Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
13. 02. 2020, 05:58

G.K.Chesterton - O nestálosti

Jednu z čudesných hádaniek modernej politiky by sme mohli vyjadriť nasledovne. Keď bola moc trvalá, stále pripomínali jej dočasnosť, ale keď by moc mala byť dočasná, správame sa k nej tak, akoby bola trvalá.
G.K.Chesterton - O nestálosti

V časoch, keď králi mohli skutočne komukoľvek sťať hlavu, veštci a mudrci im neustále pripomínali, že aj ich kmeň života bude raz vyťatý. Keď tu boli skutoční despoti s mocou nad životom a smrťou, boli tu aj skutoční proroci, alebo satirici, ktorí im hovorili, že smrť raz ukončí ich život.  

Odvtedy, čo v štáte prevládli demokratické a literálne myšlienky, o tom nik nehovorí. Nik nepovie dočasnému vládcovi, že jeho vláda je dočasná, alebo že aj on je tu iba do času. Od začiatku histórie, a predpokladám, že aj počas prehistorických čias, tu bolo varovanie pred svetskou mocou.  Egyptský vládcovia hodovali s kostrou v ich sále. Rímsky dobyvateľ počas svojho triumfu mal na svojom voze otroka, ktorý mu šepkal “Pamätaj, že si iba smrteľník”. O stredovekom normanskom kráľovi Sicílie sa hovorí, že mu počas Bohoslužieb pripomínali, ako Boh zvrhol všetkých mocných z trónu. Neskoro-stredovekí princovia poznali zvyk o hostinách, ktoré sa konali pod freskami a mozaikami Tanca smrti, ktoré zobrazovali kostlivcov, ako si odnášajú vo vreciach kráľov.  Počas štvortisícovej zaznamenanej histórie Európy tu znel jemný a podvratný žalospev:

“Sláva našich rodov a stavu sú tiene a pominuteľné veci.”

Aj dvorní kapláni veľkej francúzskej monarchie kázali pred Roi Soleil, a pripomínali mu, že jeho vlastné slnko raz zapadne. 

A potom, akousi nebadateľnou zmenou, ktorá prišla niekedy v devätnástom storočí sa tu objavili ľudia, ktorí hovoria, akoby mohli žiť vo večnom svitaní. Moderným politikom nikto nič podobné nepovedal. Nik nežiadal, aby bola pri stole A, presne po pravej ruke starostu, počas premiérovho príhovoru, umiestnená kostra. Nikto nepožadoval, aby potom, ako sa zvýšeným hlasom vyžiada ticho v parlamente, niekto pošepkal poprednému politikovi “pamätaj, že si smrteľný”. 

Dokonca ani v konštitučnej monarchii nám príhovory k panovníkom nepripomínajú pohrebné kázne.  Ale v prípade politikov sa táto tradícia úplne vytratila. Žiaden umelec nenamaľuje na steny a rímsy obrazy Smrti, ako za sebou ťahá batoh plný ministrov. Ani jeden básnik nenapíše smútočné ódy na mediálnych magnátov, alebo členov významných rodín. 

“Všetky vaše senzácie a nahrabanie sa sú tieňmi a pominuteľné veci”

S devätnástym storočím prišiel nový a neprirodzený optimizmus ohľadom trvania módy, politickej a dokonca aj filozofickej. Shakespeare, ktorý žil za Tudorovcov, ktorí mohli zabiť (a aj zabili) kohokoľvek, kto sa im znepáčil, mohol nezávisle písať o mužovi, ktorý “odetý v krátkej a bezvýznamnej moci, robí pod vysokými nebesami fantastické triky, že je z toho anjelom do plaču”. 

Moderný volený politik je teoreticky oblečený ešte do menšej moci a autority. Ale, nebesá vedia, že jeho triky sú tak fantastické, že anjelom nie je len do plaču, ale určite sa na nich aj smejú. A napriek tomu ani jeden z básnikov, alebo dramatikov o nikom nepovedal nič podobné. Nik nepovedal populárnemu premiérovi, že skončí. Dokonca mu to nik nepovie ani šesť mesiacov pred koncom. Nik nepovedal politikom, že skončia ako žrádlo pre červy a to dokonca ani vtedy, keď jedných neodlíšite od druhých. Tie dlhé literárne náreky proti mocným tohto sveta, ktoré trvajú celé veky a obsahujú tisíce vecí od Magnificat po Gulliverove cesty sa záhadným spôsobom zastavili v dobe parlamentnej demokracie, ktorá by mala byť vládou ľudí. Popri všetkých tých provokáciách a hlúpych narážkach, ktoré počujete pri politickej kampani, vážne pochybujem, že by sa na politickom mítingu postavil zamyslený a smutný muž, ktorý by povedal: “Pán predseda, chcel by som sa nášho kandidáta spýtať, či mu už napadlo, že jedného dňa zomrie.”

 

Bojím sa, že toto bude znieť moderným ušiam veľmi fantasticky, hlavne ušiam v parlamente, ktoré sú obvykle veľmi dlhé. Ale úprimne verím, že to obsahuje najdôležitejšiu pravdu o najhoršom zle, ktoré zruinovalo inštitúcie parlamentu, ktoré považujeme za verejné. Tento druh optimizmu totiž dokáže človeka dokonale odlúčiť od obyčajnej ľudskej radosti. Starí vládcovia ľudstva, boli plní tejto veľkej tradície. Kráľovi bolo stále pripomínané, že umrie, kňazi existovali, aby pripomínali smrteľnosť a od vojaka sa hypoteticky očakávalo, že umrie kedykoľvek. V tento zmysel smrteľného bratstva smrteľníkov sa pomaly začal strácať, keď sa moderný svet začal zaoberať rovnosťou a bratstvom. 

Od tej doby sú každé ďalšie voľby považované za Súdny deň. Od tej doby je každý ďalší demokratický experiment považovaný za začiatok Nového veku. Ľudia sa naučili pozerať iba do budúcnosti, do jej každého detailu, okrem tej vlastnej. Boli učení nikdy sa nepozerať späť, lebo ona podáva svedectvo o týchto časoch a zmenách. Toto je skutočný dôvod, prečo je svet, ako sa o tom hovorí dnes, sklamaný demokraciou. Nie je potrebné byť deprimovaný, alebo zúfalý z demokracie. Čo je deprimujúce je optimizmus. Na myšlienke rovnosti ľudí nie je nič falošné, ale niečo úplne klamlivé je popieranie veci, v ktorej sú si všetci ľudia očividne rovní a tou je smrť. 

Ak moderný demokratický experiment bol stredovekým demokratickým experimentom, problémom devätnásteho storočia bolo, že sa pokúšalo spojiť zdravý rozum spolupatričnosti, ktorý je úplne správny a pravdivý, s umelým očakávaním Utópie, novým hnutím, že všetko čo bolo v minulosti zlé a dnes horšie, sa dá zajtra do poriadku. Táto obrovská a smiešna ilúzia nemá nič spoločné s tým, že ľudia chápu iných ako blízkych, dokonca aj ako dobrých kamarátov. 

Bola to ilúzia intelektuálov, ktorí boli zároveň veľmi namyslenými a diktovala Viktoriánsku myšlienku pokroku. Na demokracii nie je nič zlé, nič nie je zlé ani na ľude, ktorý vládne, okrem tých, ktorí sú mimo dosahu tejto vlády. Zlé je, že sa zabúda na to, že ľudia zostanú ľuďmi. Budú robiť chyby, rovnako ako vy, alebo ja. Tak isto všetci naši nadriadení, nadľudia, diktátori, tvorcovia moderných systémov, budú robiť chyby. Najväčšou chybou je, že ľudia za posledných sto rokov zabudli, že majú sklony k chybám.

 

 

Preklad: I.Čonka
Text neprešiel redakčnými úpravami

Odporúčame

Blog
Boj proti fašizmu je podvod na voličoch

Boj proti fašizmu je podvod na voličoch

Bojovať treba proti rozkladu právneho štátu. Aký je skutočný stav v polícii, prokuratúre, súdnictve, advokácii. Chobotnice vybavovačov sú po celom Slovensku. Chorý politický systém, ktorý prerástol do partokracie, nakazil aj systém zabezpečujúci spravodlivosť. Riešenia sú, chýba však ochota ich realizovať.

Blog
Ištambulské kľúče

Ištambulské kľúče

MODERÁTOR „Vážení a milí, sme veľmi radi, že vám práve my môžeme sprostredkovať novú, zábavnú, spoločenskú hru, ktorú sme pracovne nazvali „Nájdi kľúče od Ištambulu“.