Celá polemika náboženskej skúsenosti je samozrejme komplikovaná. Z pohľadu vedy je na ňu viac vysvetlení, osobitú perspektívu (a veľmi dôležitú) prináša teológia a filozofia. Ja nie som odborník na psychológiu ani teológiu. A nie som ani psychiater a ani mystik. Ale dnes už viem, že bez osobnej skúsenosti s Otcom sa dá byť len ťažko dobrým kresťanom. Totiž bez dôvery v neho som len nositeľ nejakých na prvý pohľad nelogických morálnych príkazov a vznešených odkazov, ktoré je takmer nemožné ľudskými silami dodržať. To predsa znie ešte viac šialene, ako zažívať Otcov dotyk.

Osobnou skúsenosťou s Ním môže byť pre mňa veľa vecí. Či už je to zážitok, že moja modlitba bola vyslyšaná, alebo moje osobné obrátenie, uzdravenie duševného, telesného alebo duchovného (morálneho) nedostatku. Môže to byť aj čítanie svätého písma alebo dobrá kázeň v kostole, ktorá mi odpovie na otázky, ktoré si práve v živote kladiem. Niekedy je to aj zážitok dobrého nezištného skutku od blízkej osoby. Občas sú to jednoducho tie situácie, kedy máme chuť vykríknuť, že „On je!“. Určite sú tieto skúsenosti veľmi dôležité. Ale stačia na to, aby som dokázal žiť dobrý kresťanský život? Veď všetko sú to veľmi prchavé situácie, ktoré aspoň z mojej skúsenosti vieme často odignorovať, zabudnúť na ne, alebo si ich jednoducho zpochybniť alebo zracionalizovať. Ježiš nám však v svojom učení odkázal ešte oveľa viac.

Nechcem príliš „teologizovať“, je zrejmé, že jeho učenie je veľmi bohaté a nedá sa len tak zjednodušovať. Chcem len poukázať na to, že keď sa ho spýtali, ktoré prikázanie je najdôležitejšie, odpovedal „Milovať budeš svojho Boha..“. A keď sa učil modliť, nehovoril modlitby typu „Pane, daj mi zdravie“ alebo „Pane, daj svetu mier“, ale vyslovil „Otče náš“. Učil nás, že keď budeme žiť s vedomím Otcovej prítomnosti a lásky, celý náš život bude mať úplne inú perspektívu. Budeme žiť s vedomím vlastnej hodnoty, lebo sme milované Božie deti. Nebudeme žiť v strachu ale v dôvere v Neho. A budeme skutočne slobodní. Ježiš nás v celom jeho učení pozýva do osobného vzťahu s Otcom. Lebo tak môžeme zažívať osobnú skúsenosť s Ním každý deň. A potom už človeku nič nie je nemožné. Svätci, ako napr. Don Bosco, ktorého sviatok sme slávili minulý týždeň, nám ukazujú, že táto cesta je možná.

V tom spočíva moja osobná skúsenosť s Otcom. Keď sa mu snažím prítomné okamihy môjho života odovzdávať, On s ním robí zázraky. A tie nemusia mať nadprirodzený charakter (hoci verím, že aj také sa výnimočne dejú). Nemajú na to ani dôvod, veď celý svet a pravidlá v ňom sú svojím spôsobom nadprirodzené. Stačí, že tú istú chvíľu, ktorá mi bola v živote daná, prežijem vo vzťahu s ním, tak ako to On na začiatku pred stvorením vesmíru plánoval. Znie to šialene, ale nie je to nič iné len odpoveď na jeho Lásku. Žiť prítomný okamih s vedomím Otcovej lásky je moja osobná skúsenosť s Ním.