Krásny bol Maliarik

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Krásny bol Maliarik

Bol človek, ktoré poslal Boh, volal sa Ján. (Jn 1, 6)

8. novembra 2019 uplynulo 150. rokov od narodenia pozoruhodnej osobnosti našich dejín, Jána Maliarika. Napriek tomu som v našich médiách (vrátane RTVS) nezaznamenal žiadne pripomenutie tohto výročia. Ponúkol som článok s krátkou životopisnou črtou o Maliarikovi dvom našim novinám, ale ani jedny nemali o takýto článok záujem. Maliarikovo výročie si pripomenul len úzky okruh nadšencov seminárom o jeho živote a diele v Bratislave a spomienkovou slávnosťou vo Veľkých Levároch. Keďže Ján Maliarik je na Slovensku pomerne málo známy, chcel by som ho predstaviť v tomto článku.

Článok som rozdelil na dve časti. V prvej sa budem venovať životu a dielu J. Maliarika, v druhej uvediem úryvky z jeho kníh, ktoré budem sprevádzať svojim stručným komentárom.

Ján Maliarik sa narodil 8. 11. 1869 v Myjave v rodine národne uvedomelého žandára a ženy v domácnosti. Po násilnej otcovej smrti treli s matkou biedu. Prežívali vďaka príležitostným, nádenníckym prácam a milodarom dobrých ľudí. Učitelia skoro rozpoznali Jánovo mimoriadne nadanie a odporučili ho na ďalšie štúdium. Maliarik študoval najprv na gymnáziu v Skalici, potom na evanjelickom lýceu v Bratislave a teológiu vyštudoval v Bratislave a v Prešove. Na štúdium si zarábal doučovaním.

V roku 1892 navštívil Bratislavu francúzsky spisovateľ J. Verne (Bol ubytovaný v hoteli Carlton). Verne opísal priebeh svoje návštevy v rozhovore s jedným dánskym novinárom:

„Keď som navštívil obe sídla monarchie, odišiel som do značne menšieho, ale veľmi starého mesta Prešporka: tam som sa mal stretnúť s istým maďarským spisovateľom, ktorý ma mal sprevádzať do karpatských vrchov. Pre rodinnú udalosť spisovateľ nemohol do Prešporka prísť, a tak som sa ocitol v hoteli celkom sám... Všetci okolo mňa hovorili po nemecky, po maďarsky a po slovensky a ja som nerozumel ani slova. Márne som prosil vrátnika, aby mi zaopatril nejakého sprievodcu. Také niečo tam nemali. Ale v jednej kaviarni som si všimol istého mladíka, ktorý čítal francúzske noviny. Oslovil som ho a poprosil, aby ma za primeraný honorár sprevádzal po cestách. Prijal môj návrh. Bol to Slovák, študent teológie. Volal sa Ján, ale jeho priatelia ho volali Janko. Rozprával mi, že je to zdrobnené meno, a ja som si pomyslel, že keby som bol Slovákom, moji priatelia by ma volali Julko...

Náš prvý výlet patril mestečku v blízkosti Prešporka. Musím poznamenať, že som si nezapamätal mená všetkých slovenských a maďarských miest, ale meno Devín mi predsa len ostalo v pamäti, lebo toto slovo má trochu grécky zvuk. Mestečko leží na úpätí niekoľkých vysokých brál, v onom ostrom uhle, kde sa rieka Morava vlieva do Dunaja. Tichá, krotká, tak pokojne plynúca Morava a okolo niekoľkých brál prudko tečúci Dunaj! Tam tichý, od sveta utiahnutý život a len o niekoľko metrov ďalej mohutná rieka, ktorá dolu i hore vedie do šíreho hlučného sveta...

Môj milý priateľ Janko zaopatril dobre perovaný kočiar. Obidva kone boli mocné a bystré. Každý deň okolo dvanástej som čakal na Janka pred skromnou budovou jeho teologickej univerzity. Potom sme robili výlety do blízkeho i vzdialenejšieho okolia Prešporka. Chodili sme nielen po vrchoch, ale na Jankovo odporúčanie aj po dolinách. Nemusel som ľutovať–moje dojmy boli silné...

Tie žitné polia, ktoré by naši farmári museli závidieť slovenským sedliakom! Žltkavé more dozrievajúceho žita bolo také krásne, že mi zvlhli oči, ako to vždy býva, keď vidím krásu prírody. Janko zbadal moje slzy a povedal: Cest la Slovaquie, monsieur! A sýte farby zrelého ovocia! Cest la Slovaquie, monsieur! Opakoval Janko. Tu i tam sme zasa pili pod holým nebom v tôni prastarých stromov skvelé víno a môj sprievodca zasa povedal: Cest la Slovaquie, monsieur! Jeho láska k vlasti bola ozajstná a vnútorná, nikdy nemal v úmysle nejako ovplyvniť mňa, cudzinca...

Prirodzene, že som sa zaujímal aj o slovenských sedliakov. V nejednej dedinke, kde sme s Jankom oddychovali, zadíval som sa do očí slovenským roľníkom a veľmi sa mi vryli do pamäti vetrom ošľahané tváre slovenských sedliackych žien. Rád by som zavolal všetkých našich maliarov: Cestujte na Slovensko, tam nájdete najkrajšie modely pre svoje obrazy madon! Väčšina z nich by mi to neuverila, ale u nás nepoznajú ani tú krajinku, ani tento národ. Aj v našich lexikónoch im venovali iba niekoľko riadkov... Na svojich študijných cestách zvyčajne zapisujem do knihy v hoteli nepravé meno. Až keď som sa vrátil do Amiensu, poslal som mladému študentovi Jankovi niekoľko svojich kníh s krátkym venovaním.“ (M. Jesenský, J.Lacika, T. Lengyelová, Ľ. Machaj (2017))

Zážitky z tejto cesty zrejme ovplyvnili Verneho pri tvorbe románu Tajomný hrad v Karpatoch, na ktorom práve v tom čase pracoval a tiež román Dunajský kapitán, ktorý vyšiel až po jeho smrti. Oným sprievodcom Jankom, hoci ho Verne nemenuje priezviskom, bol Ján Maliarik. Sedí meno, študijný odbor, čas, láska k Slovensku aj znalosť francúzštiny. Maliarik bol mimoriadne jazykovo nadaný. Ovládal až 11 jazykov. Medzi nimi aj latinčinu, sanskrt a esperanto. Otmar Doležal z Brna, syn Maliarikových duchovných žiakov, potvrdil, že v jeho pozostalosti sa našli Verneho knihy s osobným venovaním. Bolo to „náhodné“ stretnutie dvoch vizionárov.

