Prečo neverím expertom na školstvo? (1)

V minulosti som učil 12 rokov taliansky a anglický jazyk predovšetkým na gymnáziách, rok na ZŠ, bol som členom Rady školy. Kriticky hodnotím spoločenskú diskusiu o školstve (a vôbec o odborných témach), ktorá sa vedie povrchne, ignoruje širokospektrálne názory a skúsenosti ľudí z praxe, ignoruje komplexnú realitu. Úzka skupina si sprivatizovala mediálny priestor. RTVS si neplní verejnoprávnu funkciu – neponúka publicistický a dokumentárny formát pokrývajúci odborné celospoločenské problémy so zapojením odborníkov a ľudí z praxe.

Médiá a experti politických strán na školstvo ponúkajú zväčša jednostranné (hoci čiastkovo správne), prvoplánové a ľúbivé riešenia, predostierajú verejnosti falošný obraz o školstve založený na mýtoch:

1. Na vine je vždy učiteľ. Nároky na študenta je zakázaný, politicky nekorektný výraz.

2. Vytváranie umelých antagonizmov.

3. Škola je založená na memorovaní, učí sa príliš veľa encyklopedických vedomostí (verklíkovanie o verklíkovaní).

4. Pretláčanie jediného správneho prototypu vzorového učiteľa žijúceho v iluzórnej bubline hry a zábavy.

1. mýtus: Na vine je vždy učiteľ. Ak doškolíme učiteľa, študenti sa začnú učiť.

Verejný diskurz vychádza z klamnej premisy zlý učiteľ, dobrý žiak, z predpokladu, že národ má masový záujem o kvalitné vzdelanie, no nekvalitní učitelia nedokážu tento dopyt uspokojiť. Ak sa študent nechce učiť, doškolíme učiteľa. Nepopieram, že sú nekvalitní učitelia. No väčšinový dopyt je po čo najľahšom získaní dobrej známky, maturity, titulu, po obchádzaní nárokov a pravidiel. Až na jednu výnimku som za 12 rokov nestretol rodiča, ktorý by požadoval, aby som jeho dieťa niečo naučil, pravidelne som však čelil kritike kvôli známkam. Študent je a priori ukrivdená obeť, ktorá za svoj život a výsledky nenesie zodpovednosť. Ak učiteľ oznámkuje reálne znalosti študenta, ak kladie na študenta nároky, ak treba vydať námahu, na vine je učiteľ. Keď mužstvo prehrá, na vine je rozhodca, tréner, trávnik, hráči sú nedotknuteľní. Ak lekár diagnostikuje chorobu, na vine je lekár. “Experti” ponúkajú dobrý pocit, odmenu bez námahy, práva bez povinností, učia podliezať latku a návyku domáhať sa bezpracného zisku. Vždy vám povedia, čo chcete počuť.

Vychádzajme z charakteru národa, doby a tiež akceptujme, že nie každý má rovnaké predpoklady zvládať učivo. V mentálnom podhubí spôsobujúcom zaostávanie nášho školstva vnímam tri spoločenské vektory:

a) Charakter národa.

Ak sa porovnávame s úspešnými školskými systémami (Fínsko – mimochodom inšpirované sovietskym modelom, Švajčiarsko, Južná Kórea), porovnávajme sa aj s ich mentalitou, charakterom: čestnosť, férovosť, disciplína, zodpovednosť, dodržiavanie pravidiel, nároky, pracovitosť, poctivá a dôkladná práca, pridaná intelektuálna hodnota k práci nie sú typické črty pre náš naturel. Klamať, vyhovárať sa, hľadať vinníka za vlastné zlyhania, korumpovať, odfláknuť prácu, nezodpovedný prístup, obchádzať pravidlá, podliezať latku sú spoločensky nadpriemerne tolerované, školstvo nevynímajúc. Kto chce hrať v školstve férovo a má nároky, má problém. Mať nároky je zlo, podliezať latku a obchádzať pravidlá je dobro. Podľa tohto vzorca funguje naše školstvo. Zlo má krásnu tvár a často zaň môžu dobrí, láskaví ľudia. Už v školstve sa pod rúškom lásky a humanizmu vychováva skorumpovaný charakter: hľadanie ľahšej cesty, nadobúdanie (známok, titulov) s čo najmenšou námahou, obviňovanie iných za vlastné zlyhania, odfláknutie práce, nepreberať zodpovednosť, nehrať férovo, s pmocou rodiča a vedenia obísť pravdilá… Taká je realita a žiaden expert mi túto skúsenosť nevyvráti. 

b) Vzdelanie nemá v spoločnosti dlhodobú tradíciu.

Nemáme historickú skúsenosť, že vzdelanie sa oplatí (vzdelanie a charakter sú častokrát prekážkou úspechu, hoci v súkromnom sektore to platí stále menej), preto jeho hodnote neveríme. Vzdelávacie inštitúcie zdegradovali na poskytovateľa bezcenných certifikátov a titulov, uspokojovateľa nezmyselných byrokratických požiadaviek na kvalifikáciu. Status a ľahká cesta k ich nadobudnutiu, nie vzdelanie osebe, sa stali cieľom. Myslenie a intelektuálna práca v našej histórii nezohrávali medzi väčšinovou populáciou významnú úlohu, nedominovali v ekonomike.

c) Globálna kultúra ľahko dostupného konzumu nás robí lenivými a málo náročnými na seba i na deti. S ústupom mužského elementu sa zaznávajú a vytrácajú atribúty ako racionalita, autorita, disciplína, nároky, preberanie zodpovednosti, pestovanie vôle, sebazapretie. Následkom konzumizmu a absencie mužského elementu sú pseudohumanizmus, anarchistické tendencie, mentálne a fyzické zmľandravenie, neskoršie dozrievanie, zoženštenie, znižovanie latky, kultúra práv bez povinností, zbavovanie sa zodpovednosti hľadaním vinníka, opičia láska - moderný hriech páchaný na deťoch. Dospelí majú strach byť nepopulárni, nastaviť latku, povedať nie. Prestali sa správať ako dospelí, z detí sa stali bohovia (pri demografickej kríze to platí dvojnásobne). Zrejme nikdy neexistovala generácia rodičov, ktorá by tak ustarostene a do vysokého veku dláždila cestu svojim deťom, vyplakávala nad ťažkou dobou. Ľutujúci ochrancovia a kontrolóri životov svojich nerestí im bránia dozrieť.

NÁROKY NA ŠTUDENTA. VYMOŽITEĽNOSŤ DISCIPLÍNY A NÁROKOV.

Vymožiteľnosť disciplíny a nárokov je kľúčovým predpokladom (nie cieľom) skvalitnenia vzdelania. Bez nich je akákoľvek reforma odsúdená na neúspech a všetky ďalšie potrebné kroky neprinesú požadovaný efekt. Školstvo bez nárokov je spoločensky organizovaný a akceptovaný sebaklam, systémová lož.

Experti ponúkajú mediálne ľúbivé, no nezodpovedné riešenie: učiteľ má naučiť bez námahy a zodpovednosti študenta. Nemožno podľahnúť ilúzii, že kvalitnejšie vzdelanie je dosiahnuteľné bez vyšších nárokov na študentov, bez ich zvýšeného úsilia. Neexistujú zázračné metódy, ktorými sa možno naučiť predmet bez námahy, pri ktorých bude mať študent večne dobrý pocit a pozitívnu motiváciu, pri ktorých sa len hrou a zábavou naučí obsah predmetu.

Ilúzia ľahkej cesty sa podobá budovateľskému úsiliu komunistov, ktorí ignorovali realitu o človeku. Sľubujú raj na zemi, na dosiahnutie ktorého študenti nemusia pohnúť prstom. No nie všetci študenti a rodičia majú záujem o vzdelanie, nie všetci sú slušní, féroví, poctiví, pracovití, nie všetci na to majú. O tom experti zaryto mlčia. Kto nemá nároky, nenaučí. No pain, no gain. Kto chce niečo vedieť, musí makať. A to sa mnohým nechce. O tom experti tiež mlčia.

V celom systéme nášho vzdelávania nie je jediný prvok, ktorý by vyvíjal tlak na kvalitu. Bez kvalitatívneho kritéria je trh deformovaný. Systém tlačí na znižovanie kvality (financie na žiaka, tlak rodičov a riaditeľov na dobré známky, množstvo nekvalitných gymnázií a univerzít). Či a čo učiteľ naučí, nikto nerieši, ráta sa dojem a spokojnosť študenta. Absolútnymi normami sú spokojnosť, pocit dieťaťa a dobrá známka.

Študenti nie su konfrontovaní s problémami, nárokmi, kvalitou, konkurenciou. Škola bojuje aj o toho najlenivšieho a najmenej nadaného žiaka, no on nebojuje o nič. Koncom osemdesiatych rokov prijímali na gymnázium 20 % a na vysokú 10 % uchádzačov (to bol opačný extrém).

V deťoch je vyšší potenciál, ako z nich dokáže vydobyť opatrovnícka, infantilná generácia dospelých. Prečo sa študenti počas komunizmu naučili viac a pri tých istých učiteľoch po páde komunizmu sa naučili podstatne menej? Neospravedňujem režim, ani školstvo nebolo ideálne, nebola však anarchia, ktorá vládne v školstve dnes.

2. mýtus: Umelé antagonizmy.

Experti milujú umelé antagonizmy a radi predkladajú svoju osvietenú reformu na pozadí “prekonaných” modelov: kritické myslenie a diskusie vs memorovanie; hravá, demokratická a tvorivá škola vs autorita a disciplína; učenie pre život vs zbytočné poznatky...

Kritické myslenie a diskusia vychádzajú z vedomostí, bez nich sú nevykonateľné. Škola má stimulovať tvorivosť a zároveň byť náročná. (Akú kvalitu možno vytvoriť z chabých poznatkov?) Demokratická, tvorivá škola nie je v rozpore s autoritou, disciplínou. Naopak, bez autority, disciplíny a pravidiel nie je demokracia funkčná. Škola má poskytovať teoretické vedomosti, kultivovať myslenie, rozširovať všeobecný rozhľad a zároveň byť praktická, pripravovať na život, trh. A to sa na ZŠ vôbec nemusí diať na úkor vedomostí.

Namiesto umelo vytváraných antagonizmov má systém obsiahnuť syntézu (umelo vytváraných) protikladov.

“Učenie bez myslenia je strata času, myslenie bez učenia je nebezpečné.” (Konfucius) 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo