Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
14. 03. 2020, 23:07

Čo ak nie som "tradicionalista" a predsa mám problém s prijímaním "do rúk" ?

Stojaté vody korónového života slovenskej Cirkvi posledné dni opäť rozvírila diskusia o dočasnom povolení prijímania Pána Ježiša v Eucharistii na ruku. Vzkriesila sa tak polemika spred dvoch mesiacov, ktorá po zakázaní verejných bohoslužieb išla dostratena. Nejde však o novinku. V skutočnosti to naši otcovia biskupi schválili už v marci, no hneď na to boli verejné liturgické slávenia zakázané a tak sa to ku mnohým ani nedostalo ... Či predsa ?
Čo ak nie som "tradicionalista" a predsa mám problém s prijímaním "do rúk" ?

Aby som však uviedol veci do kontextu, je to verejne dohľadateľné (aj keď trošku zložitejšie) medzi správami TK KBS (viď tu). Spomínal to aj o. Kramara, hovorca Konferencie biskupov Slovenska (tu) vo svojom vysvetlení k udalostiam predchádzajúcich hodín z 11.3. 2020. Prečo to zarezonovalo až teraz, keď to tak malo byť už odkedy sme v tomto mimoriadnom korónovom režime ? Osobne sa nazdávam, že je to prozaické. Pretože doteraz to nebolo vidno. Nebolo vidno kto ako prijíma či podáva Eucharistiu.  Pretože prijímať mnohí prijímali Pána už niekoľkokrát v tomto čase, ale vtedy to bolo iba "medzi nami a kňazom ", a tak sme to nechali tak.

Teraz, keď sa už k svojmu prípadnému problému vo svedomí s prijímaním na ruku musíme verejne priznať, lebo už to neukryjeme, tak to robíme nesprávnym, monologickým a vskutku nedôstojným spôsobom a vyznieva to, popravde, pokrytecky. A áno, vyťahujú sa a prekrúcajú mnohé vyjadrenia či skutky cirkevných otcov, svätých, teológov, kardinálov aj pápežov. Vyberá sa čo sa hodí tej ktorej diskutujúcej skupine (venoval sa tomu sčasti vo svojom blogu pred 2 rokmi aj p. Brnický). Vidím, ako niektorí zdieľajú rôzne pochybné stránky, články s faktickými nepresnosťami až chybami. Zdieľajú sa, možno až bezmyšlienkovito, výzvy a celému tomu diskurzu chýba istá teologická hĺbka a úroveň. Dokonca som videl kdesi na FB k tejto téme i odkazy na články na Hlavných správach ...

A to je prvý bod, čo mi nepríde fér. Ani k pravému a živému Bohu vo Sviatosti a ani k sebe navzájom. Ak veríme, že Cirkev je spoločenstvo bratov a sestier v Kristovi, tak sme rodina. Duchovná rodina. A mňa doma učili dve veci - v rodine si tobôž neklameme a ani nezatajujeme veci - pretože nikdy si nemusíme plne uvedomovať ich dôležitosť pre dobro druhých a tiež - čo sa doma navarí, to sa doma aj zje. Dodržiavame to aj v Cirkvi ? Neklameme a zároveň, riešime si veci doma ? Alebo naopak, voľne parafrázujme, že " brat s bratom sa súdi - a to pred neveriacimi" ? (porov. 1 Kor 6,6) A ak sme naozaj tak veľmi presvedčení, že sa ktosi, hoc úprimne mýli, neučil nás Kristus najprv mu to povedať "medzi štyrmi" očami ? Možno to nie je len ochrana dobrého mena toho brata/sestry, ktorého sa chystáme napomenúť, čo mal Pán Ježiš namysli, ale aj ochrana dobrého mena nášho pred nami samými, keď sa nemiestnymi komentármi v návale emócii sami zhadzujeme. 


K niektorým názorom ...

( Skôr, ako postúpime v tomto blogu ďalej, by som rovno upozornil tých, čo hľadajú jednoduché a priamočiare odpovede, že sa ich tu nedočkajú. V tom prípade skočte rovno na záver, prípadne ušetrite si čas a čítajte čosi iné. Tento blog totiž nechce a ani nemá byť obhajobou nejakého názoru a ani "obžalobným" listom. Je skôr zamyslením nad témami posledných dní a ku zamysleniu pozýva aj tých, čo ho budú čítať. Je pozvaním k láske. Pretože, a to je pravdou, prijímanie do rúk samo v sebe Božej milosti určite nikoho nepozbavuje, za to zlorečenie, zloba, nenávisť a zbrklé vyhlasovanie služobníkov Pánovho stola a Cirkvi (sic!) za heretikov určite áno. A je to vážna vec. Ťažko sa previniť voči láske slobodne, pri plnom vedomí (s dostatočným časom na uvedomenie) a vo vážnej veci ... no, však tí čo ˇžalujú na bratov“ vedia, čo to znamená. Ak by nevedeli, pomôcka je v KKC 1857. Pretože – medzi prikázaniami je aj: „Nebudeš krivo svedčiť!“ )

Nechápte ma zle, túto diskusiu vítam. Je prirodzená a čakal som na ňu. Len mi príde, že priveľmi mešká. A to sa na jej kvalite neprehliadnuteľne podpisuje. Inde vo svete (a to aj tam, kde už na ruky prijímali) totiž prebiehala na začiatku korónakrízy. Ide totiž o posun - hoci niekde vo svete táto druhá forma prijímania je povolená desaťročia - nikdy nebola vynucovaná, ako sa to môže v posledných dňoch zdať. No v posledných mesiacoch sa aj tam stala normou - či už pod tlakom štátnych úradov, tak ako u nás alebo zo samotného rozhodnutia biskupov. 

A tu je kameň úrazu. Podľa mňa sa celá diskusia komplikuje tým, že sa miešajú jablká s hruškami. V celej diskusii na túto tému sa miešajú totiž dve odlišné témy - a to - či by malo byť prijímanie na ruku štandardom a druhá - ak by nemalo byť štandardom, či je problém, ak sa použije počas epidémie alebo inej mimoriadnej situácie. Pridružujú sa k tomu diskusie o tom, či ak je v mimoriadnych okolnostiach prijateľné, či je naozaj táto situácia, čo máme až tak vážna alebo ďalej: či je možné prijímanie na ruku nariadiť a nakoniec: či nie sú aj iné možnosti, ktoré by mohli biskupi zaviesť. Niektorí sa tiež snažia diskusiu preklopiť do roviny - "či je prijímanie na ruku samo v sebe svätokrádežné a hriešne" - to je už však mimo mantinelov - toto už Tradícia a Magistérium vyriešili, ako sa (i keď podľa mňa trochu nešťastným tónom) vo viacerých blogoch snažil rozobrať o. Juraj Vittek (tu a tu).

No pravdou je však aj to, že diskusia sa na túto tému nedá odbiť tak jednoducho, ako sa kdesi objavilo: "Veď kedysi to tu už bolo, tak čo " - alebo - "Veď ani Pán Ježiš apoštolom pri Poslednej večeri istotne nedával prijímanie do úst, tak čo tak úzkostlivo riešime." Takáto argumentácia je nepoctivá a v istom zmysle slova aj veľmi nerozumná, pretože, kde ju potom zastavíme? To by sme nemuseli mať ani kostoly, veď Ježiš určite (to sa s Vami stavím!) neslávil "svoju sv. omšu" v kostole. Dokonca ani nepoužíval liturgické oblečenia, no nie? 

Je faktom, že prijímanie do úst Cirkev postupne všeobecne prijala (tak východná ako aj západná) už približne od 10.- 11. storočia, čo je ešte skôr, ako sa na Západe (v Latinskej cirkvi) všeobecne presadil povinný kňazský celibát. A ani ten predsa nie je niečím božského práva, ale predsa veríme (v našej západnej Tradícii), že má všeobecný duchovný osoh a že je darom, a preto sme ho prijali. (Napriek tomu, nepopieram, že existujú z neho individuálne i keď veľmi zriedkavé výnimky - napr. bývalí anglikánski klerici, ktorí obnovili spoločenstvo s Rímskokatolíckou cirkvou a pápež Benedikt XVI. im dal indult. A nikto nebude hádam tvrdiť, že neprijali skutočne sviatosť kňazstva, alebo že ju tak znesvätili.) 

Veríme teda, že Tradíciu ovplyvňuje autentické vedenie Ducha Svätého a nie len čisto ľudské rozhodnutia, alebo nie ?  Zdieľať

Ak veríme, že Duch Svätý je živý Boh, ktorý v Cirkvi reálne koná a pôsobí už cez 20 storočí, tak asi ten vývoj nebol len o ľudských mienkach, ale aj o jeho vplyve a vedení. A ak sa teda nejak v Cirkvi (v jej západnej aj východnej časti) eucharistická úcta vyvinula tak, že už minimálne cca 1000 rokov prijímame do úst (či už pod jedným alebo oboma spôsobmi), nemali by sme sa snažiť pochopiť prečo sa tak stalo skôr, ako to zdegradujeme len čisto na vec kultúrneho zvyku (pretože aj také názory sa objavujú)? Sú veci, ktoré boli "ok" v detských časoch Cirkvi a sú počas prenasledovania ( napr. konsekrované "bochníky", z ktorých si doma zrejme veriaci odlamovali prijímanie každý deň) - ale, ako píše sv. Pavol - "keď som sa mužom stal, zanechal som detské spôsoby" (porov. 1 Kor 13) -  a preto od nich Cirkev, veriaci postupne upustili. 

Ako človek, ktorý mal tú milosť neraz asistovať pri sv. omši vidím, že na paténe aj na rukách vysluhovateľov sv. prijímania zostávajú viditeľné (!!!) čiastočky. A teda pri podávaní Eucharistie na ruku je riziko ich spadnutia na zem väčšie, keďže môžu zostať na rukách prijímajúcich.

Myslím si, že prijímaním do úst tiež plnšie vyjadrujeme navonok aj našu ekléziologickú vieru, že nikto sa nespasí sám, že Cirkev je spoločenstvo a že sviatosti sú darom, ktorý dostávame od Boha ako nezaslúžený dar. Eucharistia je predsa naozaj darom, ktorý nám dáva sám Kristus. O čo viac sa to znázorní, keď v osobe kňaza, ktorý v tej chvíli koná "in persona Christi", stretávame Krista osobne, jednak vo Sviatosti a zároveň aj v kňazovi, v ktorom svojou milosťou pôsobí skrze sviatosť posvätného stavu? A tak, akoby sám Kristus sa nám nielen dáva, ale sám Kristus nám dáva sám seba. A rovnako, ako reprezentuje kňaz "osobu Krista", reprezentuje aj spoločenstvo Cirkvi (porov. myšlienky sv. Jána Pavla II. v jeho liste Dominicae Cenae ).

Zároveň si myslím, že čosi do seba mal aj pohľad práve sv. Tomáša Akvinského (o. Vittek ho vo svojom spomínanom blogu cituje), ktorý vysvetľoval, že z úcty ku Kristovi a jeho Tajomstvám sv. Cirkev zaviedla, že priamo pred prijímaním do styku s Ním prichádzajú iba veci či osoby posvätené, špeciálne na túto úlohu vybraté a vyčlenené. A aj táto symbolika odovzdáva Tajomstvo a zjavuje pravdu, ktorú veríme. Netvrdím, že cestou dopredu niekedy nie je aj to, keď sa k čomusi vrátime a nejakú prax zjednodušíme či obnovíme  - koniec koncov to vidíme na obnovenej liturgii po II. Vatikánskom koncile (II.VK). Len hovorím, že to neplatí podľa mňa univerzálne. Nemôžeme to aplikovať bezrozmyslu.

Podľa mňa dané aspekty potvrdzujú, že boli dôvody prečo časom Cirkev po prvých storočiach od tejto formy prijímania postupne opustila. Samozrejme, žiada sa dodať, že my nemôžeme, aj keď veríme, že Kristus je v každej najmenšej omrvinke alebo kvapôčke prítomný (a Boh by to od nás určite nežiadal), mikroskopicky všetko skúmať. Veď nemožné nikdy nezaväzuje a hlavne, sviatosť je viditeľný znak. No pokým je to jasne viditeľná čiastočka, tak my máme povinnosť vo svedomí voči Bohu sa brániť tomu, aby aj takáto, hoc malá, ale stále rozoznateľná ľudskými zmyslami, bola zneuctená nevšímavosťou - a to bez ohľadu na spôsob prijímania.

Ďalej si myslím, že je správne povedať aj to, že samotný fakt, že Cirkev v rímskom ríte v druhej polovici minulého storočia znovu umožnila prijímanie pod spôsobom chleba "do rúk/na ruku" tiež automaticky neznamená, že ho odporúča či propaguje ako niečo ideálne či najlepšie. Nechala to na zodpovednosti biskupských konferencii, ktoré o tom mohli hlasovať a následne udelila pre dané územie povolenie k tejto forme. Pri samotnom procese udelenia tohto povolenia, či výnimky zo všeobecného prijímania do úst, sa má práve posudzovať, či už je to v danom mieste rozšírené a/alebo či sa dá očakávať, že to veriacim prinesie istý duchovný osoh. Ale, nie je to povolené plošne. Tento samotný fakt vyvracia isté skratkovité tvrdenia, že celá "diskusia je zbytočná, obe formy sú riadne a rovnocenné". Je pravdou. že VSRM (Všeobecné smernice Rímskeho misálu) v bode č. 161 spomínajú, že "ak sa prijímanie dáva iba pod spôsobom chleba, kňaz každému ukáže trochu zdvihnutú hostiu so slovami Telo Kristovo. Prijímajúci odpovie Amen a prijíma Sviatosť do úst alebo, ak je to dovolené, na ruku podľa ľubovôle. Prijímajúci prijme svätú hostiu hneď na mieste a celú ju zje."

"161. Ak sa prijímanie dáva iba pod spôsobom chleba, kňaz každému ukáže trochu zdvihnutú hostiu so slovami Telo Kristovo. Prijímajúci odpovie Amen a prijíma Sviatosť do úst alebo, ak je to dovolené, na ruku podľa ľubovôle. Prijímajúci prijme svätú hostiu hneď na mieste a celú ju zje." Zdieľať

Ale, ak by teda boli obe formy vskutku rovnocenné, prečo by jedna bola všeobecne platná a druhá len na výnimku ? V reakcii k diskusii, ktorá sa strhla, sa o. Kramara odvoláva na tvrdenie Mons. Rocheho (Sekretár Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí), ktorý mal povedať, že "jeden spôsob prijímania nie je lepší ako druhý" - v priloženom videu to však nepočujeme z jeho úst, ale z úst komentátorky a celkovo tomu chýba hlbší kontext - pretože je pravda, že nedostávam "viac milosti" - nech prijímam jedným, či druhým spôsobom. V tomto význame ani "jeden nie je lepší či horší". Na druhej strane, ako som sa snažil v rýchlosti naznačiť vyššie, boli isté historické a praktické dôvody, ktoré trvajú a vysvetľujú vývoj tejto praxe, ktorá postupe z preferovania jedného nad druhým urobila normu.

Nedá sa tiež bez poznámky obísť dokument Redemptionis sacramentum Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí z roku 2004, na ktorí sa v diskusii mnohí odvolávajú, podľa ktorého "každý veriaci má vždy právo prijať sväté prijímanie podľa svojej vôle do úst" - pravdou je aj to, že daný bod č. 92 pokračuje: " .. ak niekto z prijímajúcich chce prijať sviatosť na ruku v krajinách, kde to konferencia biskupov s potvrdením Apoštolskej stolice dovolila, nech sa mu svätá hostia dá. Predsa však osobitne treba dbať o to, aby ju prijímajúci prijal hneď pred vysluhovateľom, aby nik s hostiou na ruke neodišiel. Ak by hrozilo nebezpečenstvo znesvätenia, sväté prijímanie sa veriacim na ruku nemá podávať." (Niektorí na toto pokračovanie zabúdajú.) Čo opäť potvrdzuje to, že hoc oba spôsoby sú riadne cirkevne schválené, nie sú oba tak úplne "riadne", keďže jeden z nich si vyžaduje "mimoriadne" povolenie. Zaujímavý je aj nasledujúci bod, ktorý naznačuje, že by sa paténa mala používať aj pri prijímaní na ruku: "Pri prijímaní veriacich treba držať paténu, aby sa vyhlo nebezpečenstvu, že svätá hostia alebo nejaký jej úlomok padne na zem." Právo prijímať do úst, či už pokľačiačky alebo postojačky, podľa miestnych zvyklostí a predovšetkým podľa rozhodnutia príslušnej miestnej konferencie biskupov (!), ktorá má právo v týchto veciach vydávať jednotné usmernenia - u nás sa tak stalo týmto pastierskym listom - je teda všeobecné, naproti možnosti prijímania do rúk, ktorá je miestna.

Tí, čo tvrdia, že v súčasnej praxi Cirkvi existujú aj iné riešenia sa podľa mňa mýlia - pretože,  ako bolo už toľkokrát povedané, cirkevné normy poznajú v rímskom ríte len tieto dve formy prijímania. Preto sa museli biskupi v rýchlosti rozhodovať len medzi týmito dvoma. Avšak, bolo by rozumné sa zamyslieť, či neobnoviť inú formu prijímania do rúk, ktorá sa tiež zrejme v minulosti vyskytovala, a tou je prijímanie na šatku a z nej v úklone priamo do úst - tá by sa potom mohla opatrne zložiť a purifikovať. Odpadli by tak obavy z odpadnutia čiastočiek premenenej hostie na zem, ktoré bránia mnohým i v mimoriadnych prípadoch takto prijímať. 

Niektorí tiež tvrdia, že sa rieši iba "forma" a sú predsa dôležitejšie veci. Tu sa patrí povedať, že forma má určite vplyv na pochopenie podstaty obsahu. Obzvlášť to platí pri tajomstvách viery. Veď človek nie je telo a duch, ale sme telesno-duchovné bytosti. Boh nás stvoril ako bytosti, kde telo a duch nie sú dve entity, ale tvoria bytostnú jednotu. To bol pôvodný Boží zámer, ako nám o tom svedčí Písmo aj Tradícia – že sme stvorení pre jednotu tela a ducha a keď sa táto jednota narúša, tak sa tak deje hriechom, lebo je to typickým následkom hriechu. Nedostatok lásky – k sebe, k blížnemu, k Bohu túto jednotu narúša a keď sa táto jednota narúša, tak hrešíme. Toto rozdelenie, táto dichotómia teda nebolo pre človeka niečo pôvodné. A pre tieto pravdy, ktoré kresťanská antropológia vyznáva, je pravdou aj to, že to čo robím svojím telom, má presah aj do môjho duchovného života. Tak aj vonkajšie prejavy Cirkvi a gestá, ktoré sa historicky vyvinuli, majú svoju dôslednú hĺbku a logiku, ktoré nás povzbudzujú k plnšej a hlbšej účasti na Tajomstvách našej spásy – Eucharistii aj na ďalších sviatostiach, ktoré nám Kristus zanechal.

Diskusia k tejto téme tiež obnovila isté tendencie niektorých veriacich - laikov či kňazov - ktorí by sa chceli deliť na "tradičných" a "progresívnych". Avšak, my by sme nemali byť "Pavlov, Kéfasov či Apollov" - ale všetci Kristovi (porov. 1 Kor 1,12). Preto označenia ako "progresívni" či "tradiční" katolíci už sami v sebe popierajú to, čo slovo "katolícka" v označení našej Cirkvi znamená - a to je jej univerzálnosť. Skutočná katolícka viera v sebe zhŕňa bohatstvo rozličných foriem prežívania viery a spiritualít, ktoré hoc sa aj môžu navonok zdať rozdielne, zdieľajú rovnaké pravdy viery.

Ak teda veriaci, ktorým je duchovne bližšie prijímanie pokľačiačky či je im bližšia liturgia podľa rímskeho rítu v jeho mimoriadnej forme (ako ju od roku 2007 nazýva mottu proprio Summorum pontificum (SP)) netvrdia, že tí čo neprijímajú rovnako ako oni hrešia, alebo že súčasná riadna forma rímskeho rítu (sv. omša podľa misálu sv. Pavla VI.) je nejakým spôsobom „chybná či nelegitímna“, mali by sme s úctou rešpektovať toto ich prežívanie a byť k nim ústretovejší. Veď aj to je poklad Cirkvi. Iba teda dbajme na to, že sa zachováva pravá viera a nech sa neobjavujú spomínané excesy (porov. bod. č. 19 v inštrukcii Pápežskej komisie Ecclesia Dei o SP). Ako krásne vo svojom vysvetľujúcom liste  o tom celom  hovorí pápež Benedikt XVI.: Nie je vhodné hovoriť o týchto dvoch redakciách Rímskeho misála akoby to boli „dva obrady“. Ide skôr o dvojaké používanie jedného a toho istého obradu. A zas ďalej: Niet žiadneho protirečenia medzi jedným a druhým vydaním Rímskeho misála. V dejinách liturgie prebieha postupný vývoj, žiadne zlomy. To, čo bolo pre predchádzajúce generácie posvätné, zostáva posvätným a vznešeným aj pre nás, a nemôže byť odrazu úplne zakázané, či priam odsúdené ako škodlivé. Pre všetkých je dobré, keď sa bohatstvá, ktoré vyrástli z viery a modlitby Cirkvi uchovajú a keď sa im dá správne miesto.

V blogoch, ktoré sa objavili som zachytil aj vetu, ktorá ma mierne vyrišila:"Vylúčiť principiálne sväté prijímanie na ruku znamená práve toto: neuznať hodnotu a posvätnosť novej formy obradu." Tá podľa mňa vytvára nešťastný a mylný dojem, že svätá omša podľa misálu sv. Pavla VI., tj. tzv. riadna forma rímskeho rítu, je nejak principiálne spojená s prijímaním na ruku. Čo však nie je pravda - keďže nová (toho času už riadna) forma obradu vznikla a určite mala (a má!) svoju hodnotu a posvätnosť aj bez možnosti prijímania na ruku (porov bod č. 117 vo VSRM z roku 1970  či 1975, ktoré hovoria o prijímaní a možnosť prijímania na ruku nerozoberajú). Navyše, ako o tom hovorí inštrukcia Memoriale Domini, táto prax sa najprv vyskytla na niektorých miestach bez schválenia Apoštolskej stolice. Ak teda nová forma mohla vzniknúť bez tejto možnosti, ako by s ňou mohla byť principíalne spojená? Rovnako ako by sme sa mali chrániť nesprávnej interpretácie mimoriadnej formy rímskeho rítu a istej nezdravej predstavy, že jej všeobecným znovuzavedením sa odstránia všetky problémy dnešnej Cirkvi, tak by sme sa mali chrániť nesprávneho chápania litugickej obnovy, ktorá sa pretavila do riadnej formy rímskeho rítu.

Celkovo je však neprijateľné, aby niekto urážal biskupov ( napr. reči, že sú "slabí"). Tak isto nie je správne automaticky obviňovať tých, čo prijímajú na ruku, z neúcty voči Kristovi. Veď koľkí neveria v Ježišovu reálnu prítomnosť a azda by nemali problém prijímať nie len do úst, ale aj rovno do úst a pokľačiačky, pretože to pre nich nič hlbšie neznamená. Tu je naozaj pravdou, že prvoradý je postoj srdca. Na druhú stranu, podľa mňa nie je správne tvrdiť, že spôsob prijímania do rúk v sebe isté problematické aspekty nemá. Skutočne si vo všetkej úcte myslím, že sa isté riziko zneuctenia pri tomto spôsobe prijímania zvyšuje. Nebol by problém, toto riziko postupovať, ak by sme videli, nejaký adekvátny zvýšený všeobecný duchovný osoh pri komunikantoch, ktorí takto prijímajú. No ja ho, úprimne, takto nevidím. Netvrdím, že nemôže byť individuálny, no nevidím ho všeobecný. Preto si nie som istý tým, ak by sme ho chceli niekomu prikazovať povinne, ale nie som si istý ani jeho plošným povolením. A ak je niekto proti tomu, aby sa prijímalo do rúk a vníma citlivo problémy s tým spojené, nemal by byť ostrakizovaný.