Po ordinovaní za kňaza (1899) pôsobil Maliarik najprv v šarišských Nemcovciach (1899-1901). Pre mladého, idealistického a náročného kňaza to však bola hneď na začiatok kariéry, vzhľadom na miestne pomery,  dosť tvrdá zrážka s realitou. Pomery na Šariši vnímal kriticky, čo vyjadril aj vo svojich zápiskoch a korešpondencii:

„Šariš je zvláštny kraj. Kraj svojim špeciálnym samorastlým rázom samostatne vyvinutého šviháctva. Šviháctvo znamená tu asi toľko: všetko možné zlé páchať s náterom dobrodružnosti. Kradnúť, zbíjať, klamať, smilniť, drať, bujne žiť, pána hrať, seba vyzdvihovať, iného potláčať, za nič nemať... všetko bez svedomia, s náterom dobrodružnosti. Vzdelávať sa, rozmýšľať, pokroku hľadieť, zdokonaľovať sa, toto tu ešte nepoložilo nohy. O tom tu nevedia ničoho... Šariš od srdca nenávidí ducha nových časov.“

"Čo sa ľudu slovenského tu žijúceho týka, ten je v hĺbke svojho vnútra ako inde tak i tu dobrý, poddajný, pobožný, ovečka a lipa. Ale až po toto najhlbšie sanctum sanctorum je odchovancom vyššie udaného smeru. Pôvodne len maďarskí zemepáni boli takými švihákmi. Dnes je všetko bez výnimky. Ľud bol otrokom zemepánov...Jeho bola len práca a bitka... Pán ho dral, klamal, bil, mučil, krv jeho sal, s dcérami smilnil a to akoby všetko nič. Tak je odchovaný ľud šarišský. Šviháctvo prešlo i do jeho krvi, ale pána –nech to je kňaz, učiteľ, nech ktokoľvek, čo má kabát – nenávidí a to tak z celej duše.“

„Smilstvo, cudzoložstvo nikdy som natoľko bez hanby nevidel s vedomím rodičov a manželov konať ako tu. Žije ľud chudobne, je zemiaky s kyslým mliekom. To má v krvi zo starých čias. K hostinám je preto veľmi naklonený. Rád sa napije a v opitosti tejto huláka a všetky možné kúsky dobrodružstvá rád vyvádza. Duševnej ceny nemá žiadnej. Peniaze, zem a telesná sila, prevaha, sú mu všetkým. Telesnú krásu si cení nadovšetko. Je na tom najnižšom stupni ľudskosti sa nachádzajúcej. Nijako sa neodlišuje od tunajších cigánov... Následky otroctva: falošným, lstivým, pomstychtivým, podvodným, neúprimným... je v najväčšej miere, na oko poníženým až k nevysloveniu, za chrbtom strojí úklady, až človeku vlasy dupkom stávajú... Do kostola rád chodí, ale pravdu ťažko, nerád počuje... ničomnosť a podlosť obyvateľstva je tu všeobecná... Tu je bez studu a hanby všetko hrozne smilné. Mladé ženy sa ma rôznymi spôsobmi pokúsili do svojich osídiel dostať, aby som už viac prísne nekázal.“

Od mladosti pociťoval Maliarik úzku spätosť so Slovenským národom. K svojej národnosti sa hlásil aj v dobách tuhej maďarizácie. V čase pôsobenia v Nemcovciach napr. protestoval v časopiseckom článku proti vyučovaniu náboženstva na evanjelických školách na Šariši a Zemplíne po maďarsky.

Podobne ako iní národovci a národní buditelia, aj on sa stretával s nízkou mierou národného sebauvedomenia medzi pospolitým ľudom:

„Šariš je pre najmenšie prejavenie ducha slovenského úplná terra incognita, tu sa nepotláča duch slovenský, lebo tu žiadny nie je, tu sa pracuje na vykorenení slovenského jazyka, ľud je pravda ako dobré teliatko, len hľadí na tú novú bránu a keď dostane bičom, ide, ale ich to zato bolí, deti veľa nariekajú pre maďarčinu a rodičia s nimi, ale oni by nariekali, aj keby sa prísne po slovensky učilo, nevidia z toho žiadneho úžitku... kto sa tu predstaví ako Slovák, ten je úplne osihotený, do toho si každý kopne, prenasledujú ho až k vyštvaniu... Keby farár nevedel po maďarsky, ani by si ho miestni nevážili: „Však to sprostý Sloviak ako i my.““

Pociťoval sklamanie z nízkej miery národného seba-vedomia Slovákov: „Sme jeden ničomný národ, len keby nám pečené holuby lietali.“ (V druhej časti článku uvidíte, ako radikálne sa zmenilo Maliarikovo zmýšľanie o slovenskom národe v neskoršom období)

Na začiatku 20. storočia publikoval Ladislav Novomestský spis, v ktorom kriticky opísal pomery na Slovensku: „V mravní zaostalosti a při jakém- takém blahobytu je sedlák smyslný jak gorila... Vždyť i u pánú, když je dúkladně analysujeme, najdeme tutíž gorilu, jenže ne v huni a kapcích, ale ve fraku, laku, klaku.“ Spis vyvolal hnev slovenských národovcov, no Maliarik  sa s ním, zrejme aj na základe svojich skúseností z východu, stotožnil a s Novomestkým nadviazal korešpondenčný styk. Podobne ako Novomestský, aj on otvorene písal o vzmáhajúcej sa sexuálnej voľnosti a lascivite, a to tak medzi ľudom, ako aj medzi inteligenciou. Dnes si myslíme, že pred sto a viac rokmi bola sexuálna morálka na vyššej úrovni ako dnes, no nebolo to tak.

Koncom roka 1901 bol Maliarik preložený do Veľkých Levárov na Záhorí, kde pôsobil ako kňaz až do roku 1915. Táto zmena bola pre neho vyslobodením. Pomery na Záhorí boli predsa len prajnejšie ako na východe a on sa pustil s nadšením do práce. Práca kňaza ho napĺňala a mal aj dobré výsledky.

„O pomeroch v Levároch nás informuje kanonická vizitácia z 19. 4. 1902, vykonaná samým biskupom preddunajského dištriktu Fridrichom Baltíkom. Biskup nešetril na mladého kňaza pochvalnými slovami.“ (Holec (2001), s. 221) Na Maliarikove kázne chodila aj princezná Oľga z Hohenlohe.

Po čase nadšenie vyprchalo a dostavila sa u neho kríza povolania. Možno by sme mohli hovoriť aj o vyhorení. Maliarik bol vždy ten, kto chcel ísť ďalej na ceste sledovania svojich ideálov a v istom momente sa pre neho povolanie kňaza stalo príliš obmedzujúcim: „Neblaží ma, že som farárom, naplňovanie brucha je pri ňom potrebné, ale mňa neoblažuje a o nič iné v tomto povolaní nejde.“ (Holec (2001), s. 201)

Okrem kňazského povolania sa Maliarik intenzívne venoval publicistickej a prednáškovej činnosti. Prispieval do viacerých novín a časopisov, neskôr publikoval aj samostatné knižné práce. Jeho prednášková činnosť vychádzala najmä z jeho štúdia filozofie, svetových náboženstiev a teozofie. Prednášal v Budapešti, vo Viedni, v Bratislave, v Brne, v Prahe a na iných miestach.

Postupne sa čoraz viac prejavoval ako náboženský univerzalista, bojovník za slobodu národov a mierový aktivista. To viedlo ku konfliktom s úradmi a cirkevnými nadriadenými a na ich nátlak požiadal v roku 1915 o predčasné penzionovanie, v čom mu bolo vyhovené. Do konca života žil potom veľmi skromne ako penzionovaný evanjelický kňaz vo Veľkých Levároch.

Už od svojich teologických štúdií sa intenzívne zaujímal o všetky svetové náboženstvá až dospel k postoju, že Pravda je len jedna a všetky náboženstvá ju odzrkadľujú sebe vlastným spôsobom. Tým sa dostal mimo oficiálny vieroučný rámec evanjelickej cirkvi a vlastne aj kresťanstva, hoci on by možno povedal, že kresťanstvo neodmietol, ale ho integroval do nejakej vyššej syntézy. Hlboko si vážil Ježiša, ale rovnako tak aj Budhu. Nestaval ich nikdy proti sebe. Obaja sú pre neho sväté osobnosti a spasitelia ľudstva, obaja sú stelesnením milosrdenstva.

Maliarik svojou osobnosťou nemohol zapadnúť do vtedajšej evanjelickej cirkvi (a možno ani do žiadnej inej). Bol príliš výraznou a jedinečnou osobnosťou na to, aby sa dokázal vpratať do rámca predpísanej cirkevnej vierouky a disciplíny. Jeho vnútorné pudenie ho smerovalo inam, k vytvoreniu vlastného filozoficko-náboženského učenia. Bol náboženským disidentom a takí ľudia ako on sú disidentmi za každého režimu. Akoby sa riadil zásadou, že Boha (ktorý sa nám prihovára cez naše vnútro) treba poslúchať viac ako ľudí (štát, cirkev).

Ako študent viedol asketický život. Veľa sa modlil, praktizoval dlhé pôsty a čítal sväté knihy všetkých svetových náboženstiev, hoci v jeho prípade by bolo asi lepšie povedať, že ich premeditoval. Jeho cieľom bolo nastolenie anjelskej harmónie medzi všetkými svetovými náboženstvami. K tomuto tolerantnému postoju ho inšpiroval jeden z jeho učiteľov teológie, ktorý ho priviedol do katolíckeho aj pravoslávneho chrámu, aby mu ukázal, že podstata je za jednotlivými vierovyznaniami vždy tá istá: „Zaviedol ma do katolíckeho kostola... Tam sa prežehnával a klaňal, ako predpisuje katolícky rítus. Ja som chcel zase kritizovať. Nedovolil! Pán je aj tu prítomný-dôvodil... Potom mi vysvetľoval, že všetko kresťanstvo: rímske, pravoslávne aj evanjelické... je cirkvou Kristovou... Počínal si veľmi krásne. Nebolo možné nesúhlasiť!... Nikde žiadneho fanatizmu, žiadneho nepriateľstva, žiadnej nevraživosti!... Miesto toho: tolerantná, vše zjednocujúca láska!“

Maliarik by sa dal charakterizovať ako filozof (humanista, idealista), teológ, prednášateľ, mierový aktivista, duchovný vodca. Venoval sa aj písaniu básní, skladaniu hudby a svoje filozofické názory vyjadril v beletristických dielach Sirota kráľom a Sulabhá –perla Indie. Písal aj modlitby, meditácie, kázne a epištoly, ktoré adresoval svetovým politikom a vládam. Bohatá je jeho korešpondencia. Korešpondoval s H. Gregorovou (manželka J. G. Tajovského), T. Vansovou, A. Pammrovou, D. Makovickým, A. Škarvanom, L. N. Tolstým, M. Gándhím, Ingvarom Sigurdssonom, Radžom Mahendrom Pratapom, Pavlou Moudrou a inými osobnosťami. Vyzýval svojich čitateľov k tomu, aby jeho knihy čítali pomaly a premeditovali tak, ako to robil on.

Boj za svetový mier

1.1. 1914 poslal memorandum Štefanovi Tiszovi (predseda Uhorskej vlády – J. B.) a generálnemu inšpektorovi evanjelickej cirkvi barónovi Prónayovi. „V ňom deklaroval slobodu, nezávislosť a samostatnosť všetkých národov monarchie, Európy a celého sveta, osobitne to platilo pre Slovenský (po prvý raz v dejinách) a poľský národ (Maliarik mal k nemu vždy hlboké sympatie). V súvislosti s hrozbou vojny považoval všetku religiozitu a všetok altruizmus, všetky modlitby a všetko kázanie k Bohu len za špinavú lož, ak národy trpia, vykorisťujú sa a utláčajú... V rámci svätého ideálu „svetového zbratania sa“ navrhol namiesto oslovenia „pán, pani“ používať oslovenie „brat, sestra, priateľ“, ministrov a panovníkov oslovovať ako „otec“. Rovnako samozrejmosťou mala byť jednotná medzinárodná reč – esperanto, zjednotenie taríf a legislatívy v spojoch, loďstve a železniciach, jednotný celosvetový plat pre všetkých učiteľov, profesorov, advokátov, lekárov, teda všetky úradné posty nevynímajúc kráľov.“

Napísal aj nemeckému cisárovi Viliamovi II. Oslovoval ho „Milé dieťa Božie“ a žiadal slobodu, nezávislosť a samostatnosť pre Poliakov, Dánov, Francúzov a ďalšie národy nachádzajúce sa pod jeho žezlom.

Požadoval vytvorenie celozemského univerzálneho štátu. Celosvetový štátny útvar mal spočívať na zásadách všeotcovskej lásky, božskej múdrosti a etiky. V tomto štáte mali dostať všetky národy slobodu a nezávislosť. Každý národ by sa slobodne rozvíjal na vlastnom území. Boli by zachované jeho zvyky, zvláštnosti a jazyk. Teda nedochádzalo by k žiadnemu multikultúrnemu miešaniu. Na čele mala byť rada svätcov a mudrcov, uznávaných duchovných osobností rôznej náboženskej proveniencie, ktorí by predstavovali akýchsi prostredníkov medzi ľudstvom a Bohom. Predstupňom k vzniku celosvetového štátu malo byť vytvorenie Únie slovensko- poľsko- českej. Tieto tri blízke národy by sa mali spojiť, aby ukázali iným, ako sa dá harmonicky spolunažívať v jednom štáte. K nim by sa pridali postupne všetky slovanské štáty a nakoniec celý svet. Čo chýbalo k uskutočneniu tejto Maliarikovej myšlienky? Dobrá vôľa.

V roku 1990 kontaktovali V. Havla Maliarikovi nasledovníci, aby ho oboznámili s učením svojho majstra. Neskôr Havel v OSN hovoril o tom, že by sa táto organizácia mohla zmeniť na akúsi celosvetovú vládu. Za týmto Havlovým návrhom môže byť vplyv Maliarikových myšlienok, hoci nie celkom pochopených. OSN je politická organizácia, ktorá je v dnešnej dobe presiaknutá celkom určitou ideológiou a nemá takú autoritu, aby mohla ašpirovať na celosvetovú vládu. Celosvetová vláda je ešte aj dnes utópia. Navyše, Maliarik nehovoril o politickej, ale o duchovnej vláde. V tomto sa približuje Platónovmu ideálu vládcov- filozofov.

Do Krakova (na 24. 8. 1914) a do Ríma sa snažil márne zvolať Svetovú mierovú konferenciu, a keď sám cestuje do Krakova, je zatknutý. Nepredpokladal pritom, že by vojnu vedúce štáty prijali pozvanie obyčajného kňaza na to, aby vykonali pokánie. Napriek tomu sa znovu púšťa do projektu, aby predstavitelia všetkých štátov sveta prišli na Vianoce 1914 do Ríma a postupovali podľa nasledujúceho scenára – srbský panovník sa ospravedlní Františkovi Jozefovi za Sarajevo, ten zase za vojenské napadnutie, nemecký cisár za vypovedanie vojny, ďalší za útlak národov a medzinárodné provokácie. Každý sa ospravedlní svojim utláčaným národom atď. S platnosťou od 1. 1. 1915 sa skonštituuje jeden celosvetový štát, v ktorom budú ľudia dodržiavať Maliarikom deklarované morálne zásady a prostredníctvom svojich zástupcov vypracujú všeobecný celozemský zákon. (Holec (2001), s. 211)

Okrem toho, že bol dotlačený k tomu, aby požiadal o predčasné penzionovanie, tieto jeho aktivity viedli k tomu, že mu svetské úrady obmedzovali pohyb a hrozili umiestnením v ústave pre choromyseľných. Až odvolaním sa k ministrovi zažehnal hrozbu sanatória.

Napriek úradnému zákazu opustiť miesto bydliska sa Maliarikovi podarilo vo februári 1916 dostať do Prahy.

"Keď zúrenie vojny nechcelo a nechcelo prestať, a keď som sa dozvedel o ukrutnostiach a zverstvách vo vojne páchaných a o hroznom utrpení vojakov a o mrzákoch a o pustošeniach, a keď som vycítil, aký asi osud čaká slovanské národy, hlavne menšie: rozhodol som sa ešte raz, a to celkom verejne, vyhlásiť Svätú Vôľu Božiu."

V Prahe sa 16. 2. 1916 stretol s rodákom z Veľkých Levár, novinárom a sociológom Antonom Štefánkom, ktorý tu počas vojny pôsobil ako publicista a povedal mu: „Som tu Menom Najvyššieho a musím niečo urobiť! Musím konať, nemôžem sa ďalej dívať na tie ukrutnosti...“ Onen čin, ktorým chcel prispieť k ukončeniu bojov sa odohral v Národnom divadle počas premiéry Wagnerovej opery Valkýra. Maliarik vystúpil cez prestávku na javisko a prekvapené obecenstvo pozdravil slovami „Pokoj vám!“ Na to predniesol mierovú výzvu a v mene Božej vôle žiadal zastavenie bojov. Opisuje to ďalej takto: „Po proklamácii som divadelné zhromaždenie s najväčším duševným, vnútorným i zovnútorným kľudom vyzval, aby sa incidentom týmto v ničom rušiť nedalo a v predstavení pokojne pokračovalo. Samu proklamáciu prijalo obecenstvo so súhlasom, čomu s tichým prikyvovaním výraz dalo. Ja sám som bol ustrašenými detektívmi do kancelárie divadla odvedený a stadiaľ četníkom do policajného väzenia doprovodený. Tu spísaný obšírny protokol a oznámeno mi, že som z velezrady obvinený a že budem tajným vojenským súdom súdený.“

Ako velezradca bol Maliarik odsúdený na trest smrti zastrelením. Významný český básnik Otakar Březina, predstaviteľ symbolizmu, ktorého básne sa vyznačujú duchovnou hĺbkou, vtedy filozofke Anne Pammrovej napísal: „Krásny bol Maliarik a pri všetkej tragike svojho osudu šťastný, že mu bolo ešte pred smrťou dopriate vydať svedectvo o pravde.“

Maliarikov čin však vyvolal ohlas vo svete a na jeho obranu sa postavili viaceré významné osobnosti, z ktorých s niektorými si aj dopisoval. Tlak na Rakúsko – Uhorské úrady vyvíjala aj krajinská organizácia Slovákov v USA, pre ktorú zložil Maliarik hymnu (hudbu aj text). Vďaka tomu mu bol zmiernený trest na pobyt v psychiatrickej liečebni na Kateřinkách, kde prežil asi dva roky. O tomto pobyte sa vyjadril, že ho tak z jeho domnelého šialenstva liečili, až by bol skutočne zošalel.

Po prepustení z blázinca žil až do svojej smrti vo Veľkých Levároch ako penzionovaný evanjelický farár. Býval v prenajatej izbe u miestnej učiteľky Karolíny Malej, ktorá bola zároveň jeho duchovnou žiačkou. Viedol hmotne chudobný, duchovne však naplnený život. Venoval sa prednáškovej činnosti na Slovensku aj v Čechách a vydávaniu svojich kníh, ktoré rozdával vždy zadarmo (Bolo to možné vďaka tomu, že niektorí jeho  duchovní žiaci disponovali väčším majetkom. Jeho nasledovníci v tom dodnes pokračujú. Ak by ste si chceli kúpiť nejakú Maliarikovu knihu, tak jedine v antikvariáte) a písaniu výziev (epištol) adresovaných významným svetovým politikom a vládam. Väčšinou išlo o mierové výzvy, o výzvy na oslobodenie národov a najmä na vytvorenie celozemského univerzálneho štátu. Zhromaždil okolo seba skupinu niekoľko desiatok žiakov, pre ktorých bol duchovným učiteľom, majstrom. Oslovoval ich „detičky moje milené“. Boli medzi nimi ľudia z radov inteligencie, aj prostí sedliaci.

V zrelom veku sa už Maliarik neoznačoval ako evanjelický kňaz, ale ako Kňaz Boha Najvyššieho, akoby mal poverenie vykonávať túto funkciu priamo od Boha a nie od žiadnej náboženskej organizácie. Vystupoval ako novodobý Jeremiáš. Otázku, či bol skutočným prorokom povolaným Bohom alebo samozvaným falošným prorokom, nech si zodpovie čitateľ.

Vegetariánstvo

Výrazný vplyv na slovenských intelektuálov prelomu 19. a 20. st. mal L. N. Tolstoj. Dušan Makovický, rodák z Ružomberka, sa stal Tolstého osobným lekárom a sprevádzal ho aj pri jeho poslednej ceste v roku 1910. Alberta Škarvana pozval Tolstoj do Jasnej Poľany, keď sa dozvedel, že na základe jeho učenia o neprotiveniu sa zlu násilím odmietol vojenskú službu.  Aj Ján Maliarik si vysoko cenil tohto ruského spisovateľa. Nazýval ho svojím „oteckom“ a „veľkým svätcom slovanstva.“ Neskôr sa vyjadril, že vo svojom duchovnom vývoji dosiahol vyššiu úroveň než Tolstoj. Dnešní slovenskí intelektuáli vnímajú Tolstého ako človeka skôr kriticky a to najmä vďaka knihe anglického intelektuála Paula Johnsona Intelektuáli. Tolstoj bol nepochybne kontroverznou postavou, ale aj zložitou a hlbokou, ako je samo Rusko. Bol stelesnením ruskej národnej duše.

Okrem toho, že Tolstoj hlásal náuku neprotivenia sa zlu násilím, bol aj stúpencom vegetariánstva. V tomto smere mohol mať vplyv aj na Maliarika.Tolstoj napísal: „Zabíjaním zvierat kvôli jedlu v sebe človek nevyhnutne potláča svoju najvyššiu duchovnú schopnosť - súcit a milosrdenstvo k živým stvoreniam ako je on sám - a otupovaním svojich vlastných citov sa stáva krutým... Pokiaľ sú naše telá živými hrobkami zabitých zvierat, ako môžeme očakávať, že na Zemi zavládnu ideálne podmienky?"

Iný slovanský duchovný učiteľ Michail Aivanhov (Ivanov) išiel ešte ďalej, keď povedal, že kým ľudia neprestanú jesť mäso, neskončia sa vojny, teda nebude možný trvalý mier. Jedno je isté, kto chce jesť mäso, musí, on alebo niekto iný za neho, zabiť zviera, nemú tvár.

Maliarik už v mladosti prestal jesť mäso a niekoľko desiatok rokov prežil ako vegetarián. Z etických dôvodov. O zvieratách hovoril ako o našich mladších bratoch. Odmietal nielen zabíjanie, ale aj trýznenie a akékoľvek zlé zaobchádzanie so zvieratami. Preto nabádal aj sedliakov vo Veľkých Levároch, aby s koňmi a inými zvieratami zaobchádzali ohľaduplne. Bol aj proti trýzneniu zvierat vo forme zlého podkutia, bitia, slabej výživy a preťažovania. Súcit a milosrdenstvo voči nemej tvári je mu meradlom morality človeka.

Niekedy sa stáva, že ľuďom, ktorí bojujú za práva zvierat, už potom akoby neostávalo dosť súcitu pre ľudí, no toto nebol Maliarikov prípad.

„Kto si u nás na Slovensku môže kúpiť knihu, keďže musí všetko vydať za drahé mäso, na pijatiku, na tabak atď. Naše telesné žiadosti a naše rozkošníctvo zabíja a ničí nášho ducha! Telu sa slúži a hovie... Stojíme len v službách tela. A ono sa to potom na nás škaredo mstí: v podobe rôznych chorôb.“ (Holec (2001), s. 202)

„Požívaním zvieracieho mäsa asimiluje, prijíma duša človeka zvieracie vlastnosti a stáva sa zvieracou, namiesto jemnosti stáva sa vždy hrubšou a hrubšou, morálne tupšou a tupšou! U ľudí mäso požívajúcich nemôže byť reči o mravnom pokroku“ (Holec (2001), s. 202)

Filozof a vizionár

Maliarikovým najobľúbenejším filozofom bol indický filozof Šankara (788-820), ktorý vytvoril monistickú idealistickú filozofiu nazývanú Advaita védanta. Základom Šankarovho učenia je chápanie rozdielu medzi trvalým a pominuteľným. Odmieta všetky pôžitky a tým dosahuje stav trvácnosti, čo pre človeka znamenalo – byť slobodným. Cieľom Maliarika bolo dosiahnuť vyššiu múdrosť a dospieť k dokonalej slobode.

Jám Maliarik s indickým priateľom Dalipom Singhom v kruhu svojich duchovných žiakov

Maliarik v kruhu svojich duchovných žiakov spolu s indickým priateľom Dalipom Singhom

„V rámci asketického spôsobu života jedol Maliarik len raz denne, ba často sa úplne postil. Raz vydržal bez jedla deväť dní. To však boli len vonkajšie prejavy stavu, v ktorom Maliarik postupne dospieva k vnútornej harmónii a jeho správanie v plnej miere ovládli milosrdenstvo, súcit a láska... Maliarikovi je každý bratom, preto je mu smutno, lebo súc synmi jedného otca, navzájom sa zabíjajú, hanobia a tupia.“ (Holec (2001), s. 208)

Zo spomienok jeho žiaka Pavla Pohanečníka vyplýva, že bol jasnovidný. Ako k tomu prišiel? Podľa mňa to bol dôsledok jeho asketizmu v kombinácii s jogovými cvičeniami. Asketický spôsob života vedie k ušetreniu niektorých duševných a fyzických síl, ktoré sa potom usmernené určitými cvičeniami môžu pretransformovať na vyššie duchovné schopnosti. Mával mystické vízie Ježiša, Panny Márie a iné. Videl nielen do budúcnosti, ale aj do minulosti. Svojím žiakom hovoril, čím boli v minulých životoch a predpovedal im, že sa v budúcich životoch stanú pre ľudstvo požehnaním ako veľkí zákonodarcovia. On sám žil akoby mimo panstva času.

Predpovedal prvú aj druhú svetovú vojnu. V roku 1934 napísal Hitlerovi list, v ktorom ho varoval, že ak rozpúta vojnu, prehrá a hranice Nemecka sa posunú na líniu Odra – Nisa, čo sa aj skutočne stalo. Vraj ho navštívil aj Klement Gottwald, ktorému predpovedal, že sa stane prvým komunistickým prezidentom a komunizmus u nás potrvá 40 rokov (Túto informáciu nemám zo spoľahlivého zdroja). Maliarik s komunizmom, aj keď s výhradami, sympatizoval.

Vytvoril aj teóriu rôznych stupňov manželstva. Rozoznával sedem stupňov. Nižšie sú zamerané na telesnosť a majetok, vyššie na krásu alebo intelekt. Za najvyšší stupeň považoval lásku bratskú, panenskú, platonickú... V ňom sa človek dostáva až do sféry nadľudskosti, „lebo spoluobcovanie a nažívanie pri týchto podmienkach je nekonečne jemné, nekonečne útle, nevysloviteľne krásne, povznášajúce, plné ušľachtilosti a rajského blaha.“ Ide o obcovanie svätých. Nad týmto stupňom nasleduje splynutie a zjednotenie naprosto očistenej duše s Božstvom. (Holec (2001), s. 204)

Podporoval emancipačné snahy žien. Najkrajším a najblahodarnejším zjavom na svete je žena s posvätenou a vyššími sférami absorbovanou ženskosťou. Taká žena už nerodí „telesné“ deti, ale ak sa podvolí fyzickému oplodneniu, môže len syna božieho porodiť a vychovať. „Keby len národ náš (slovensko – poľsko – český) mal zo 1000 takých žien.“ (Holec (2001), s. 205)

Aký je rozdiel medzi Jánom Maliarikom a Miss Universe?

Keď sa povie, že Ján Maliarik bol bojovníkom za svetový mier, tak to na niektorých tvárach vyvolá pobavený úsmev. Je to preto, lebo táto myšlienka bola sprofanovaná rôznymi súťažami krásy (Miss toho alebo onoho). Lenže medzi Jánom Maliarikom a nejakou Miss Universe je predsa len veľký rozdiel. Mnohé tie missky si spomenuli na svetový mier len vtedy, keď chceli zaujať porotu a verejnosť, aby nepôsobili hlúpo a sebastredne, keď potrebovali ukázať, že majú nejaký seba presahujúci ideál a že sa nezaujímajú len o svoju pleť a vlasy. Na druhej strane Maliarik svedčil o mieri celým svojím životom. V tomto duchu prednášal, písal knihy a články a viedol svojich žiakov. V rokoch 1914-16 riskoval pre tento ideál stratu spoločenskej vážnosti, postavenia a dokonca aj života. Navyše bol vystavený šikanovaniu zo strany úradov. Takým vážnym zaujatím pre svetový mier by sa mohla pochváliť len máloktorá misska.

Svetový mier je jeden z príznakov príchodu Kráľovstva Božieho na Zem, lebo toto kráľovstvo je kráľovstvom pokoja. Maliarik teda svojím úsilím o mier pracoval v Božích službách. A pre mier sa stal bláznom v očiach tohto sveta.

Dodnes niektorí spochybňujú Maliarikovo duševné zdravie. Čo na to hovorí psychológia a psychiatria? Maliarik absolvoval na naliehanie svojich nadriadených niekedy na začiatku Prvej svetovej vojny psychiatrické vyšetrenie (Keď si s ním nevedeli rady, tak mu chceli prišiť duševnú chorobu). Lekár okrem nervovej precitlivenosti však nezistil nič závažné.

Pomerne jednoznačne sa vyjadril významný český psychológ Vladimír Borecký v knihe Zrcadlo obzvláštního:

„Aj najvernejší Maliarikovi ctitelia a žiaci sa priznávajú k tomu, že museli striasť určité podozrenie z naivity a čudáctva, ktoré na nich doliehalo pri prvom, povrchnom čítaní, až kým pod povrchom neobjavili pravdivosť a hĺbku. Pravdou je, že radový čitateľ pod povrch neprenikne a knihu ako zvláštnu obvykle odloží, pokiaľ ho nezaujme práve kurióznosť zvláštneho podania.

Maliarik vybočuje z mašibla (magori- šialenci- blázni- J. B.) hneď trojakým spôsobom: nerobí si nároky na vedecký prístup, nie je vo svojom úsilí osamotený a predovšetkým prináša v etickej oblasti mravnú výzvu, ktorej nie je možné sa vysmievať. Teozofická argumentácia nemôže byť posudzovaná kritériami vedy a filozofie. Stelesňuje netrpezlivosť dopátrať sa pravdy a zmyslu života ešte na tomto svete mimo racionálnymi prostriedkami, a to ako v rovine psychickej, tak rovine sociálnej a kozmickej. Podľa kritéria André Blaviera nepatrí k literárnym šialencom ten, kto mal nasledovníkov a žiakov. Skutočný čudák zostáva v izolácii a nepochopený.

Najviac problematizuje Maliarikov zaradenie do mašibla morálna rovina. Za jeho naivnými činmi necítime iba tvrdohlavosť, myšlienkovú nesúrodosť a sociálnu nezorientovanosť, ale zvláštnu pravdivosť a odvahu, ktorou zahanbuje svojich pokryteckých a vystrašených súčasníkov. Svojimi jedinečnými činmi a neopakovateľným dielom nastavuje svetu zrkadlo, v ktorom sa odrážajú naše tradované predsudky, postoje a presvedčenia s výraznejšími rysmi mašiblu, než aké by sme mohli pripísať samotnému Maliarikovi.“

Biskup husitskej cirkvi Juraj Jordán Dovala o ňom napísal:

„Maliarikove charakterové črty boli bez chyby, vynikal absolútnou morálnou disciplínou. Bol akýmsi slovenským Gándhím, ktorý nadovšetko vyzdvihoval ahinsu (princíp neubližovania). Cítil sa nepochopený, miestami vystupoval exaltovane. Bol národným buditeľom, pedagógom, básnikom; ako teológ bol otvoreným priekopníkom ekumenizmu. A konečne: bol teozofom, mystikom a náboženským univerzalistom. Z religionistického pohľadu môžeme na neho pozerať ako na tvorcu nesmrteľných duchovných ideí. Pár najstarších obyvateľov Veľkých Levár dodnes spomína na svojho dôstojného pána farára, ktorý „ by dal každému aj vlastné srdce, toľko mal v sebe dobroty a lásky.““ (Dovala (2005), s. 43)

Historik Roman Holec píše:

„Maliarik ako jednotlivec bol proti rozbiehajúcej sa vojnovej mašinérii bezmocný. Jeho donkichotské úsilie zostalo znovu márne. Dožil sa vojny a jej hrôz. Možno sa právom spýtať – kto tu bol choromyseľný? Človek a humanista Ján Maliarik – alebo ľudia rútiaci sa pod vedením svojich politikov do vojnovej skazy?“ (Holec (2001), s. 221)

Za seba môžem povedať, že som v Maliarikových knihách nenašiel nič, čo by svedčilo o chorej mysli. Niekedy sa vyjadruje autoritatívne, jeho myšlienky niekedy pôsobia naivne a nerealisticky, vždy sú však vedené vysokou etikou a idealizmom. Nepôsobia „nerealisticky“ aj tieto výroky: „Ak ťa udrú na pravé líce, nastav im aj ľavé!... Buďte dokonalí, ako je váš Otec na nebesiach!“?

Otmar Doležal:

„Jána Maliarika jsem znal od svého útlého dětství, protože při svých častých cestách do Brna byl většinou hostem naši rodiny. Moji rodiče patřili k jeho nejbližším spolupracovníkům, vydavatelům některých titulů jeho díla, zprostředkovatelům s domácími a zahraničními zájemci o ně, připravovali a organizovali jeho přednášky, atp. Naše domácnost přímo žila jeho osobností a myšlenkami. Soboty a neděle byly často vyhrazeny k návštěvám Velkých Levár.

Přesto, že jsem jako jinoch a později jako student nebyl s to proniknout hlouběji do jeho osobnosti a díla, cítil jsem od dětských let k "důstojnému pánovi z Levár" velkou úctu. Snad i proto, že v jeho přítomnosti vládla vždy neobvykle povznášející, ničím nerušená atmosféra. Z každého jeho pohledu vyzařalovala láska, která sa přenášela i na okolí.

Dôležitosť ideálov pre život človeka

Jednou z charakteristických osobnostných čŕt Maliarika bol idealizmus. Nebol idealistom len v metafyzickom zmysle teda ako stúpenec idealistickej filozofie, ale aj v praktickom zmysle, lebo sa svojimi ideálmi v živote riadil. Snažil sa ich uskutočniť. Toto je niečo, čím je tento človek pre nás aj dnes inšpiratívny.

Aj iná významná osobnosť našich dejín Ľ. Štúr bol veľký idealista. On mal tiež svoje ego, ale práve vďaka vysokým ideálom sa dokázal nad to svoje ego povzniesť, vyrásť sám nad seba, stať sa kvalitnejšou osobnosťou ako by bol, keby tieto ideály nemal. Čiže pokiaľ sa chce človek duchovne vyvíjať, potrebuje mať ideály, ktoré ho presahujú, ktorým môže slúžiť a približovať sa im vo svojom konaní. Kto nemá ideály, ten slúži len sám sebe, svojmu egu, svojmu žalúdku, svojej peňaženke a tak podobne.

Človek môže mať rôzne ideály. Môže to byť svetový mier a bratstvo ako u Maliarika alebo duchovné a hmotné povznesenie národa ako u Štúra. Pracovať pre tieto ideály stojí za to. Aj keby sa ich nepodarilo v dohľadnej dobe uskutočniť, žiadne hodnotné úsilie človeka nie je v tomto vesmíre zabudnuté. Všetko sa zapisuje do Božieho zošita. Každé takéto konanie je semienkom, ktoré v budúcnosti prinesie dobrú úrodu.

C. G. Jung povedal, že ideály nemáme na to, aby sme ich realizovali, ale na to, aby nám ukazovali cestu. Mohli by sme ich prirovnať k hviezdam, podľa ktorých sa v staroveku a stredoveku orientovali námorníci na svojich cestách. Niekedy je dokonca lepšie, keď je ideál neuskutočniteľný, lebo aspoň vždy budeme mať pre čo pracovať.

Ideály môže mať aj ateista a nech ich len má, lebo bez nich sa v živote stratí, hoci hmotne môže byť úspešný. Bez ideálov je človek akoby uväznený sám v sebe.

Ten, kto verí v Boha, môže pracovať pre Božie kráľovstvo alebo pre Slávu Božiu. Aj svoju prácu, ktorá ho živí, môže konať pre Slávu Božiu. A nemusí mať strach z toho, že keby potom prišiel do banky, aby si vybral výplatu, nebude mať na účte nič a keď príde do mzdovej učtárne, vo firme kde pracuje a opýta sa, prečo mu na účet neprišla žiadna výplata, tak mu povedia: „Ale ako, veď o vás je známe, že pracujete pre Slávu Božiu, vaša odmena prehojná je v nebi, ale tu na zemi ste sa zriekli svojej pláce.“ Nestane sa to, lebo robotník je hoden svoje mzdy. Je dobre, keď človek aj svoju každodennú prácu koná pre Slávu Božiu alebo nejaký iný ideál, lebo inak svojou prácou oslavuje len sám seba.

Idealizmus je typický najmä pre mladých ľudí. A niekedy aj naivita. Mladí ľudia nevedia, ako to v živote chodí a myslia si naivne, že uskutočnenie ideálov je ľahké, že je to len tak. V takom prípade tvrdo narazia na realitu a potom sa často stáva, že sa svojich ideálov zriekajú a zatvrdnú, rezignujú, stanú sa z nich pesimisti alebo cynici. Je dobré, ak má človek ideály, ale mal by aj vedieť, akí ľudia reálne sú, že to nie sú žiadni svätúšikovia a ako to v živote chodí. Treba zladiť idealizmus s realizmom, treba byť realistickými idealistami. Svet je taký, aký je, ľudia sú takí, akí sú, ale mohlo by to byť aj lepšie. Smer, ktorým by sa dali veci meniť k lepšiemu, nám ukazujú práve ideály.

Prostredníctvom ideálov, ktoré nás v mladosti, v období 16 až 18 rokov, nadchnú, sa nám zjavuje naše životné poslanie. Tieto ideály nám vnuká náš anjel strážny. Väčšina ľudí si myslí, že úlohou anjela strážcu je len to, aby nás chránil v nejakých život ohrozujúcich situáciách, ako sú dopravné nehody alebo živelné pohromy, ale on je aj náš duchovný vodca. Anjel strážny nás vedie celým životom prostredníctvom vnuknutí, ktoré sa môžu prejavovať ako nadchnutie sa pre nejaký ideál, pre niečo krásne, či ako varujúci hlas svedomia nás usmerňuje, aby sme nezišli zo správnej cesty. Každý človek má svojho anjela strážneho, ale často jeho tiché napomenutia nepočuje vďaka lomozeniu rôznych túžob, vášní, myšlienok a pocitov vo svojom vnútri. Hluční démoni často prehlušia jemný hlas anjelov v našej duši. Kto chce počuť hlas svojho anjela strážneho, musí sa stíšiť.

Záver

Maliarik mal viac nasledovníkov a viac bol oceňovaný, čo platí dodnes, na Morave. Zrejme preto, aby sa naplnili slová, že nikto nie je prorokom vo svojej domovine.

Maliarikove myšlienky našli ohlas aj v cudzine.

Od mladosti bol uvedomelým Slovákom. Veril v poslanie slovenského národa pri šírení mieru a bratstva vo svete. Slováci sú podľa neho predurčení na túto úlohu pre svoju miernu povahu. Zrejme nie je náhoda, že aj V. Mináč  v tomto duchu napísal: „Stať sa skutočným Slovákom, úplným Slovákom značí, stať sa bratom všetkých ľudí; taký je aj vznešený odkaz našich dejín.“

Výnimočný bol svojou dôslednosťou, s ktorou sa snažil svoje ideály uskutočniť v praktickom živote. Mnohí náboženskí ľudia majú problém to, čomu veria, uviesť do praxe, nastoliť zhodu medzi myšlienkami, slovami a skutkami. Jemu sa to podarilo. Bol vnútorne slobodný, lebo sa nenechal spútať strachom o postavenie alebo život. Je mnoho takých ľudí, ktorí sú presvedčení, že by bolo správne niečo urobiť alebo sa v určitej situácii ozvať, ale to neurobia, ani sa neozvú, lebo sa boja napr. straty zamestnania alebo problémov, ktoré by mohli kvôli tomu mať. Obyčajný človek je ovládaný strachom (o majetok, postavenie, svoju povesť), hrdina dokáže nad svojím strachom zvíťaziť, aby mohol slobodne robiť správne veci.

Maliarikov život a dielo sú hodné štúdia. Nie preto, že by sme ho mohli vo všetkom nasledovať a všetky jeho myšlienky prijať, ale preto, že sú inšpiratívne. Podľa mňa sa nám Slovákom cez významné duchovné osobnosti nášho národa ako boli Kollár, Štúr, Hurban, Hodža, Hostinský, Hroboň alebo Maliarik zjavuje niečo z poslania nášho národa. Podľa Maliarika by mal náš národ využiť svoje dispozície a pracovať pre ideály bratstva a mieru, na zmierovaní národov a náboženstiev. Pokiaľ ide o jeho víziu zjednoteného sveta pod vládou duchovných osobností alebo myšlienku spoločnej slovensko- poľsko- českej federácie, to sa nám dnes javí ako utópia, ale nevieme, čo prinesie budúcnosť o sto, päťsto alebo tisíc rokov. Maliarikove vízie sa môžu ukázať ako správne, tak ako vo viacerých iných prípadoch.

To, že sa Maliarik vlani nedostal medzi sto najväčších Slovákov a nezáujem médií o jeho výročie, svedčí o tom, že pre tento svet je malým, bezvýznamným. Svet nevie oceniť jeho kvality. To nevadí, lebo ak je niekto malý v očiach sveta, to ešte nemusí znamenať, že je takým aj v očiach Boha.

Maliarik pracoval pre vysoké ideály, pre uskutočnenie Božieho kráľovstva na Zemi. Celozemský univerzálny štát postavený na duchovných princípoch je práve toto.

Preto môžeme o ňom povedať:

Dobrý boj bojoval, vernosť Pravde zachoval.

 

Literatúra:

Doležal, O.: Tři úseky života mistra Jána Maliarika. 1995.

Doležal, O.: Jan Maliarik- životopis. www.databazeknih.cz

Dovala, J. J.: Ján Maliarik. In: Týždeň. Č. 35. 2005.

M. Jesenský, J.Lacika, T. Lengyelová, Ľ. Machaj: Najväčšie záhady a mystériá Slovenska. Ikar. 2017

Holec, R.: Zabudnuté osudy. Vydavateľstvo Matice Slovenskej. 2001.

Pohanečník, P. Slovanský mahaguru K. B. N. Ján Maliarik. 1997.

 

(Ak by ste mali záujem vedieť viac o Maliarikovi, tak odporúčam hlavne jeho knihy. Existujú aj nejaké články a blogy na internete. Treba gúgliť. Na internete je dostupný aj tv film Prekliaty služobník lásky z roku 2000, kde Maliarika hrá Matej Landl. Na youtube je krátky dokument a 3 záznamy relácie Ako ďalej? zo Slobodného vysielača, ktoré boli venované Maliarikovi.)

Zdroje obrázkov - seniorka.szm. com a Kňaz Ján Maliarik Facebook.com

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo