Musíme túžiť po svete, v ktorom budeme všetci nespokojní

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Musíme túžiť po svete, v ktorom budeme všetci nespokojní

... a to predovšetkým tí, ktorí majú jasnú víziu ideálnej spoločnosti.

Konzervatívci radi vyčítajú sociálnym liberálom, že sľubujú ľuďom svetlejšie zajtrajšky a raj na zemi, avšak v skutočnosti prinášajú skôr peklo. Liberáli zas radi vyčítajú konzervatívcom, že snívajú o akýchsi starých dobrých časoch, ktoré nikdy neexistovali - alebo aspoň nie tak, ako si ich predstavujú oni. Aj keď príklon k zlatému stredu považujem za gýčový argumentačný omyl, v tomto prípade sa skutočne nazdávam, že obe strany majú čiastočne pravdu. To vyplýva z toho, že jedným zo zdrojov môjho konzervativizmu je pesimizmus. Žiadna utópia nenastane a cesta späť k minulosti, aj keby skutočne bola taká dobrá, neexistuje. A rovnako ani tenzia medzi "anywheres" a "somewheres" nezmizne. A to nie sú všetky predpoklady môjho pesimizmu, ale teraz si dovolím preskočiť k tomu, čo ma k tejto úvahe priviedlo, a neskôr sa k nej vrátiť. 

V rámci hľadania ľahkého pobavenia alebo samonasieracého mechanizmu (záleží od nálady) odoberám obsah z facebookových skupín, kde ľudia zdieľajú najväčšie absurdity zo sveta súčasnej liberálnej ľavice. Tak som narazil na rozhovor s feministkou, ktorá predostiera svoju "utópiu", kde zanikne rodina (výchova vlastných detí či odovzdanie dedičstva potomkom sú vraj škodlivé) a nahradí ju akási všeobjímajúca láska všetkých ľudí so všetkými ľuďmi - ľavicová fantázia, ktorej som sa venoval v jednom zo svojich predchádzajúcich blogov. Mnohým je asi jasné, že táto idea nie je úplne nová, a nepochádza od nikoho iného ako od strašidla, z ktorého sa každému pravičiarovi inštinktívne zježia chlpy. Aby som nebol obvinený z mlátenia slameného panáka, nechystám sa teraz na príklade najbizarnejšieho predstaviteľa názorového oponenta poukázať na pomýlenosť celého ideového systému, lebo táto technika sa dá použiť proti hocikomu a samozrejme, je to argumentačný faul. Jednak síce takéto exempláre ilustrujú, že označenia ako "kultúrny marxizmus" či "neomarxizmus" nie sú úplne odtrhnuté od reality, ako to tvrdia oponenti konzervatívcov, ale zároveň je pravda aj to, že takýmito názormi je znepokojená aj značná časť ľavičiarov a liberálov. 

Feministka Sophie Lewis sa z istého pohľadu javí ako karikatúra, akú by snáď ani najväčší odporca feminizmu nevymyslel. Tvrdí, že potrat je vražda, ale zároveň obhajuje právo naňho. Tvrdí, že "má 99 problémov a za všetky môže biely heteronormatívny patriarchát". Dokonca svoju mačku nazvala Robespierre (po francúzskom revolucionárovi). Okrem toho v rozhovore spomína svoje rodinné pozadie, ktoré nebolo práve z idylických. Napríklad keď svojmu otcovi povedala, že v trinástich rokoch bola znásilnená, tak ten si pomyslel, že to tvrdí preto, aby si prikrášlila svoj feministický životopis. Závažných dôvodov k resentimentu voči svojej rodine, a predovšetkým otcovi, uvádza ešte niekoľko.

Aby bolo jasné, nikoho nechcem zhadzovať a podobne by na mňa pôsobila osoba, ktorá povie "mám 99 problémov a za všetky môžu neomarxisti" a má psa, ktorého volá Ronald Reagan. Ani sa nechcem dopustiť akéhosi psychoanalytického ad hominema, kde rozpitvem život názorového oponenta a poukážem na to, že od tak takejto osoby môže pochádzať iba zvrátená ideológia. Ba práve naopak, podľa mňa prípad tejto ženy poukazuje aj na to, že resentiment voči konzervatívnym hodnotám často pochádza z osobnej skúsenosti s tienistými stránkami kultúry západného sveta a jej pokrytectvom (ktoré so sebou nevyhnutne nesie akýkoľvek myšlienkový smer, náboženstvo či kultúra). A tiež poukazuje aj na to, že ideológia je často akýmsi útočiskom alebo obrannou pozíciou, ktorá nám určitým spôsobom umožňuje žiť s ranami, ktoré sme v živote utŕžili. Idylické vízie sveta nám dávajú ilúziu sveta, kde sa naše bolesti rozplynú, a nepriateľ týchto vízií nám dáva pocit zmyslu, keď ho nevieme nájsť v pokoji. Čiže aj keď názory Sophie Lewis vyvolávajú vo mne aj zdesenie, letmý pohľad do jej života, ktorý tvorí ich pozadie, vzbudzuje skôr ľútosť (bez ponižujúcich konotácií), ktorá mi nedovolí cítiť pobavenie zo zdanlivo karikatúrnych čŕt jej osoby.

A čo s tým má konzervativizmus?

Samozrejme, kusý rozbor osoby jednej feministky nič nedokazuje, ale to ani nie je mojim zámerom. Mojim zámerom je ilustrovať pozíciu, v ktorej sa dnešný konzervativizmus nachádza. Pozíciu, kde pre ľudí ako Sohpie Lewis tradičné ideály a spoločenské inštitúcie neposkytujú útočisko. Samozrejme, jej prípad je z tých extrémnejších, ale o to lepšie ilustruje daný fenomén. Jedným paradoxom je, že konzervativizmus zvykne zdôrazňovať význam naturálnych fenoménov (ako náboženstvo, vznik trhovej ekonomiky atď.), ale zároveň aj odpor voči tradičným modlám je naturálnym fenoménom, ktorý má svoje príčiny. Ak konzervatívec obviňuje z údajného rozpadu západnej kultúry napríklad Marxa, v tom prípade musí spomenúť aj Freuda, Feuerbacha, Nietzscheho, Foucaulta, Rousseaua, ... až sa nám zoznam tak rozrastie, že je viac ako jasné, že spochybňovanie príbehov minulosti je jednoducho naturálnym fenoménom, a keby v dejinách ľudstva neexistoval niektorý z vymenovaných mysliteľov, jeho robotu by aj tak odviedli tisíce ďalších. Z určitých príčin prestala časť ľudstva veriť v naratívy, ktoré dlhú dobu boli neotrasiteľné, a prosté horekovanie nad touto skutočnosťou nás nikam neposunie.

A potom je tu ďalší paradox, s ktorým sa musí pravicové/konzervatívne myslenie vysporiadať alebo ho aspoň akceptovať. Na jednej strane je ideológia ako spoločný hodnotový základ nevyhnutná pre existenciu civilizácie, v ktorej sú pre nás skoro všetci cudzinci a netušíme, čo sa im deje v hlave. Nemôžeme si dôverovať na základe osobných vzťahov, keďže žiadne nemáme, a tak je príslušnosť k tej istej skupine, vykonávanie tých istých rituálov a lojalita k tým istým hodnotám tým jediným, na čom môže byť dôvera postavená. Tým esenciálne funkcie ideológie alebo metanaratívu nie sú vyčerpané, ale vytvorenie atmosféry dôvery je jednou z nich. Na druhej strane, práve ideológia v našich mysliach je bariérou rozvoja v osobnej sfére. Málokomu príde obzvlášt autentický a pre vzťah práve idylický človek, čo pri každom zakopnutí o chodník pomyslí na opresívne štruktúry spoločnosti a svoje domáce zviera pomenuje po francúzskom revolucionárovi. Pritom je to práve osobná sféra, ktorej prikladá konzervatívny pohľad význam v protiklade voči kolektivizmu ľavicového myslenia, i keď toto platí podstatne menej o kontinentálnych a paternalistických odtieňoch konzervativizmu.

Riešením týchto paradoxov je podľa mňa namiesto naivného nariekania za starými dobrými časmi akceptovať pesimizmus ako jeden z pilierov konzervativizmu. Z toho vyplýva, že ideologická čistota je neudržateľná. Môžme sa držať určitých hodnôt a vysvetľovať ich význam, ale mýtickým príbehom už ľudia budú veriť len menej a menej. Tento aspekt konzervativizmu ilustruje príhoda, o ktorej píše priateľ nedávno zosnulého Sira Rogera Scrutona. Príhoda sa odohrala na konferencii, kde rečníci až tak zápalisto obhajovali ideu tradičného manželstva, že Sir Roger sa začal nudiť. Keď prišiel rad na jeho reč, neodpustil si provokáciu, ktorá narušila myšlienkovo homogénny priebeh konferencie. Za jeden z kľúčových aspektov, ktoré držia manželstvo pokope, označil milenku. Bez nej by niektorí v manželstve nevydržali, vysvetlil ďalej.

"Myslel to Roger vážne?", zamýšľa sa John Haldane, spomenutý Scutonov priateľ. Sčasti áno, tvrdí ďalej, pretože Scruton veril v dôležitosť zdania a ilúzií, ktoré udržiavajú dôležité spoločenské praktiky.

Prečo pesimizmus?

Aby paradoxov nebolo málo, pozícia odstupu a pesimizmu vyžaduje od konzervatívca, aby nebral s takou vážnosťou to, k čomu prechováva silné sentimentálne puto. A preto ako (snáď) konzistentný pesimista, som skeptický voči tomu, že väčšina konzervatívcov bude ochotná pesimizmus ako východiskový bod akceptovať :)

Dovolím si však na záver dať argument v prospech pesimizmu v štýle Hobbesa či Rawlsa. Predstavme si východiskový moment, keď s určitosťou vieme, že sa narodíme do sveta, kde časť ĺudí nebude zdieľať naše ideály a hodnoty - ba dokonca sa tie ich budú s tými našimi často vylučovať. Môžeme si však vybrať svet, v ktorom nebudú militantne bojovať za tieto svoje ideály, ale akceptujú kompromisnú porazeneckú pozíciu - uspokoja sa s tým, že svet bude len čiastočne vyzerať podľa ich hodnôt. Musíme však za to zaplatiť cenu - túto pozíciu akceptujeme aj my. 

P. S.: Nadpis je len provokáciou a necítim potrebu konvertovať ostatných na pesimistov. Každý si môže odvodzovať svoje postoje z čoho chce. Mojim zámerom bolo len priniesť iný pohľad. 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo