Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
02. marec 2020

Bude gay, hetero alebo trans? (1)

Život jedného chlapca. Čo ho čaká?
Bude gay, hetero alebo trans? (1)

Zatiaľ len časť príbehu...

Štvorčlenná rodina sa vybrala na výlet – mama, otec, trojročný syn a osemročná dcéra.

Ako aj iné rodiny, aj táto chce mať zvečnené spoločné momenty. Poprosili teda niekoho, aby ich odfotil z niekoľkých metrov a zachytil aj krásnu scenériu.

Obaja rodičia si berú do náruče jedno dieťa. Syn ale odmieta otca, tak si ho necháva mama a k otcovi ide dcéra. Cvak! Fotka je na svete.

- Čo to ale chlapec na sebe má? Vrchnú časť celých dievčenských plaviek?

- Áno.

- Prečo? Veď je teplo a je to chlapec!

- Pretože nechce byť vyzlečený ako otec. Vystrája kvôli tomu. Nechce otca, necíti k nemu nič.

- Taký malý? Prečo? Urobil mu otec niečo?

- Nie. Každý deň, keď prišiel z práce, pobozkal ho a keď bol chorý odviezol ho s mamou k pediatrovi alebo na pohotovosť. Nikdy na neho nekričal a ani raz ho neudrel.

- Tak potom je to jasné! Urobil niečo jeho mame!

- Nie. Úplne bežná rodina, ktorá žije hlavne pre svoje deti. V podstate pre deti robí všetko. Veľmi dobrí ľudia. Občas hádky, asi ako v každej rodiny, ale žiadne násilie. Muž síce na začiatku manželstva mal pozitívny vzťah k alkoholu, ale žena mu ho piť zakázala, takže už keď prišli deti, ani raz z neho nebolo cítiť alkohol.

- Ja už skutočne neviem. Myslím si, že syn sa narodil do iného tela. Ty určite vieš, čo sa stalo. Tak mi aspoň povedz o tom chlapcovi viac.

- Áno, viem, čo sa stalo, ale tento článok doplním až o týždeň. Chcem dať čitateľovi priestor na to, aby sa zapojil do diskusie na tému, čo sa stalo v tejto tradičnej slovenskej rodine a akú sexualitu mu čitatelia v jeho dospelosti tipujú. Majú tri možnosti – homosexuál, heterosexuál alebo transsexuál.

- No a čo bolo ďalej?

- Chlapec nemá rád agresívne hry a viac si rozumie s dievčatami. Jeho nástup na povinnú školskú dochádzku bol problematický, lebo mama bola a je ženou v domácnosti a medzi synom a matkou sa vytvorilo veľmi silné puto. Samozrejme, nielen kvôli tomu, že bola a stále je doma 24-hodín denne. Spolužiaci si na chlapcovi všímajú, že je veľmi hanblivý, napätý, citlivý a separuje sa. Starší chlapci si to všímajú tiež a začínajú sa mu posmievať. Nemá rád kolektívne športy, lebo mu pripadajú príliš agresívne a mohol by sa pri nich zraniť. Jeho hry sú viac dievčenské. Jednoducho, je iný a deti sa nevedia postaviť k takémuto typu inakosti.

- Ale to si asi prehnal, že trojročný chlapec necíti nič k otcovi. Veď nemá kvôli čomu. Sú ozaj zlí a násilnícki otcovia a ich deti ich v takomto veku ešte majú celkom rady.

- Je to pocit cudzosti, odporu, akoby ho i chcel mať rád, ale nemohol či nevedel. No a keďže myslením sa viac približuje k žene, otec či rovesníci mu nie vždy rozumejú.

 

Otázky

Čo mohlo byť príčinou minimálneho množstvo pozitívnych emócií smerom k otcovi vo veku troch rokov?

Mohol niečo urobiť otec pre to, aby vzťah trojročného syna k otcovi bol iný?

Mohla niečo urobiť matka pre to, aby vzťah trojročného syna k otcovi bol iný?

Je vzťah matky a syna v poriadku?

Prečo chlapec inklinuje k ženskejším činnostiam a správaniu? Zmení sa to niekedy?

Bude sa chcieť tento chlapec stať ženou? Cíti sa ako žena?

Bude prežívať niečo erotické k opačnému pohlaviu?

Bude pociťovať niečo erotické k rovnakému pohlaviu? Ak áno, kedy?

Bola sexualita chlapca do tej doby už daná a nemenná?

Zasiahlo to niečo, čo sa ešte len vysvetlí, aj dcéru?

Inzercia


Týždeň prešiel a my sa v príbehu posúvame o 25 rokov neskôr. Majte nikým a ničím nerušenú polhodinu, sadnite si, uvoľnite sa a po prečítaní si tejto anamnézy sa zamyslite. Bude to stáť za to!

Každá rodina sa môže snažiť viac, aby sa každé jej dieťa v nej cítilo rovnako vnímané, cenené, uistené a čo najviac pripravené na reálny život. Nestačí len dávať dieťaťu podľa svojich schopností a nálad, niekedy je potrebné sa prekonať - budovať či kontrolovať sa viac a nezabúdať na rešpektovanie a podporu vývinu rodovej identity dieťaťa, jeho sebavedomia a svedčiť svojím vzorom o tom, ako sa stavať k rôznym situáciám a ako prekonávať tie stresové.

Až neskôr som si uvedomil, že objektívne to v našej rodine nebolo také zlé, no veľmi som prežíval už ako malý chlapec každú maličkosť a vysvetľoval si veci možno inak, ako boli mienené. S takýmto nastavením duše som sa zrejme narodil, nie však s už vopred hotovou sexualitou.

Mama je z mnohodetnej rodiny s otcom alkoholikom. Od detstva mala psychické problémy a otec v rodine ju poznačil aj vo vzťahu k iným mužom (nedôvera, potreba mať veci pod kontrolou, ofenzívne výpady). Bola jednoduchá, trochu bigotná, neurotická s výkyvmi nálad a neadekvátnymi reakciami či výchovnými metódami. Nie vždy dokázala dať svoje emócie voči nám deťom najavo, napr. uznať našu šikanu v detstve, prejaviť ľútosť pri zlyhaní smerom k nám, svoju nedokonalosť a pod.

Otec bol tvrdohlavý, mával skreslené predstavy o realite, vyrastal v prostredí s otcom alkoholikom, vychovávaný starou mamou, ktorú veľmi miloval. Kolektívom bol prijatý neskôr. Ako dospievajúci chránil matku pred otcom, občas musel zdvihnúť ruku na otca, ale nikdy ho neudrel. Matka sa ho po svadbe s neodobrenou ženou zriekla. Dnes je nesamostatný, naďalej prostý, nerozhodný, má ľahké psychické poruchy, vytvoril si svoj vlastný svet, má svoje nelogické aktivity, ktoré nesmie nikto narušiť. Je pod dohľadom manželky (mojej matky), ktorá sa k nemu správa skôr ako k nedospelému indivíduu, o ktoré sa nemôže oprieť a ktoré máločo urobí samo od seba alebo poriadne. Je emocionálne chladný voči žene i voči nám deťom. Svoj špecifický a často negatívny vzťah k otcovi naša mama vždy vyjadrovala aj pred nami deťmi.

Našu rodinu a rodičov okolie vnímalo ako minimálne problémovú (občas susedia počuli hádky). Mamu vnímali ako milujúcu a obetavú matku s morálnymi zásadami, otca ako introverta, ktorý zabezpečuje rodinu a plní si všetky základné povinnosti voči nej.

Počas môjho útleho detstva sa v maminom živote stali veci, pre ktoré si ma k sebe silno pripútala, a ja som to ako dieťa vnímal normálne; dožadoval sa jej pozornosti ešte viac. Pomohli mi k tomu môj temperament, nešikovnosť, chorľavosť a to, že otec mi bol cudzí. Mama bola takisto veľmi vnútorne spätá so svojou mamou, ktorá bývala s nami a ktorá umrela, keď som mal sotva dva roky. Ja som sa stal jej najväčším útočiskom. Boli sme spolu stále, pretože bola ženou v domácnosti. Ďalším dôvodom môjho nezdravého vzťahu s mamou boli vážne manželské nezhody rodičov. Ako deti (mám jednu sestru) sme boli chtiac-nechtiac rozhodcami v ich hádkach, museli sme počúvať ponižujúce hádky, zhadzovania otcovej autority a vnímať jeho neschopnosť urobiť pre rodinu aj čosi viac, ako priniesť domov zarobené peniaze. Vlastne ja som nikdy nevnímal otca ako autoritu, lebo ani mama ho tak nevnímala, odkedy si pamätám. Na otca nemám z detstva žiadne spomienky, zážitky s ním, hoci bol takmer každý deň doma. Dodnes neviem, či skôr mama nedovolila otcovi realizovať sa, bránila sa dôverovať mu kvôli strachu, že ak mu dá viac slobody, on to zneužije a bude ju týrať, ako týral mamu jej otec, alebo sa môj otec naozaj nikdy nemal stať otcom (ako manžel bol spočiatku vraj veľmi pozorný, ale potom sa cítil atakovaný všetkými členmi rodiny, do ktorej sa priženil, a zrejme rezignoval). Otec bol pre mňa nedostupný nie pre svoju prílišnú nadradenosť či nedostatok času, ale pre svoj strach, povahu, nevýraznú osobnosť, zaťatosť a možno i naivitu (žil v presvedčení, že každý otec, ktorý dieťa nebije a nosí domov peniaze, je dobrý otec a bohato to stačí). Mama bola zasa moje všetko a cez ňu som sa identifikoval. Typické mužské aktivity a sebaistota mi boli cudzie (mame sa veľmi nepáčili), hoci som nikdy nechcel byť ženou a netúžil som ani po typicky ženskom povolaní. Obaja rodičia boli poznačení vlastnými rodinami, komplikovanými vzťahmi v rodine a otcami alkoholikmi. Pri niektorých mojich kamarátoch boli naviazanie sa na mamu, iné prešľapy mamy a zlyhanie otca menej citeľné, a pri iných zasa výraznejšie, ako to bolo v mojom prípade.

Možno čo mi tak viac prekážalo, bolo to, že mama s otcom si pred nami deťmi nikdy nepriznali svoju nedokonalosť, chyby, slabosti, hoci sme ich už ako deti videli. Chceli od nás to, čo sme v rodine nevideli robiť svojich rodičov. Rodičia tiež nemali správny prístup k sexualite, intimite, nechápali pocity ani správanie svojich detí, nevedeli si pred nami vyjadriť aspoň takú lásku a rešpekt, ktoré medzi nimi boli, sex bol tabu a moja šikana síce mamu trápila, ale bála sa to predo mnou priznať. Vždy pôsobila ako tá silná, ktorá musí riadiť domácnosť  a nemôže pred dieťaťom uznať, že niečo nie je jeho chyba. Myslela si totiž, že ak sa ja ako dieťa zmením, tak sa zmení aj moja šikana. Nakoniec však bola príliš ochraňujúca. Toľko som vždy plakal a zúfal si, až som ju nakoniec presvedčil, aby urobila tak, ako som chcel ja (napr. som necvičil na telesnej výchove, aby sa mi iné deti nesmiali). Mama ma aj nevhodne obliekala (akoby nerozlišovala to, že ja už nie som druhá dcéra) a aj sa ku mne správala ako k jemnejšiemu pohlaviu. Bol som vnímavejší a úplný emocionálny opak otca, ktorý si tak zrejme ku mne nedokázal nájsť cestu aj z tohto dôvodu. V rodine sme zažívali veľa lásky od mamy, ale tá láska bola podmienková s emocionálnym vydieraním. Otec nás vždy odkazoval na mamu, akoby nebol svojprávny. Sestra bola takým rebelujúcim dieťaťom, ja som sa vždy snažil byť poslušným synčekom a to sa mame páčilo.

Bez mamy som nevedel žiť ani ako 3-ročný, ale ani ako 12-ročný. Hlas, ktorý mi dlho vnútorne hovoril, čo je dobré a čo zlé, nebol hlas svedomia, ale jej hlas. 

Mal som zábrany pripustiť si inú sexuálnu orientáciu, dlho som sa s inými chlapcami iba porovnával a závidel som im. Nevnímali ma totiž ako niekoho, s kým by chceli tráviť čas. Keďže ja som sa cítil slabý, nemožný s iným pohľadom na svet, plný strachu z mužskej sily a agresivity vyjadrenej aj v športe, imponovala mi ich rozhodnosť a sila. Ani neviem, kedy to vzhliadanie na silných, sebaistých, niekedy pre mňa drsných a nedostupných mužov prešlo do erotickej príťažlivosti. Seba som nepovažoval za vzor chlapa, skôr za jeho slabý odvar. Exotické, teda nepoznané, s čím som nemal skúsenosť a nikdy si to nezvnútornil, sa u mňa stalo erotickým (EBE).

Úplne odbočím. So známou sme sa nedávno zamýšľali nad tým, ako sa formuje pedofília a prečo ju všetci odsudzujú, teda už samotné ochorenie, nielen skutok. Prečo sa stojí za tým, že nie je vrodená a musí sa liečiť, hoci sa vyliečiť nedá? Zrejme detstvo bolo poznačané jasne detegovateľnou traumou či traumami, zneužitím, tyraniou, neužitím si detstva, až dospelý muž akoby znovu prežíval svoje detstvo s dieťaťom v náruči, ktoré najprv túži poznať a chrániť, neskôr sa to nepoznané a zranené v ňom erotizuje. No je každý muž s rovnakou skúsenosťou pedofil? Dokonca ak chlapec zažíva prvé erekcie pri zvieratách, nestáva sa zoofilným, pretože na to potrebuje byť zranený inak ako ponorením do sexuálneho pudu zvierat odmalička. Rovnako pedofil sa nestane pedofilom preto, že miluje deti a má zvrátenosť v povahe. Pri homosexualite sú tieto vplyvy neraz diskrétne, ťažko sa vynárajú na povrch. Homosexualita sa stala prirodzenosťou iba preto, že dvaja dospelí ľudia si môžu robiť, čo sa im zachce a ako to cítia. Pedofilný muž je odsúdený na liečenie, večnú sexuálnu abstinenciu a stigmatizáciu. V zahraničí pedofilné osoby bojujú za odstránenie stigmatizácie a nespravodlivej diskriminácie. No len ako pri homosexualite mali nie všetci LGBT+ aktivisti vysoký morálny kredit, čistý motív bez krivdy a nenávisti a s pravdivým poznaním seba, šľachetný cieľ a nie všetci využili legitímne prostriedky na jeho dosiahnutie, i v tomto prípade tomu nebude inak. Ale poďme ďalej v mojom príbehu...

Ako žiak som bol veľmi dobrý, snaživý, so vzorným správaním, po tom, ako som sa na školu zadaptoval, ale bál som sa urobiť chybu, zlyhať. Možno aj preto, že som bol outsiderom, výchovne smerovaný tak, že nesmiem vybočovať, a tak som sa plne venoval učeniu, na ktoré kládli dôraz aj rodiča a postupne sa zo mňa stával perfekcionista s mnohými strachmi. Pamätám si, že raz, už ako dospelý, som mal s mamou rozhovor o tom, že ma k tomu priviedla ona, pretože zo všetkého sa u nás robila veda (dôraz na slušnosť, štúdium, prehnane karhané banálne zlyhanie). Povedala mi, že ona to takto nemyslela. Chcela zo mňa vychovať slušného chlapca a na školu kládla dôraz preto, lebo mi prvé roky veľmi nešla a musela sa trápiť spolu so mnou. Potom som si to už vraj vybral sám, že budem nad učivom tráviť toľko času (to si ale nemyslím, lebo mama bazírovala na tom, aby som mal aj úlohy, ktoré som si nevedel urobiť a nebola nadšená zo zlej známky alebo z toho, že sa mi nechcelo učiť), resp. začal som si myslieť, že mi to až tak dobre nejde, nakoľko aj niektorí učitelia a zle nastavený systém vzdelávania mi to chceli dokázať a že musím iným ukázať, že niečo zo mňa bude, že nie som ten niktoš, za ktorého ma považujú. Mama mala svoju predstavu o vzornom chlapcovi, ktorý nemá rád zbrane, násilie, nemá byť agresívny, bitkár, nemá nadávať, vybočovať ani zlyhávať a nemá ísť do rizika. Pre mňa boli všetci takýto opačne sa správajúci a mysliaci chlapci (ktorí sa mohli vyvíjať bez oklieštení, relatívne slobodne) - a v kolektíve takí boli naozaj všetci, niečo cudzie a nehodné nasledovania. Mama so mnou nemala vytvorený zdravý vzťah - bola na mňa príliš naviazaná. Ani otec so mnou nemal zdravý vzťah - nedokázal sa ku mne priblížiť a viesť ma ako otec. Nedovolil mi zažívať to mužské a mať rád to mužské - riziko, slobodu, môcť sa nazlostiť, môcť sa presadiť, realizovať sa ako muž, nevzdávať sa, odviazať sa… V podstate som už potom nikdy nenašiel samého seba, pretože kolektív (starší chlapci) definitívne rozbil môj vnútorný obraz na milióny kúskov a stalo sa to najmä preto, lebo som doň vstupoval nepripravený a zranený už z rodinného hniezda.

Keď som niekde ako dieťa v puberte videl nahotu, mal som skľučujúce pocity viny a hanby. Mama nám takisto prepínala televízny program, ak šla milostná scéna.

Paradoxné je, že hoci sme si boli s mamou vždy blízki, rešpektovala moje rozhodnutia, ale nad niektorými vecami chcela mať kontrolu a vnucovala mi svoj názor alebo chcela, aby som mal za iný názor výčitky. Občas som sa cítil ako na výsluchu - musel som sa obhajovať a presviedčať pri banálnych veciach. S otcom sa dodnes nemôžem otvorene rozprávať o hlbokých veciach, lebo mentálne a emocionálne je ako dieťa s výpadkami dospelého. Mame hovorím asi najviac a rokmi sa náš vzťah začal normalizovať. Uvedomujem si jej pokroky vo vnútornom a duchovnom raste a nesúdim ani jedného rodiča. Samozrejme, niekedy som sníval o tom, aké by to bolo mať úplne iných rodičov a zdravé vzťahy v rodine. Najmä vtedy, keď som videl, aké rozhovory vedú so svojimi deťmi iní rodičia, že v týchto rodinách sú deti vedené k autentickému vyjadrovaniu pocitov a nemusia sa báť totálneho „zotretia“ či odsúdenia.

Uvedomil som si, aké nesmierne dôležité je zo strany rodičov prejavovať voči deťom emócie, ktoré sú adekvátne situácii, vrátane ľútosti a uznania si omylu. Aké nesmierne dôležité je dať dieťaťu slobodu myslenia, pomáhať mu prekonávať jeho strachy, citlivo mu vyvracať zlý obraz o sebe samom. Pre rodičov je kľúčové nemať patent na pravdu, chcieť sa zdokonaľovať a nestierať dobrý obraz druhého rodiča, ktorý dieťa má, a ak ho nemá, je dobré mu ho posilniť (nájsť to dobré aj na nie najlepšom rodičovi a odprezentovať to dieťaťu).

Zopár mužov vstúpilo do môjho života a som za nich vďačný, ale neprijali ma a neviedli tak, ako som to potreboval, nedokázali vyzdvihnúť moje kvality alebo ich ani nevideli. Najbližší mi bol strýko, ktorý však nedokázal prejavovať emócie a vyjadriť svoj vzťah ku mne. Navyše, môj otec strýka neznášal. Skoro nikdy sa normálne nerozprávali, hoci žili pod jednou strechou.

Zranila ma nielen matka, ale neskôr aj zopár dievčat. Matka tým, že akosi nerešpektovala moju mužskosť a individualitu, zaťahovala ma do svojich problémov v manželstve i do problémov so sestrou. Pripútala si ma k sebe nielen ako dieťa. Ja som mal byť tým poslušným a starostlivým synom, keď ostatní členovia rodiny v matkiných očiach zlyhali. Zopár dievčat tým, že vo mne nikdy nevideli muža, alebo sa mi otvorili oči, keď som ich lepšie spoznal a začali ma odpudzovať. Dnes si uvedomujem, že som sa na ženy díval cez perspektívu matky. V podvedomí som veril tomu, že buď si ma k sebe pripútajú, alebo ma začnú riadiť. Od detstva boli pre mňa muži cudzím elementom, a to ma v každej etape živote priťahovalo rôznym spôsobom. V sebe som nevidel to, čo som videl v nich. Neskôr ma to začalo priťahovať aj sexuálne.

Dlho som nemal vzor muža, lebo mi nikto nerozumel. Na základnej škole som bol slovne šikanovaný a ignorovaný, čím úplne kleslo moje sebavedomie a sebadôvera. Keď si spomeniem na tú nenávisť, aj dnes ma tie nenávistné pohľady mrazia. Myslel som si o sebe, že musím byť strašne nemožný a škaredý, keď ma každý odmieta a toto presvedčenie vo mne v istých formách pretrváva dodnes.

Keďže si do mňa každý kopol alebo ma opustil, neprijal som seba takého, aký som. Týkalo sa to výzoru a reči tela. Dodnes ma ovláda strach z rôznych vecí, pocity viny či hanby, ťažko odpúšťam sám sebe.

Mal som problém nebyť alebo nestať sa závislým na ľuďoch, ktorí o mňa prejavili aký-taký záujem. Dnes sa situácia postupne mení, od nikoho už nečakám večné priateľstvo. Tak dlho som riešil svoje problémy sám, že aj dnes mi je ťažko otvoriť sa pred ľuďmi, pri ktorých si to môžem dovoliť. Niekedy si myslím, že mám byť pre nich príkladom a nemal by som im odhaľovať svoje ťažkosti či zlyhávania. Dnes sa učím byť skutočným priateľom a nebáť sa toho, že ma pre moje chyby či zlyhania opustia.

Ako som prijímal svoju homosexualitu a ako ju vnímam dnes? Ťažko sa mi rozlišovalo, čo je čo, čo je už erotické a čo inou túžbou. Nevedel som, aký postoj k problematike zaujať. Vedel som, že rodina o tom nemá vedomosť, nepoznajú pravdu a necítil som sa dostatočne povolaný k tomu, aby som im túto pravdu objasňoval. No musel som. Rozhodol som sa nemať partnera a ani úlety s inými mužmi. Najprv ma brzdili predsudky a strach, potom ma usmerňovalo dôkladné poznanie seba i homosexuality. Trvalo mi roky, kým som pochopil, z čoho pramenia moje problémy i strachy.

V mojej povahe je hľadať pravdu a nezotrvávať dlho v ilúzii či sebaklame, počúvať hlavne svoj rozum. Netvrdím, že všetky moje potreby sú naplnené, ale pýtam sa, za akú cenu majú byť naplnené všetky. Takisto je pre mňa dôležitý spôsob ich napĺňania.

Môj stav neurčuje moju cestu. Keby som sa narodil bez nôh, nie som predurčený k tomu, aby som sa plazil po zemi, ale aby som mal kolieska. Tými podpornými kolieskami sú v mojom prípade priatelia, aby som sa nemusel plaziť po zemi.

Čo mňa momentálne fascinuje, je skúmanie správania heterosexuálnych mužov, ktorí sa nejako nepotrebujú zbližovať s inými mužmi. Často sa zamýšľam nad dôvodmi. Všímam si rozdiely medzi mnou a nimi a držanie hraníc z ich strany. Ja som hladný po láske a pozornosti iného muža a oni akoby hlboké mužské (neerotické) kontakty vôbec nepotrebovali - skôr len tie, z ktorých čosi majú, kto sa im bude venovať, ak budú mať čas, koho si zaslúžene vyberú..., taká tá služba skôr než priateľstvo..., výmenný obchod. Iných mužov vnímajú teda ako spoločníkov na voľný čas. Alebo potom ako rivalov či menejcenných ľudí, ktorým sa vyhýbajú. Ak niektorý muž chce získať prevahu, vyhnú sa mu alebo s ním vstúpia do konfliktu, aby mohli potvrdiť svoju silu a dominanciu či ukázať hranice. Niekedy si napĺňajú ego vystatovaním sa a vymýšľaním si (slovné súboje o dominantné postavenie a moc). Aký veľký rozdiel medzi mnou a nimi - ich mužskosť bola ako-tak naplnená v priebehu dvoch desaťročí života, moja nie a vyzerá to tak, že ani nikdy nebude... Samozrejme, že máme veľa stratených heterosexuálnych mužov, ale aj tí chcú skôr riešiť akoby seba so sebou, ako zdieľať svoje problémy s inými mužmi a nechávať sa nimi napĺňať. Niektorí zasa hľadajú mužské vzory, aby sa nimi mohli inšpirovať, nakoľko ich nezažili doma. Zlyhávajú vo vzťahoch so ženami i vo vzťahu k sebe samým, ale jadro ich mužskosti a sexuality zostalo nedotknuté alebo dotknuté minimálne.

Mám pocit, akoby som v sebe mal cudzí, ženský alebo „zavírený“ mužský program vložený do inak zdravého tela, ktorého biologická a psychická identita je a chce zostať mužská. Niečo, čo tam nepatrí, čo sa nedá vyrvať zo srdca, čo mi spôsobuje množstvo problémov každý deň, hoci som prijal svoju homosexualitu a nežiadam ani nečakám jej zmenu. Mám pocit, akoby ma gay vzťah mal uzamknúť alebo zakonzervovať v mojej túžbe prakticky urobiť niečo, čo by znamenalo posun v mojej identite muža. Vnímam ho ako rezignáciu s následným milovaním svojho vnútorného stavu, ktorý mi už nemá spôsobovať bolesť, lebo svet hovorí, že nemá. Ale moja duša, moje pocity a poznanie nie sú svetonázor. Nedokážem sa zamilovať do duše homosexuála, pretože ma priťahuje iba duša heterosexuála a v kombinácii s príťažlivým telom je to u mňa to jediné, čo dokážem maximálne komplexne milovať.

Moje vlastné pohlavie mi bolo znepriatelené už v detstve. A potom sa všetko iba komplikovalo. Necítil som sa vo vlastnom pohlaví prijatý a komfortne a potom ma už skutočne vlastné pohlavie neprijalo, lebo pri mne cítilo tichú revoltu, môj strach, rezervovanosť. Viacerí mladí homosexuáli si uvedomujú to, že ich homosexualita je niečo vážnejšie, ako len biologická náhoda, ale postoj spoločnosti k homosexualite im v podstate vyhovuje, lebo sa nemusia skrývať či prežiť svoj život bez sexuálneho a/alebo životného partnera. Vlastne človek riskoval aj vtedy, keď bola homosexualita ochorením či dokonca bola trestná. Urobil by čokoľvek, len aby nebol sám, aby mohol niekoho komplexne milovať byť komplexne milovaný. Táto silná túžba neraz núti mladých, naivných, neskúsených chlapcov riskovať aj dnes – a to svoje duševné i fyzické zdravie. Vo svojej mužskosti sa nikto sám nenaplní. Homosexuálne cítiaci to veľmi dobre vedia, ale maskujú to za prirodzené hľadanie partnera a jeho výber podľa rôznych kritérií, v ktorých podľa nich aj odborníkov netreba hľadať hlbší význam ani skrytý bolestivý pôvod.

No a čo moja sestra? Dlho som jej zranenia, odnesené si z našej rodiny, nevidel. Časom som si uvedomil, že mala obrovský problém milovať seba, ale nakoľko bola odmalička úplne iná ako ja, inak vnímala veci a vyrovnávala sa s nimi, vzťah s mamou plný konfliktov, nepochopenia, odcudzenia, nepriateľstva a neskôr aj výčitiek prekonala a v dospelosti nejako spracovala. Mizivý až nepriateľský vzťah s otcom a šikana poznačili jej vzťah k sebe a vzťahy s inými mužmi. Nikdy nemala jasno v obraze muža ako partnera. Poznávanie mužov, ich duše, inakosti jej trvalo dlho a spôsobovalo veľa rán. Dodnes vnímam jej jazvy na duši, hoci je sama matkou (učí sa byť matkou a ide jej to veľmi dobre), empatickou ženou, ktorá pravidelne a kvalitne reflektuje seba. Vlastným úsilím dobehla všetku teóriu, ktorej sa jej nedostalo v rodine, len rovnako ako ja, aplikovať do praxe niečo, s čím nemáte osobnú skúsenosť, alebo nájsť niečo, čo v sebe nemáte, pretože vás niekto ochudobňoval, ukracoval o niečo dôležité, kradol niečo, čo vám patrilo, deformoval vo vás obraz o sebe a v podstate aj o oboch pohlaviach, nie je jednoduché.

Je zaujímavé, že v dospelosti vnímame svoje rany, ktoré trebárs určujú náš ďalší výber partnerov, vzťahy, sexuálny život, ale nie sme ochotní uvedomiť si, že najvnímavejší na to všetko sme boli v detstve a každý jeden impulz nás formoval, smeroval a spôsobil to, že sme o dvadsať – tridsať rokov takí, akí sme.


Titulný obrázok: boy

Inzercia

Zakladateľ webu citlivetemy.sk, tvorca projektu OrareM, spoluautor knihy Homosexualita bez farieb dúhy (2019), hosťujúci autor článkov na weboch chlapom.sk a zastolom.sk. Sociálno-výchovný pracovník, dobrovoľník, vyštudovaný biológ (vedecký smer)...

Inzercia

Odporúčame

Blog
Poverený predseda  Pavol Zajac chce KDH zničiť

Poverený predseda Pavol Zajac chce KDH zničiť

Na 14. marca 2020 sa Pavol Zajac rozhodol zvolať mimoriadny snem na ktorom starí delegáti z predchádzajúceho snemu budú voliť nového predsedu a podpredsedov. Bez toho, aby bola vykonaná dôsledná analýza volebného neúspechu, bez toho aby zasadli kluby a okresné rady mali možnosť navrhnúť nových delegátov, bez toho aby členovia hnutia predstavili svoje návrhy na predsedu a podpredsedov a kandidáti by sa následne predstavili a diskutovali s členmi hnutia sa neúspešní členovia predseníctva, ktorí schválili dohodu o neútočení s PS/Spolu, každý z nich by mal vyvodiť osobnú zodpovednosť za volebný neúspech sa rozhodli s horúcou hlavou definitívne pochovať KDH. Bohužiaľ mlčali pri Hlinovych excesoch a oportunisticky čakali, že ich Hlina dovedie do parlamentu. Neviem či je to zámer alebo hlúposť, ale výsledok bude v oboch prípadoch rovnaký. Obchádzanie niekoľko tisícčlennej členskej základne rovnako ako za Hlinu pokračuje. Namiesto 7000 členov bude rozhodovať 350 tých, ktorí zvolili predchádzajúce vedenie a to následne priviedlo KDH na prah zániku. Dovoľujem si vysloviť obavu, že za predsedu hnutia bude opätovne navrhovaný človek, ktorý opäť nie je členom KDH alebo len veľmi krátko, KDH nepozná a nemá žiadne politické skúsenosti a bojí sa prípadného protikandidáta a nevylučujem, že to isté by mohlo platiť i o navrhovaných podpredsedoch. Bude nový predseda a podpredsedovia takí zbabelci, ktorí sa boja ísť do súťaže a nebudú sa naozaj hanbiť za takúto Zajacom a starým predsedníctvom zmanipulovanú voľbu? Cesta k obnove KDH by tak mohla skončiť skôr ako začala. Poverený predseda môže bez problémov riadiť tri, štyri mesiace KDH až do riadneho Snemu naozaj niet sa kam ponáhlať. Členovia KDH nedovoľte to. Argument, že mimoriadny snem musí byť pretože starému vedeniu končí 17ho marca mandát je falošný. To, že im končí mandát sa dozvedeli až teraz? Priehľadná lož. Prečo nebol teda zvolaný riadny snem v dostatočnom časovom predstihu, tak aby o predsednícke a podpredsednícke miesta prebehla riadna demokratická súťaž a mohli sa do nej zapojiť všetci členovia hnutia. Nie je to nič a nič iné ako nechutná intriga a manipulácia Pavla Zajaca a starého neúspešného predsedníctva. Naozaj stači len pripomenúť, že na vyjadrenie sa či KDH v prípade prijatia zákona o registrovaných partnerstvách zostane v koalícii potrebuje 30 dní na zvolanie a zasadnutie Rady, teraz stačia na zvolanie Snemu dva týždne. Keď už teda chcú byť dôslední v dodržiavaní Stanov nech zvolia len Zajaca ako predsedu (verím, že tuto službu pre KDH rád urobí, nie podpredsedov, bez nich KDH tri mesiace naozaj vydrží) a ten nech sa na riadnom Sneme vzdá funkcie a vykonajú sa nové a férové voľby vedenia hnutia. K vzniknutej situácii si dovolím pripojiť i facebookove vyjadrenie byvalého podpredsedu hnutia Pavla Abrhaha: “ Považujem to za nezodpovedne rozhodnutie k členom strany i k hnutiu! Ak je treba volit predsedu i podpredsedov, lebo im uplynul mandát, tak mandát uplynul i členom rady, kontrolnej komisii a rozhodcovskými súdu. To znamená, že podľa výkladu predsedníctva tieto orgány budú nefunkčné. V takom prípade došlo k porušeniu politickej disciplíny lebo podľa čl.9 ods. 1 písm. c/ stanov KDH politickú disciplínu porušuje ten, kto svojim konaním spôsobil rozvrat v hnutí na ktoromkolvek stupni, alebo znemožnil prácu organu hnutia.”