Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
03. marec 2020

Chvála naivity

Rozlišovanie nie je hračka - obzvlášť pri politikoch - ale rezignovať naň by nebolo správne.

Vyznať sa v spleti informačných hmatov a protihmatov na slovenskej politickej scéne je vraj ľahké asi tak, ako nakresliť schému časticového urýchľovača. Myslím, že to je pravda len do istej miery. Síce to nefunguje stopercentne, ale určité veci je stále možné zdravým ľudským inštinktom odhadnúť aj bez záplavy tajných dokumentov, stačí mať štandardný zmysel pre dobro a pravdu a byť pozornejší pri rôznych reakciách politikov. Písal som o tom už v blogu „Môj osobný detektor lži“ a príklady bolo možné vidieť aj v nedeľných povolebných debatách. Hoci ma napr. v relácii Na telo najlepšie pobavil Harabin, pri ktorom má každý moderátor problém dostať sa k slovu, nieto ešte vypáčiť odpoveď (a potom že Matovič je „šašo“... Prosím vás! Kedy ste naposledy boli v cirkuse?), mne sa zdal najzaujímavejší posledný blok, a síce rozhovor s predstaviteľmi dvoch neúspešných maďarských strán. Ábela Ravasza som mal predtým trochu problém odhadnúť: rozpráva distingvovane, pokojne, inteligentne... ale čo robí, teremtette, v Moste? Teraz len jasne potvrdil, že je to kariérny politik striedajúci Bugára v jeho klamlivo uhľadenom, príjemnom prejave. Zatiaľ čo Zsolt Simon jasne pomenoval príčiny výsledku volieb aj podmienky budúceho hypotetického spájania maďarských síl – niežeby sa chcel do niekoho navážať, jednoducho úprimne odpovedal na jasnú otázku – Ravasz nebol schopný vypočuť si, nieto priznať pravdu. Tá je očividná: keď niekto kolaboruje so Smerom a štyri roky kryje chrbát mafiánskemu typu vládnutia, nemôže sa čudovať, že nemá zaručené ani hlasy svojej národnostnej menšiny. Skôr mu to zaručí krištáľovo jasné, oslepujúce zrkadlo dosiahnutých percent. Ravasz sa demagogicky snažil Simonovu priamosť (za ktorú sa ten ale zároveň diplomaticky ospravedlňoval a zjemňoval ju) označiť za osobné spory a stále zdôrazňoval potrebu urobiť za minulosťou hrubú čiaru – to je vlastne skôr národný šport Slovákov – pretože, vraj, teraz je najdôležitejšie sústrediť sa na budúcnosť. Simon sa darmo snažil opakovať, že nejde o nejaké osobné nepriateľstvo – v týchto voľbách jednoducho voliči brali do úvahy hodnoty a bez pravdivého pomenovania príčin neúspechu nie je možné pohnúť sa ďalej. Jasne tiež povedal, že pred štyrmi rokmi bolo každému z vedenia Mostu jasné, čo je Smer zač. Žasnem: Ravasz môže byť schopný rečník, ale kedy už, keď nie práve po tom čerstvom fiasku, by sa mohol poučiť, že falošná rétorika na tému „čierna je biela“ teraz nestačí a nefunguje?! Aká škoda, že už nevyšiel čas na politické komentáre Hanusa a Šimečku! Možno by to dokázali Ravaszovi pretlmočiť v zrozumiteľnejšom jazyku, hoci stále po slovensky.

To isté predvádzal podpredseda Smeru Blanár v O 5 minút 12 na RTVS. Snažil sa demagogicky prekrútiť čokoľvek I. Matovič alebo B. Kollár povedia. Aj pánovi Blanárovi by bolo treba vysvetliť, že zákernou komunikáciou pokúšajúcou sa metamorfovať realitu na svoj obraz už nerozšíri okruh svojich verných nevyliečiteľných ani o figurínu z obchodného domu a bolo by na čase skôr prestať provokovať čírou nehoráznou drzosťou, ktorou teraz fakt nemá čo získať - aspoň z pudu sebazáchovy, keď už nie kvôli charakteru. (Alebo to istia medzinárodné vody?)

Ale, nakoniec, tak je to lepšie – aspoň nech každý v priamom prenose odhalí mieru svojej poctivosti a pravú povahu. Človek viac či menej rozlišuje medzi dobrom a zlom – aspoň tak inštinktívne, živelne - keď sa pozrie a vypočuje si, ako niekto rozpráva. Samozrejme, býva to aj zakalené osobnými predsudkami... Niekto je alergický na prezidentku Čaputovú, prokurátora Šantu, Františka Mikloška alebo advokáta Lipšica, ale aj tak: ak ich vystupovanie porovnáte s tým, ako pôsobí povedzme sudkyňa Jankovská, člen výboru pre ľudské práva Mazurek, veľmi špeciálny prokurátor Kováčik, chucknorris Harabin, alebo ex-kontroverzný Kočner, hádam by ste mali cítiť rozdiel (pokiaľ nie ste Daňo či Blaha). Potom ale prídu nejakí „informovaní zasvätenci“, buď vševedúci manžel, sčítaní kolegovia, internetová stránka, alebo prípadne aj naše druhé ja, ktoré má bližšie k mozgu než k svedomiu, a otvorí nám oči: „Nebuď naivný, veď ten zdanlivo konzistentne a neúskočne reagujúci človek je v skutočnosti rovnaký prefíkaný podvodník ako všetci ostatní, ba horší – vlk v ovčom rúchu! Keby si vedel, pri akých kšeftoch sa vraj vyskytol, o akých sexuálnych aférkach či drogách sa v istých kruhoch vraví, akých podrazov sa v minulosti dopustil... Zobuď sa!“

Realita je hlbšia než povrch televíznej obrazovky, a vy, keďže nechcete byť manipulovateľní prostáčikovia, pripustíte, resp. uveríte, že všetko je naozaj inak, než vám radili oči, uši, a hlavne zdravý rozum – ten nedefinovateľný element, ktorý by mal byť podmienkou volebného práva viac než vek, keby to šlo. Pripomínam, že nie som nekritický uctievač Čaputovej a nerobím si ilúzie, že pán Lipšic sa nikdy nedopustil žiadnych chýb v osobnom či verejnom živote – to som sa len snažil vybrať pomerne rôznorodé príklady ľudí podľa určitého typu jemnejších „vibrácií“, ktorý konštantne šíria. Vy by ste možno prišli na vhodnejšie mená, ale pointa je, dúfam, zrejmá: veľmi by som sa čudoval, keby sa pri všetkých vyššie menovaných ukázalo, že celkový dojem z ich prejavu a osobnosti bol úplne falošný a v skutočnosti sú otrlejší, nehanebnejší podvodníci než príklady z tej druhej partičky, ktorá sa zvykne vyskytovať pri korupčných škandáloch a „žurnalistike“ roxoru či lekára stromov. Naozaj by ste pred odchodom na dovolenku zverili kľúče od bytu radšej Erikovi Tomášovi ako Lukášovi Kyselicovi? Človek by nemal celkom prestať veriť svojim zmyslom, hoci sú omylné, v prospech nezmyslov, hoci sú zdanlivo vyargumentované. (Vopred sa menovaným verejným osobám ospravedlňujem, ak som niektorého podcenil a nezaradil medzi tých šikovnejších chrapúňov.)

Väčšinou sa síce tvrdí opak, straší sa neinformovanosťou,  ale ja sa obávam, že základným problémom Slovenska pri legálnej hazardnej hre zvanej demokratické voľby je, podľa mňa, akútny nedostatok naivity. Ak na niečo v súvislosti s naivitou doplácame , tak skôr na obavu, aby sme neboli príliš naivní. A nakoniec preventívne naletíme tým, ktorí využijú našu obavu, aby sme niekomu nenaleteli. Kľúčom je zázračné heslo konšpirátorov „všetko je inak“. Pripúšťam, že ja sám som možno naivný až príliš. Tu a tam zahliadnem kúsok televíznych novín, prečítam nejaké spravodajstvo, a už si verím, že som sa niečo dozvedel - hoci keby som sa zahĺbil do blogov Radovana Bránika, prestal by som sa orientovať v postavách už pri dvadsiatom siedmom bývalom príslušníkovi SIS, a pri štrnástom prepojení štátnych zakázok na Sýkorovcov by mi v snahe sledovať to explodovala vrchná časť lebky. Zasvätené analýzy rád prenechám iným a vonkoncom nemienim spochybňovať ich potrebnosť ( - práve naopak). Len si myslím, že aj človek s menším súborom poznatkov môže často použiť svoj vnútorný kompas s lepším konečným výsledkom ako ten s ich záplavou. Zoberte si takého Petra Tótha... Keby sa pred vami rozrozprával, tipujem, že by ste sa po desiatich minútach cítili ako najmenej rozhľadený človek v Karpatskej kotline. No hoci sa Tóth pohyboval vo svete oficiálnych, polo- a úplne neoficiálnych informačných služieb dosť dlho, aby vedel o fungovaní slovenskej spoločnosti svoje, načo mu všetka tá informovanosť a skúsenosť so zákulisím bola, keď Kočnera odhadol na „správniaka“ a Lipšica považoval za stelesnené zlo, až kým sa už naozaj nedalo utiecť pred realitou?! (resp. pred zákonom). Tomu teda hovorím profík! Podobne ako Kočner, ktorý zrejme rozlišuje ľudí iba na už skorumpovaných a zatiaľ ešte nie, a dlho si nemohol natrepať do tej svojej prefíkanej, ne-naivnej gebule, že nejaký novinár môže byť aj nepodplatený, prosto odhaľujúci pravdu... Výraz „vyťažiť“ v súvislosti s ľuďmi, ktorí môžu byť informáciami alebo inou službou prospešní, je pre ten ich mentálny svet tak krásne charakteristický!

Zdravý druh naivity, ktorý tu propagujem, neznamená volenie na emočnej báze podľa billboardového sex-appealu či osláv MDŽ posunutých na začiatok februára. Hovorím o schopnosti stále veriť v človeka, v dobro, v správne úmysly a morálne princípy – pripustiť, fakt aspoň PRIPUSTIŤ, že aj keď sa všade nájde nejaká smietka (prípadne skládka), nemusí mať každý rovnako skazené motívy. Dnes som náhodou opäť začul od bežného občana priznanie, že vlastne aj on by sa určite na vrcholnom poste snažil nabaliť – „veď kto nie?“, a od iného tú  alibistickú stupídnosť, že „všetci sú rovnakí, takže nemá zmysel ani voliť“. Možno viera, že v niektorých jednotlivcoch, hoci sa aj vyskytujú za rečníckym pultíkom, ostalo viac živého svedomia než v iných, je prejavom naivity, ktorá je na smiech. Možno zábrany podporovať stranu, ktorej prisudzujú sympatie s nacizmom (vraj neprávom, lebo slovenská abeceda má pred „H“ viac hlások), sú prejavom naivity, z ktorej ste už dávno vyrástli. Možno, že sme si to dvadsiate storočie len nesprávne vyhodnotili a komunisti sú predsa len naši dobroditelia, a Putinovi nejde o rozširovanie moci, ale o bránenie konzervatívnych hodnôt vo svete... Ja som sa však tvrdohlavo rozhodol ostať na stanovisku naivného idealistu. Nemôže byť VŠETKO inak, ako sa javí, lebo tento ultra-skepticizmus vám nakoniec zoberie aj posledný kúsok zeme, na ktorej stojíte (hoci na hlave). Ak je všetko inak, tak aj s inakosťou všetkého to musí byť inak.

Naivitou nebezpečnou pre budúcnosť našej krajiny je skôr nezmyselné očakávanie, že politik, ktorý by bol hodný vášho hlasu, musí byť svätý. Alebo že len ak sa na ulici zídu samí dokonale čistí a dostatočne konzervatívni protestujúci, majú právo na spravodlivý hnev voči bezpráviu. Skrátka, čo ak sú najškodlivejšie naivní tí, ktorí sa cítia povýšení nad rozlišovanie medzi čestnejším a nečestnejším charakterom?

Pár Kuciak – Kušnírová boli ako z propagandistickej príručky: počestní, pracovití, bystrí, skromní, zaľúbení, a - ako sa sťažoval siskár hľadajúci kompromateriál – bez použiteľných necností. V takom prípade to už chce naozaj riadnu skazenosť, aby človek neodhadol, napriek spravodajským hrám, že ide o stranu dobra. Pri politikoch to také ľahké nemáme... Ale aj tak: či už to nazveme „naivitou“ alebo nie, buďme ako deti, „ktorým patrí Božie kráľovstvo“, a nehanbime sa, že ešte veríme v kúsok dobra v človeku. Možno niektorí čerstvo zvolení víťazi našu dôveru tiež sklamú... ale to neznamená, že na ňu nemajú ani chvíľu právo. Ak sa to náhodou aj stane, ja budem nepoučiteľne skúšať ďalej rozlišovať, kto je iba nedokonalý a kto je dôkladne zlý – opačný SMER je totiž už len nihilizmus. A nie som si istý, či sa ku nám zmestí ešte viac prázdnoty...

Inzercia

Som zatiaľ stále len nedokonalou kópiou seba samého... ale ešte na sebe popracujem. Profesionálny sizyfos v oblasti pedagogiky, amatérsky otec a manžel. Príležitostne sa venujem hudbe, foteniu a písaniu, lebo príležitosť robí zlodeja. Som aj skalný fanúšik výskytu v prírode. Verím v nemodernú myšlienku, že pravda existuje.

Odporúčame

Blog
O vianočnom materializme inak

O vianočnom materializme inak

Napočúvali sme sa už nejednu kritickú kázeň, ako sa nám odcudzil pôvodný zmysel Vianoc. Niežeby to nebola pravda... ale ja som sa teraz rozhodol pre zmenu materializmus obhajovať.

Blog
Pôst od moci

Pôst od moci

V prvú pôstnu sobotu zažilo Slovensko veľmi napínavé voľby s niekoľkými prekvapeniami. Môžeme hovoriť o viacerých prehrách (KDH, PS, SMER?) alebo aj o výhrach (OĽaNO, SME Rodina). Každopádne bol to veľký boj o moc. Mnohí do svojich kandidátov vkladali nádeje a verili, že práve oni budú tí, ktorí v krajine nastolia poriadok. A zrazu akoby pre mnohých prišiel „pôst od moci“ a veľké sklamanie. Niektorým ani nemožno uprieť, že toto sklamanie je namieste, lebo mali naozaj dobré vízie, ako pomôcť krajine. No je táto svetská moc to, čo nás má zachrániť?

Blog
Reforma školstva (I) - flexibilita škôl, skvalitnenie gymnázií

Reforma školstva (I) - flexibilita škôl, skvalitnenie gymnázií

Na dosiahnutie zvýšenia úrovne vzdelania je nutné začleniť do vzdelávacieho systému kvalitatívne kritériá a zredukovať počet vysokých škôl a gymnázií. Znížením ich počtu sa domino efektom vytvorí tlak na kvalitu celej siete škôl. Alternatíva k súčasnej anarchii nie je elitizmus, ale princíp minimálnych štandardov, ktorých nedodržanie povedie k strate licencie alebo zamestnania. Školy musia súťažiť o kvalitu a študenti o školu. Bez zvýšených nárokov zostáva potenciál študentov nevyužitý.