Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
12. marec 2020

O práve človeka na smrť a holdovaní násiliu na ženách (2. časť)

Milí ne-konzervatívci (to hádam konečne nikoho neurazí), dávam Vám za vinu, že ako v prípade potratov a eutanázie, ani diskusia ohľadom Istanbulského dohovoru často neprebiehala férovo, o skutočnej podstate problému.

Príklad 3: ISTANBULSKÝ DOHOVOR (za neprijatie ktorého nám treba dohovoriť).

Teraz ste nás teda odhalili! Tak my vlastne schvaľujeme tyraniu voči nežnejšiemu pohlaviu! (Ospravedlňujem sa – „nežnejšiemu rodu“.) Znova to pokrytectvo: plné ústa lásky k blížnemu a rovnosti božích dietok, a v skutočnosti pre nás tradičná rodina znamená dve tri po papuli starej pod strechou chalupy. Podľa možnosti arizovanej. Ešte by, prinajlepšom, mohla existovať slabá nádej, že príčinou „slovenskej zadebnenosti“ nie je bezohľadnosť voči ženám, ale paranoidná hystéria, že tento medzinárodný dokument otvorí cestu manželstvám teplých. Lebo pán velebný Kuffa povedali...

V Denníku N vyšiel v 2017 článok Oľgy Pietruchovej „Mýty a fakty“, ktorý sa snaží vyvracať námietky kolujúce medzi odporcami Dohovoru, a v tomto roku sa pri diskusiách znova začal vyťahovať ako argumentačný zdroj. Je to celkom presvedčivo a vecne znejúci text, no zdanie niekedy klame.

Napr. sa tam upokojuje, že správa, ktorú predložila skupina GREVIO po monitorovaní Rakúska, „neobsahuje nič z oblastí, ktorými sa straší“. Iní síce uvádzajú, že správa sa, naopak, venuje aj rodovej diskriminácii, ale nechajme to teraz bokom. Aj keby pravdu hovorila O. Pietruchová - super, ale to má byť zárukou, že nikdy nebudú aj tvrdšie správy pri monitoringu iných krajín, či pri opakovaných monitoringoch Rakúska, možno o päť či sedem rokov? Aj tak by nikto uvažujúci nedal hneď do prvej správy niečo príliš odstrašujúce, keď ešte ani dvaja susedia Rakúska Dohovor neratifikovali.

Kritiku, že „Istanbulský dohovor podsúva manželstvá homosexuálov […] a ohrozuje […] v konečnom efekte deti“, článok vyvracia tým, že sa tam také manželstvá vôbec nespomínajú a deti sa neohrozujú, ale, naopak, chránia. Aké prosté! Teda, podobne, pokiaľ sa v zmluvách „o ochrannom pomere“, ktoré poznáme napr. z histórie Slovenska alebo baltských republík, nespomínalo vyslovene „područie“ či „nadštandardný vplyv“, žiadne obavy nie sú namieste. A žeby sa národná suverenita „ohrozovala“? Prosím vás, veď podľa dokumentu sa práve „chráni“ – čo neviete čítať?! Možno mi chýba nejaký ten bodík v IQ skóre, ale prostým sedliackym rozumom celkom nechápem, prečo je vylúčené, že pod „odstraňovanie rodovej diskriminácie“ by niekto v budúcnosti nemohol zahŕňať aj presadzovanie homosexuálnych manželstiev a adopcií...

Nie každý má rovnaké skúsenosti zo západného frontu kultúrnej vojny a pravdepodobne nemusíte citlivo vnímať, že konzervatívne presvedčenie dnes v Západnej Európe zvykne nielen v mediálnom, ale aj legislatívnom prostredí ťahať za kratší koniec. No vari aj v iných prípadoch trváte na tom, že právny dokument nemusí mať presne definované pojmy, stačí sa spoľahnúť na dobrý úmysel všetkých súčasných aj budúcich právnikov? Alebo že keď je 97% obsahu bezproblémových, na kritickom zvyšku nezáleží? Ak nie, tak by nemal platiť dvojaký meter a uspokojenie sa s medzinárodnými zmluvami obsahujúcimi nejednoznačnosti. Hoci by aj boli pod ušľachtilou vlajkou povedzme záchrany včiel.

Pani Pietruchová nás síce uisťuje, že „pri tejto terminológii nejde o oddeľovanie pohlavia a rodu, ale o pomenovanie rôznych fenoménov“ – biologického a spoločenského. Ale čo presne znamená, že „rod nadväzuje na pohlavie“? Môže byť podľa tohto spoločenského chápania nositeľom „mužnosti“ aj biologická žena s chromozómami XX? Ak áno, teoreticky môže byť obvinená z „rodovo podmieneného násilia“, ak bude mačovsky agresívna na svoju submisívnu partnerku – a v praxi sa teda potvrdí „oddelenie rodu a pohlavia“. Alebo sa vyhodnotí, že niekto čelí väčším posmeškom kvôli zvyškom jedla v brade, keď sa volá Conchita, než keby sa volal Arnold – a voilá! takisto, v právnickej praxi sa rod a pohlavie oddelia. Nehodnotím teraz správnosť či nesprávnosť zásady „Ženu a zženštilého ani kvetinou neudrieš!“, iba ukazujem na nevyhnutné oddelenie rodu a pohlavia pri posudzovaní takýchto prípadov podľa terminológie ID. Ak sa ale počítalo naozaj iba s ochranou žien pred nerovnocenným zaobchádzaním zo strany mužov, potom bolo zavádzanie pojmu „rod“ zbytočným a zmätočným - len skomplikovalo ratifikáciu.

Nemyslím, že je treba zvláštne znalosti z filozofie a sociológie - ako preháňa pani Pietrovská - aby sme chápali rozdiel. Pohlavie je skrátka o biologickom telesnom zaradení a rod o všetkých spoločenských asociáciách s ním spojenými... Podľa mňa prosté. Problém je v inom. Termín „rod“ sa dobre hodí aktivistom za práva sexuálnych menšín – pohlavie je totiž niečo zjavné, nespochybniteľné, ale rod je abstraktný, čo znamená, že stačí tých ľudí označiť za príslušníkov nejakého rodu (tretieho, piateho) a vyhneme sa škaredej implikácii „sexuálnej poruchy“ mimo tradičnej sexuálnej dichotómie (sex - anglicky „pohlavie“). Chápem, že to vyhovuje politickej korektnosti a nespochybňujem úsilie uľahčiť pozíciu takých jedincov v spoločnosti. Za seba môžem s absolútne čistým svedomím povedať, že som kvality človeka nikdy nehodnotil podľa sexuálnej orientácie, a takmer každý má predsa aj „takých“ kamarátov či známych. Dať tým ľuďom, ktorí to majú v živote už beztak oveľa ťažšie ako heterosexuáli, nejaký ďalší dôvod na frustráciu, nedajbože poníženie, je to posledné, čo by si kresťan mal želať. Lenže zmocnenie sa „rodu“ ako neutrálnej kategórie pre túto pestrosť sexuálnych identifikácií kvôli imidžu štandardnosti vnieslo absolútny chaos do legislatívnych dokumentov ako je ID. Ten sa, podľa mňa, prejavuje napríklad v tom, že hoci sa rod z definície NEMÁ rovnať pohlaviu (ako synonymum), z väčšiny formulácií napriek tomu práve také chápanie vyplýva – napr. Rodovo podmienené násilie páchané na ženách je teda výsledok sociálnych vzťahov s nerovnomerným rozdelením moci, v ktorých ženy majú voči mužom podradenú pozíciu.“

Čiže, ak mám zhrnúť výhrady voči ID a obavu, ktorú jeho obrancovia stále nepostrehujú, do jednej vety: O tom, že násilie je fuj, nikto nepochybuje, lenže „rodová rovnosť“ už dnes neznamená len „rovnoprávnosť žien“, ako sme si kedysi mysleli. Môžu to byť dve úplne rozdielne veci, ale sú spolu nenápadne podchytené v tom istom záväznom dokumente – a vieme, ako dopadlo nepochopiteľné spojenie dvoch rôznych vecí pri hlasovaní o eurovale...

Ďalší chaos, vyplývajúci zo zavedenia pojmu „rod“ je v tom, že sa aj na Západe v bohatej literatúre na danú tému už desaťročia vedú polemiky, či ho chápať ako biologicky alebo sociologicky determinovaný. V ideológiách však zdravý rozum nečakajte! Hneď sa muselo ísť do extrémov: buď výlučne biologicky podmienená skutočnosť, alebo sociálno-kultúrny (čiže umelý) konštrukt. Postaviť na takomto nedoriešenom pojme, o ktorom ešte nezačal panovať všeobecný konsenzus, medzinárodnú legislatívu, sa odporcom ID nezdá ako najšťastnejší nápad.

Inzercia

Ja skutočne nie som presvedčený o tom, že obsah Dohovoru explicitne dokazuje nekalý úmysel vydláždiť cestu homosexuálnym manželstvám a zákazu veľkonočnej oblievačky. Ale neignorujme fakt, že zapletenie pojmu, ktorý sa týka aj sexuálnych menšín, do veci útlaku žien narúša právnu čistotu a potenciálne vytvára priestor pre aplikáciu legislatívy, s ktorou signatári nepočítali - a možno ani všetci predkladatelia. Vari vám pripadá teoreticky nemožné hocikedy v budúcnosti legálne obhájiť, že do cieľa „odstrániť […] zvyky, tradície a všetky ostatné zvyklosti, ktoré sú založené na stereotypných rolách žien a mužov“ (čl. 12 ods. 1), “ možno zarátať aj drvivú väčšinu pravidiel etikety, ktorá ešte vychádza zo stredovekej rytierskej kultúry? Len si pekne nechajte blahosklonný úsmev trochu primrznúť – už teraz sa niektoré ženy verejne ohradzujú, že otvorenie dverí, pomoc do kabáta či prednosť pri nastupovaní do autobusu ich dehonestuje.

Článok Pietruchovej v závere panikári, že „snahy o stiahnutie podpisu pod Istanbulským dohovorom stavajú Slovenskú republiku do pozície krajiny, ktorá nerešpektuje […] ľudské práva ako také. Pripomíname, že agenda ľudských práv, rodovej rovnosti a násilia na ženách nie je pre Slovensko vôbec nová a minimálne od vstupu do Európskej únie sa uplatňuje vo všetkých politikách a opatreniach.“ Tak moment, keď sú vraj tieto veci staré už od nášho vstupu do EÚ – prečo by sme teda teraz, po toľkých rokoch, mali kvôli výhradám voči právnickému lajdáctvu získať stigmu „nerešpektovania ľudských práv“? A pritom sa všetci zhodujú, že väčšinu opatrení proti násiliu na ženách už má naša legislatíva podchytenú, o nič nejde, len o malé doplnenie a medzinárodné zjednotenie... Ak nás aj za týchto okolností niekto bude stavať do „pozície krajiny, ktorá nerešpektuje ľudské práva ako také“, bude to skôr problém jeho zaujatosti a my si musíme, ak chceme vystupovať ako svojprávny, sebavedomý člen Únie, vybrať: dávame viac na fakty, alebo na to, „čo si o nás pomyslia susedia“?

Kôstkou na torte je pre mňa tento s ID priamo nesúvisiaci argument: „Obdobný odpor bol pred 3 rokmi aj voči Dohovoru Rady Európy o ochrane detí pred sexuálnym vykorisťovaním a sexuálnym zneužívaním (tzv. Lanzarotský dohovor), kedy jeho odporcovia strašili verejnosť juvenilnou justíciou rovnako, ako dnes strašia gender ideológiou. Tento dohovor sme ratifikovali na jar roku 2016 a žiadne problémy vyplývajúce z neho nenastali.“ Asi ste pozdvihli všetky obočia, čo máte k dispozícii, že p. Pietruchová si v súvislosti s Lanzarotským dohovorom pamätá „obdobný odpor“. Kto o ňom počul v médiách? Naproti tomu Istanbulský dohovor sa do slovenskej verejnej debaty vracia ako neodbytný bumerang cyklicky od roku 2011 – jasné, že zneužívaný aj politicky. Nečudo však, že autorka si rovnako živo spomína na „strašenie juvenilnou justíciou“. Svojho času, niečo pred vyše desiatimi rokmi, neviem presne, nám táto riaditeľka odboru rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny SR a tajomníčka Výboru pre rodovú rovnosť Rady vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť zabezpečila za peniaze daňových poplatníkov do schránok farebný pamflet práve o tzv. juvenilnej justícii. S osvetovým posolstvom, že nič také neexistuje, zas len nezmyselná hystéria spiatočníckych konšpirátorov. Prostriedok na túto interpretáciu si vybrala typicky pietruchovský – „slameného panáka“ v podobe tej najkrajnejšej teórie o odoberaní detí, šírenú videami tvrdiacimi, že ide o tajný organizovaný komplot s cieľom zásobiť deťmi na adopciu homosexuálne manželstvá. Odhalila zdroj videí – nejakých ukrajinských ultrakonzervatívcov lefébvristického razenia a vec bola uzavretá: neodôvodnené odoberanie detí z biologických rodín nórskou sociálkou Barnevernet je hoax! (Poznámka na okraj: myslím naozaj „ultrakonzervatívcov“, nie štandardných vyznavačov katolíckej vierouky podľa aktuálnej rétoriky liberálov.)

Dnes netreba prečesávať „alternatívne“ weby – hocikde sa dočítate o tom, ako praktiky Barnevernetu spôsobili diplomatické roztržky s Poľskom, Indiou, Českom, Ruskom a ako čelí žalobám na európskom súde. V roku 2015 organizáciu kritizoval aj komisár Rady Európy pre ľudské práva, keď osobitne poukázal na „extrémne časté využívanie ochranného opatrenia v podobe odobratia detí zo starostlivosti ich rodičov“ - ako informovalo aj slovenské ministerstvo spravodlivosti. Podľa vládnej splnomocnenkyne pred Európskym súdom pre ľudské práva M. Pirošíkovej „praktiky nórskej sociálnej služby systematicky porušujú Európsky dohovor o ľudských právach“ a upozorňuje, „že Nórsku je venovaná samostatná kapitola v správe o rovnováhe medzi ochranou najlepšieho záujmu dieťaťa a potrebou udržať celistvosť rodín“. Slovenské veľvyslanectvo tiež poskytuje súčinnosť pri roky sa vlečúcich súdnych sporoch rodine Ladických, ktorým vzali dvojmesačnú dcérku. Približne sto rôznych odborníkov – psychológov, sociálnych pracovníkov aj advokátov napísalo pred tromi rokmi otvorený list, v ktorom Barnevernet označujú ako „nefunkčnú organizáciu, ktorá je zodpovedná za množstvo nesprávnych rozhodnutí s vážnymi dôsledkami.“ Odporúčam otestovať stupeň tvrdosti svojho srdca tým, že si vo Wikipedii zadáte názov tejto nórskej štátnej inštitúcie a prečítate si prehľad prípadov v sekcii „Kontroverzie“. Koho hlboko nezasiahnu prípady zúfalých rodičov, ktorých kvôli sporným, malicherným, či nepreukázaným dôvodom pripravili o detičky, často v úplne útlom veku, ten by mal urýchlene vyhľadať služby dobrého psychoanalytika. Špeciálne konzervatívci asi spozornejú pri prípade nórsko-rumunského páru, ktorému v roku 2015 odobrali päť detí, vrátane 3-mesačného kojenca, z dôvodu bitia a „nadmernej kresťanskej horlivosti“.

V kontexte nepredstaviteľných rodinných tragédií a osobných tráum je nepodstatné, či išlo o tzv. juvenilnú justíciu v zmysle veľkého sprisahania, o akom píšu konšpirátori, alebo sa Nórom len vymkol užitočný systém spod kontroly. Bolo hádam správne vysloviť varovanie a včas vznášať protest proti vytvoreniu podmienok, ktoré by to mohli uľahčiť. A pani Pietruchová si dovolí, namiesto vrátenia našich peňazí minutých kedysi na svojvoľné ideologické spamovanie, použiť aj pri obhajobe Istanbulského dohovoru argument, že odporcovia Lanzarotského „strašili verejnosť juvenilnou justíciou rovnako, ako dnes strašia gender ideológiou“! Samozrejme, spomenuté videá naozaj zapadali do štandardnej kremeľskej informačnej vojny (mne osobne ich spropagoval až Pietruchovej leták, o odoberaní detí z biologického rodinného prostredia som sa dopočul z iných prípadov), ale je hádam pochopiteľné, že mnohí ľudia hľadali pre také mimoriadne neľudskosti aj mimoriadne vysvetlenie, nie? Ak sa teda dnes obávate, že skepsou voči Istanbulskému dohovoru pritakávame násiliu na ženách, mali by ste si úprimne odpovedať, či existuje väčšie násilie spáchané na žene-matke, ako ukradnúť jej vlastné bábätko. Nie je fakt lepšie sa radšej obávať dopredu, hoci možno prehnane úzkostlivo, než potom mať na svedomí aj takéto násilie na ženách a deťoch?

A pritom sa aj v liberálnych médiách občas dokáže objaviť objektívnejšie informovanie o podstate problematickosti Istanbulského dohovoru než v prípade uvedeného článku – napríklad rozhovor s P. Daniškom, šéfom Inštitútu pre ľudské práva a rodinnú politiku z 25. 2. 2018 na Aktualitach.sk.

Keď si to zhrnieme, nakoniec zisťujeme, že všetci sa vlastne zhodnú! 1) ženy treba chrániť pred násilím aj naďalej a čoraz kvalitnejšie. 2) rodovú ideológiu v ID nikto nechce – pretože podľa odporcov tam byť nemá a podľa obhajcov tam ani nie je. Ale v skutočnosti to asi také bezproblémové nebude, keď sa o tom dohadujeme už deväť rokov. Možno sa však pýtate: aj keby tam nejaký priestor na obhajobu rodovej ideológie náhodou bol, čo je na tom, koniec-koncov, také strašné? O tom už ale bude musieť byť ďalšia časť tohto smutne dlhého multi-blogu.

Na záver však dobrá správa: napriek odmietnutiu ID mala celá táto kontroverzia rozvírená konzervatívnymi kruhmi pozitívny vplyv v oblasti ochrany žien pred násilím – počul som pri riešení konkrétneho prípadu, že policajti berú tému skutočného, nie ideologického násilia na ženách už vážnejšie, nervózni nielen z medializovaných prípadov končiacich tragicky, ale aj z faktu, že sa z toho vďaka ID stala taká živá verejná téma, a zasahujú aj v rámci našej existujúcej legislatívy o niečo dôslednejšie a promptnejšie. Azda nezamýšľaný, ale pekný príklad spoločného ovocia aktivít konzervatívcov a liberálov.

P.S. Prosím, aby sa nikto v komentároch neuchyľoval k urážlivým invektívam na osobu Oľgy Pietruchovej.

Som zatiaľ stále len nedokonalou kópiou seba samého... ale ešte na sebe popracujem. Profesionálny sizyfos v oblasti pedagogiky, amatérsky otec a manžel. Príležitostne sa venujem hudbe, foteniu a písaniu, lebo príležitosť robí zlodeja. Som aj skalný fanúšik výskytu v prírode. Verím v nemodernú myšlienku, že pravda existuje.

Odporúčame

Blog
Čo odkrýva koronavírus

Čo odkrýva koronavírus

Sme pripravení na to, že bublina zdanlivého blahobytu praskne? Z minulej finančnej krízy a nelegálnej migrácie sme sa nepoučili. Čo sa stane ak to znovu začne aj v spojení s vírusovou epidémiou? Dokáže nová vláda adekvátne zareagovať na vývoj doma a vo svete a splniť volebné sľuby?