isté voňavky, horšie sa orientujú v mapách, apod. Rodoví aktivisti sa nahlas smejú a vyhlasujú tieto zistenia za fanatickú vieru, ale ak máme veriť dátam a nie teoretickým hypotézam, práve oni z toho vychádzajú ako fanatickí veriaci. Homo a hetero mozgy sa skrátka odlišujú. Ja tu len za seba poznamenám, že som nikdy nechápal alergickú averziu voči dokazovaniu biologickej podmienenosti homosexuality. Veď oveľa viac sympatií a pochopenia (a teda následne spoločenskej tolerancie) si hádam získa stav, do ktorého sa človek narodil a nemôže ho nijako ovplyvniť, nie? Aký dôvod môžu mať na spochybnenie objektívnych biologických rozdielov? Napadá mi obava zo stigmatizácie „vrodenou chorobou“. A potom hádam už iba podkopanie agendy, že deti treba vychovávať neutrálne, aby si mohli slobodne zvoliť svoj rod. Inak je to fakt záhada...

4. časť – Násilie

Sú určité národy temperamentnejšie a násilnejšie, teda ľahšie reagujú na provokáciu, než iné? Prečo sú chlapci výbušnejší ako dievčatá? Opäť ten istý scenár: politicky korektní aktivisti sa krútia ako červy na háčiku, keď sú konfrontovaní so štatistikami. Opäť všetko pripisujú kultúre a výchove, o biológii a evolučných príčinách ani počuť! Keď už musia odpovedať na nepohodlnú otázku, označia to za nedôležité a ovplyvnené predsudkami pýtajúceho sa. Paradoxne, biológia a kultúra ani nemusia byť v protiklade - evolučné príčiny vlastne tiež zahŕňajú vplyv prostredia, nie?

5.časť – Sex

Starý dobrý pravek dnes. Muži sú stále tie nevyberavé, nadržané prasatá, ženy nejavia veľký záujem o zábavu na jednu noc, nanajvýš tak polárnu. A keď aj áno, musí to byť naozaj top genofond. Napriek všetkej tej liberalizácii, emancipácii, antikoncepcii, odtabuizovávaniu... Alebo inak: muži – kvantita, ženy – kvalita. Ako neporovnateľne najviac promiskuitní zo všetkých rodových skupín vychádzajú homosexuálni muži (logicky - zídu sa predsa fanúšikovia kvantity.) Sociológovia a feministky sa opäť neradi zmierujú s pravdou, všetko pripisujú pretrvávajúcemu vplyvu viktoriánskej morálky. (Teda za všetko môže žena! Konkrétne nebohá kráľovná Viktória.) Ale nezaháľajú, snažia sa pretvárať svet! Cieľom žiarivej budúcnosti je moment, keď budú libidá rôznych pohlaví na nerozoznanie... Len tá príroda akosi nie a nie spolupracovať.

6. časť – Rasa

Ak je pri pohlaviach a sexuálnych menšinách citlivé vravieť o objektívnej rozdielnosti medzi ľuďmi, tak úplne toxické je to pri porovnávaní rás či národov.  Jasné, hneď ste v šuplíku rasizmu či fašizmu a z neho sa len tak nevyškriabete. Ľudia sa už dnes  boja verejne hovoriť aj o rozdieloch v inteligencii a povahách psích plemien. Hurá, „liberálna“ doba! Prečo sú ale Jamajčania najlepší v šprinte na krátke trate, hoci netrénujú o nič zvláštnejšie ako Američania? (Viem, na čo myslíte, ale nie, v dopingu nedovolenou substanciou  to nebude – tá by ich skôr spomaľovala.)

7. časť – Príroda či prostredie?

Štát finančne nepodporí žiadny sociologický výskum, ktorý by bral do úvahy biologické danosti. Ale keby ste chceli biológiu kritizovať, peniaze dostanete bez problémov. Desivé! Táto časť podčiarkuje leitmotív celého seriálu: konflikt politickej ideológie a vedy. Lenže nejde iba o nejaké akademické spory – príklon k ideológii tragicky zasahuje ľudské osudy. Pozrite si príbeh Victora (Victorie), ktorého pre nedostatočne vyvinuté genitálie operovali na dievča a od narodenia tak aj vychovávali, a jeho doktora, ktorý sa jedného dňa už nedokázal na toľké nešťastie pozerať a vzoprel sa systému. A tiež reakcie rodových aktivistov – tie by ste si mali pripomínať vždy, keď budete mať chuť označiť za bezcitné obludy konzervatívcov. Harald Eia si tu kladie aj rovnakú otázku, aká ma mátala pri 3. časti – nemal by fakt vrodenosti prijatie homosexuálov väčšinovou spoločnosťou skôr uľahčovať?

Konzervatívci  sa od liberálov nelíšia tým, že majú menej súcitu so slobodnými matkami, nevyliečiteľne chorými alebo sexuálnymi menšinami. Veď samotné slovo „charita“ máme od kresťanov a boli v nej skutoční preborníci! (Možno stále sú, len sa o tom málokedy dočítate.) Nemocnice, hospice, sirotince, štipendiá a ďalšie výdobytky „temného“ stredoveku svedčia o tom, že v milosrdenstve ostatný svet zázračne predbehli. Ak sa teda nemajú prečo líšiť nedostatkom súcitu, tak možno niečím iným: zmyslom pre statiku. Majú skrátka rešpekt pred pevným základom, pretože civilizáciu ťažko budovať bez určitých filozofických základov - a, naopak, ich neskoršie odstraňovanie civilizáciu podkopáva.

Iste, prístup „čo tam po pravde, hoci by to aj bola Pravda s veľkým P, keď treba zmenšovať utrpenie“ je tiež legitímny, ak nie chvályhodnejší – veď hľadanie pravdy nemožno povýšiť nad ľudské osudy. Problémom mnohých kresťanov môže byť, že popri chvále Pravdy zabudnú na účinnú pomoc blížnemu. Lenže problémom liberálov istotne je, že bez pravdy môžu byť riešenia pomoci úplne nesprávne. Kvôli dobrému úmyslu rovnosti nemožno obetovať vedeckú zvedavosť a objektivitu - ako vyplýva aj z programu Brainwash. Nieže by som rodových a feministických aktivistov nevedel pochopiť – nemusí vždy ísť len o pohodlnú kariéru, možno sa zdráhajú uznať biologický faktor preto, aby neposlúžil na delenie ľudí, ktoré vždy znamená potenciálne riziko diskriminácie. Viem, ako dokážu obmedzenci a zlomyseľníci zneužiť objektívne biologické rozdiely medzi ľuďmi  – ženy by mohli opäť posielať k plynovým sporákom a Židovky rovno do plynu. Sám som bol občas diskriminovaný na biologickom základe – niektoré ženy ma neprezieravo odmietli, lebo mi chýbalo pár nepodstatných centimetrov... (Ale hovorím o výške, prepánakráľa!!)

Aktivisti, ktorí si hovoria „sociálni VEDCI“, však reagujú detinsky - spochybňujú všetky výskumy, ktoré sa im nepáčia a keď už sa pred faktami nedá ujsť, vyhlasujú ich za „nezaujímavé“, či „neužitočné“ - čím v skutočnosti myslia škodlivé pre spoločnosť... Škodlivé? Odkedy pravda nie je dobrou hodnotou? Nie je lepším riešením spoznať pravdu a na jej základe ľudí vychovávať k oceneniu existujúcej rozdielnosti, bez ubližujúcej generalizácie, ako kvôli politickej korektnosti popierať realitu?

No dobre, stačilo, limit utopických rečníckych otázok som si dnes už vyčerpal.