Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
19. marec 2020

Pýcha, pád a pokora

Častokrát sa môže stať, že sme konfrontovaní s otázkou, čo je dobré a čo zlé. Hlavne keď vyťahujeme z rukáva tromfy o tom, ako Boh "trestá" ľudstvo za zlo, ktoré páchalo. Mnohí si myslia, že my veriaci považujeme za dobré to, čo učí cirkev. To by samozrejme na zrelý postoj nestačilo. Nemyslím tým, že máme spochybňovať učenie cirkvi, ale nepýtať sa na dôvod, prečo tak učí, by bolo veľmi slepé. Na druhej strane poznám mnohých, ktorý už všetko relativizujú, lebo veď ťažko určiť hranice, čo je ešte dobré a čo už zlé. Vo svätom písme nájdeme viacero odpovedí, v čom spočíva koreň zla alebo čo je dobro. Ale ktoré činy sú teda objektívne dobré? Samozrejme, je to obsiahla téma, ale rád by som poukázal na verš „Obetu Bohu milou je duch skrúšený a ponížený“.
Pýcha, pád a pokora

My a aj ostatní ľudia v západnom svete sme posledné roky fungovali prakticky bez väčších problémov a v blahobyte. Možno sme aj nadobudli pocit, že sa nám skoro nič nemôže stať. Lietali sme po celom svete, nakupovali a stretávali sa. To všetko bez väčších obmedzení. A zrazu sme doma zavretí so svojimi rodinami, niektorí aj sami. Už nie je hlavnou témou politika alebo šport, ale zdravie. Nezachraňujú nás politici, samozvaní spasitelia alebo vodcovia, ale lekári, zdravotníci a ľudia v teréne. Hrdinami nie sú filozofi, právnici či informatici, ale tety za pokladňou a lekárnici. Tlieskame im z balkónov a modlíme sa na nich. Ak je na niečo táto kríza dobrá, tak na vybudovanie pokory. Vidíme, že akonáhle začína byť ľudstvo pokorné, zodpovedne sa správa a dbá na druhých, situácia sa zlepšuje. A vidíme aj, že sme závislí jeden od druhého.

Pred nedávnom vyšli dve známe knihy Homo Sapiens a Homo Deus, ktoré myšlienkovo smerovali k tomu, že ľudstvo už prestáva potrebovať Boha, lebo bohom sa stáva pod vlyvom vývoja a technológii akoby človek. Niektorí to berú ako inovatívny pohľad na spoločnosť, podobne inovatívny ako liberalizovanie vzťahov. Ale nie je to niečo podobné ako myšlienky cisárov pred pádom Rímskej ríše? Veď tam tiež fungovala „voľnosť“ v mravoch, videli neobmedzené možnosti rozvoja a ich hlavným cieľom bol blahobyt. Nestála pýcha človeka aj za mnohými nenávistnými ideológiami? A nebola to ona, ktorá hrala hlavnú úlohu v mysli nemeckého národa predtým, ako začali najstrašidelnejšiu katastrofu v dejinách ľudstva - 2.svetovú vojnu?

Biblicky nachádzame pýchu aj na začiatku ľudských dejín a „dejín hriechu“. Veď aj Adam a Eva zhrešili, lebo chceli byť ako Boh. Had ich naviedol, že ak budú jesť zo stromu poznania dobra a zla, budú ako On. Táto túžba ich dohnala ku katastrofe. Niekedy preto žasnem, ako po takto bohatých dejinách ľudstva stále dokážeme tvrdiť, že človek je vo svojich možnostiach neobmedzený. Vraj máme klonovať, vyvíjať nové technológie, ktoré nás ešte väčšmi obmedzia, prekračovať medze etiky, posúvať sa vpred a hrať sa na Boha. Možno aj súčasná situácia nám ukazuje, že nemáme všetko v rukách a toto nemusí byť cesta, ktorou sa má spoločnosť uberať. Človek je veľmi obmedzený na to, aby zvládol celý svet sám. Možno si niekedy túto obmedzenosť neuvedomujeme. Nemyslím si, že veda, technológie, blahobyt alebo zdravá sebadôvera ľudstva v svoje schopnosti sú zlé. Je to znak životaschopnosti súčasnej civilizácie. Obzvlášt majú tieto výdobytky zmysel, keď ľudom slúžia a nezostročujú ich. Ale skláňať hlavu pred tým, čo nás presahuje, je dôležité a akoby nám už tento postoj začal chýbať. Je to ako s alkoholikom - dokým si neuzná, že to nezvláda sám, neuzdraví sa.

Ako na koronavírus, tak aj na pýchu musíme v spoločnosti vytrvalo hľadať liek. No a v tomto prípade ho nosíme každý vo  svojom srdci - je ním pokora. Keď si človek uzná závislosť na Bohu, na dobrých vzťahoch s blízkymi a na prírode, začína využívať silu, ktorú mu tieto zložky života dávajú. V pokore zrazu nachádzame spôsoby, ako vyriešiť situáciu epidémie. Nehľadíme už len na svoje potreby, ale hlavne na potreby slabších a blízkych. Stávame sa ľudskejšími a život začína byť o niečo veselší. Boh nás nestvoril na to, aby sme boli jemu rovní, ale na to, aby sme milovali. Ak toto prijmeme, často dokážeme obsiahnuť toľko milosti, že sa nakoniec predsa len stávame v niečom podobnými Jemu a to v láske.

Samozrejme, nie je jednoduché byť pokorný, veď pýcha drieme v každom z nás. Ale o tom je aj kresťanstvo, že tam kde nestačia naše vlastné sily, zvyšok doplní Boh, treba len ukázať dobrú vôľu a vieru. Dúfam, že nás toto obdobie naučí spoliehať sa menej na svoje sily a viac na Boha a takto zmenení si budeme vedieť vážiť, čo máme a urobíme tak veľa dobra pre tento svet.

„Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal.  A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol. A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo.  Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.  Láska nikdy nezanikne.“ (1Kor 1 – 8)

Inzercia

Odporúčame