Už niekoľko dní čítam publikaciu z roku 1917 od sv. Terézie Avilskej. Je popočiarkovaná Máriou Pecíkovou, čerstvou absolvetkou Karlovej univerzity a neskoršou učiteľkou matematiky asi v roku 1940. Na strane 32 sú podčiarknuté tieto slová: "Modlitba je výzvou vykročiť k druhému: Čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších, mne ste urobili. Modlitba je naším rozhodnutím pracovať a trpieť pre Pána. Buďme pripravení takto konať v každej chvíli." O pár strán ďalej je počiarknutý ďalší citát:  "Ak netúžime po ničom, máme všetko!" (s. 34).

V dnešnej situácii (obmedzenia verejného slávenia svätých omší) sa ma zvlášť dotkla stať o jednej zbožnej dáme, milovníčkej Eucharistie, ktorá žila svätým životom. Neskôr ochorela a bolo pre ňu veľmi nemožné ísť na svätú omšu do chrámu. Zároveň veľmi trpela, že nemôže prijať Krista v Eucharistii. Pre jej horlivosť, úctu k sviatosti k nej domov neprestajne chodieval kňaz slúžiť svätú omšu. Avšak kedže tento stav trval veľa mesiacov, povedal jej, že teraz už k nej nepríde odslúžiť svätú omšu. Táto, celý život zbožná pani ostala pobúrená, nedokázala sa s tým zmieriť, pochopiť. Úplne ju to "vzalo". A vzápätí zomrela nezmierená. Svätá Terézia naznačuje, že táto jej neposlušnosť, neakceptácia rozhodnutia kňaza ju (dovolím si parafrázovať) pripravila o nebo.

Myslím si, v duchu postoja tejto učiteľky Cirkvi, že poslušnosť voči rozhodnutiu Cirkvi bude mať pre nás väčší úžitok ako Eucharistia.

Zároveň dúfam, že ak nám "dnes" chýba sväta omša, tak hneď, ako to bude možné, budeme chodit DENNE na svätú omšu. Môžeme si takto začat plánovať program už dnes. Bojím sa však, že najviac repcú Tí, ktorým tento postoj, či túžba chýbajú. Vzbudiť si túto túžbu, je dobré.

Doma máme obraz kostola. Často, keď sa naň zadívam, premýšľam, že v tomto chráme je prítomný Kristus...

A možno ešte jedna pripomienka.