Avšak, dodajme aj to, že je treba rozlíšiť, keď sa čosi také odporúča ako dočasné riešenie v čase nejakej mimoriadnej situácie, ktorou pandémia rozhodne je. Veď to je určite iné, než zavedenie tejto formy prijímania v normálnych časoch. I tak by sme však mali vždy pozorne brať do úvahy pomer reálneho rizika nákazy a rizika zneuctenia eucharistického Krista. (Čo však verím, že naši biskupi určite robia.) Ak však niekto vo svedomí naozaj tento pomer vyhodnotí inak ako jeho biskupi, a tak má stále problém i za mimoriadnej okolnosti s týmto spôsobom prijímania (lebo hoc jej samotnú prítomnosť nepopiera, nie je si istý spomínaným pomerom pravdepodobnosti zla nákazy voči pravdepodobnosti zla zneuctenia Pána), miesto nepochopenia či nálepky "ideologicky zmanipulovaného a zle chápajúceho Tradíciu", "neposlušného" a či nebodaj toho, čo "neberie ohľad na druhých", by sa malo hľadať riešenie, ako mu vyjsť v ústrety a nenútiť ho k prijímaniu do rúk. Verím, že sa to dá. Jednou s možností pre takto cítiaceho veriaceho je sa na nejaký čas vzdať sviatostného prijímania, ale bez toho, aby sme ho obviňovali z toho, že by pohŕdal darom Eucharistie - čo sa tiež deje. Tento duchovný nátlak, isté „duchovné násilie“, podľa mňa napácha zbytočne veľa škody. Naopak, povzbuďme ho, aby v srdci túto bolesť, keď má problém prijímať, určite obetoval za trpiacich a chorých touto pandémiou. Veď to bude len dočasné (preto si nemyslím, že by sa to priečilo logike bodu č. 13 VSRM). Druhou možnosťou je, že bude prijímať možno ako posledný alebo až po skončení sv. omše (aj keď sa tým možno nevyjadrí plnosť Spoločenstva, ako za normálnej situácie). Veď si to predstavme naopak. Ak by niekto cítil vo svedomí veľký strach či obavu prijímať do úst počas nejakej vážnejšej nákazy (alebo inej mimoriadnej situácie, ktorá by si to svojou povahou aspoň subjektívne mohla vyžadovať), a to i napriek náležitému poučeniu, hoci by biskupi rozhodli o tom, že to všeobecne povolené ani potrebné nie je, nestálo by za zváženie udelenie dočasnej osobnej výnimky, ak by to malo pre veriaceho pastoračný osoh ? Istotne, prijímať pri každej sv. omši nie je povinnosť. Ale je to veľké dobro. A ak niekto inak smie prijímať, bolo by nerozumné ho nechať bez prijímania dlho.


A čo láska ?

Najviac mi v tom celom chýba trošku väčšie pochopenie a kresťanská láska. Lebo naozaj to pri čítaní istých reakcii (a to dokonca aj tých od kňazov) vyznieva tak, že "buď si zaslepený tradicionalista" alebo "nemáš problém". (O to viac si vážim, že zazneli aj láskavejšie formulované slová.)

Ja však asi mám. Problém. Nesúdim tých, čo nemajú. Ja mám. Neznevažujem Cirkev, ani nepodrývam jej autoritu. No verím, že sú veci, o ktorých sa v Cirkvi diskutovať môže a aj sa dá. A toto je jedna z nich. Myslím si, že nie som sám. Nesúdim tých čo prijímajú na ruku, iba si osobne myslím, že máme lepší spôsob prijímania - a že dôvody, pre ktoré k nemu pred vyše 1000 rokmi Cirkev viedli stále trvajú. Nevidím žiadne výhody prechodu k staronovému spôsobu. Naopak, vidím riziká. A nie, naozaj si nemyslím, že by bolo viac úctivé sa Pána Ježiša dotýkať jazykom než rukami (tiež zachytené tvrdenie v éteri tejto diskusie). Ani si nemyslím, že dotýkať sa rukami je neúctivé. Veď to robia biskupi, kňazi, diakoni, akolyti ... a mimoriadny vysluhovatelia stále. Len, jednoducho, vo svedomí nie som presvedčený o výhodách prijímania na ruku. Neodporúčal by som, aby bol z neho štandard, ale rešpektujem ho ako mimoriadne opatrenie pre mimoriadne okolnosti. A tak sa necítim byť vlažný, i keď som uprostred. (To pre tých, čo sú na jednej, alebo druhej strane extrému.)

Zopakujem však. že ak má niekto vo svedomí problém prijímať do rúk, či už preto, že nie je vnútorne presvedčený o tom, že si vážnosť situácie vyžaduje, aby to bolo pre všetkých povinné alebo nie je presvedčený o tom, že sa jeho povinným zavedením podstatne umenšuje zlo možnosti nákazy, myslím si, že by sme ho nemali nútiť takto prijímať. Veď to samotné ešte neznamená neúctu voči autoritám, ba dokonca ani len spochybňovanie ich pastoračného rozhodnutia. (Čo samo o sebe možné je. Ani biskupi či kňazi nie sú neomylní, v tomto je tiež riziko klerikalizmu. Na druhej strane, určite tu patrí veľká zdržanlivosť. Ježiš apoštolom jasne povedal „kto vás prijíma, mňa prijíma!“ (porov. Mt 10,40) Spochybňovanie autority biskupov by bolo tvrdiť, že tak rozhodnúť nemôžu (porov. bod. č. 282 VSRM, ktorý cituje Dekrét Tridentského koncilu o Eucharistickom prijímaní, kap. 2)).

Ak si naozaj niekto myslí, že veriaci by s tým nemal mať vo svedomí problém a mal by žiť vo väčšej slobode, nemal by miesto odsúdenia ho zahrnúť láskou a mať s ním trpezlivosť ? To bola pokiaľ viem rada sv. Pavla veriacim ohľadom tých z nich, čo mali problém jesť mäso obetované modlám ( porov. 1 Kor 8;1 Kor 10; Rim 14; Rim 15). Možno by sme ju mali aplikovať aj tu. A skôr, ako odsúdime všetkých naokolo, zabúdajúc, že tým nastavujeme mieru, akou bude súdiť aj Boh nás.

(Titulný obrázok - autor: James Chan, získaný z Pixabay)


Upozornenie na záver: Naozaj nie som ani jansenista, ani lefébvrista, ani sedesvakantista. Necítim sa byť ideologickým "tradicionalistom", ani zarytým farizejom, ani človekom ovplyvneným pokriveným výkladom Tradície. Ani nič iné, čo sa v posledných dňoch internetom mihlo. Som kresťan. Som katolík, rímskeho obradu, ktorý miluje svoju Cirkev. (Teda, snažím sa o to najlepšie, ako viem.) Súčasná riadna forma eucharistickej liturgie rímskeho rítu (sv. omše) je mi blízka, vyrastal som s ňou. Účastný mimoriadnej formy rímskeho rítu (niektorými nazývanej ako „tridentská sv. omša“), som bol za celý život (mám 22 rokov) asi trikrát (keby to niekoho zaujímalo). Preto mám pocit, že nezapadám to „škatuliek“, ktoré niektorí autori použili na označenie tých, čo „zväčša“ majú problém s prijímaním na ruku. Nepopieram to, že Tradícia je živá, rovnako ako liturgia Cirkvi a teda sa môže aj má vyvíjať. Verím, že niekedy nás Boh môže zaviesť aj v istom zmysle slova „späť“, pretože si to naša doba vyžaduje. Rovnako nepopieram a neznevažujem rozhodnutia II. Vatikánskeho koncilu. Jeho teológiu vnímam v historickej kontinuite predošlých koncilov. Rešpektujem právo hierarchie Cirkvi rozhodovať disciplinárne otázky ľudského práva, ale predsa – mám s prijímaním na ruku vo svedomí problém. Dokážete ma aj napriek tomu milovať, bratia a sestry?

Odporúčame

Blog
Láska vyháňa strach alebo ako vidieť za roh

Láska vyháňa strach alebo ako vidieť za roh

Kresťan je človekom Nádeje. No kresťan je aj človekom Lásky. V mojom úplne prvom blogu som reagoval na nedostatok Nádeje a prebytok strachu, ktorý medzi nami kresťanmi pozorujem. Samozrejme, nechcel som tým nejak tvrdiť, že isté obavy nie sú prirodzené. Môžeme mať obavy, aj strach, ale nesmieme sa zľaknúť. Môžeme mať tú emóciu strachu, no nesmie sa z nej stať postoj, ktorý nás ovláda.

Blog
 Dnes je 14. marec

Dnes je 14. marec

Marec je mesiac knihy, ale aj všeličoho iného. Vstúpili sme do neho dlhou nocou „neobyčajným“ 25% víťazstvom a neobyčajným prepadom vyše 28% hlasov. 8. marca sa v Ríme dávajú ženám mimózy, ktoré tam kvitnú od februára. Taliani na to isto nezabudli, aj s rúškami na tvári. Do mimóz sa zaľúbil aj slovenský básnik Eugen Vesnin (Ignác Zelenka) z Mokrého Hája, svojou krásnou úvodnou zbierkou „Zo zátišia mimóz“. Napísal ich veľa, žil 50 rokov v Ríme, ale doma ho temer nepoznáme.

Blog
#somdoma ...a nepanikárim

#somdoma ...a nepanikárim

Ako jedna z mnohých mám to šťastie, že som študentka, mám "voľno" a vlastne moja práca mi ponúka home-office 365 dní. Keďže mám teraz oveľa viac času, využila som ho na rozmýšľanie...