Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
03. február 2020

Ľudia! Prečo ste tak znehodnotili vlastnú reč?

V mnohých ohľadoch sa chováme ako škodcovia, pretože obrovské množstvo vecí, s ktorými prichádzame denne do styku, iba znehodnocujeme. Znehodnocujem vodu, vzduch, pôdu, lesy, a tak ďalej.
 Ľudia! Prečo ste tak znehodnotili vlastnú reč?

   A žiaľ, netýka sa to iba vecí hmatateľných a viditeľných, ale aj vecí oveľa subtílnejších, a predsa tak reálnych, ako sú napríklad medziľudské vzťahy, náš slovný prejav, alebo vnútorný, čiže citový a myšlienkový život. Aj všetko toto je výrazne znehodnotené a strhnuté hlboko nadol.

   Z mnohých sa namiesto citlivých strojcov harmónie stali nakoniec iba akýsi biologicki roboti. Roboti, škodiaci svojim kŕčovitým pracovným úsilím, poznačeným zvrátenou túžbou mať stále viac, sebe samým i všetkému, čo jestvuje. Roboti, ktorí sa bez zodpovedajúcej úcty ku všetkému stvorenému nikdy nemôžu ani len priblížiť k pravému šťastiu.

   No a spomedzi širokej škály všetkého toho nesprávneho, čo bolo spomenuté, si teraz vezmime pod drobnohľad ľudský slovný prejav. Nie, nebude tu reč o vulgarizmoch,  pomaly sa už stávajúcich niečím „normálnym“, ktorých používanie nám až príliš očividne poukazuje na kvalitu vnútorného života dotyčných ľudí.

   Teraz sa zameriame predovšetkým na nesmierne vážne a vo svojej ďalekosiahlosti ešte nedocenené znehodnotenie ľudského slovného prejavu, spôsobené skazonosným zlozvykom hovoriť veľa, neuvážene a bez skutočnej vnútornej hĺbky.

   „Hovoriť striebro, mlčať zlato!“ „Menej býva niekedy viac!“ „Vaša reč nech je áno – áno, nie – nie! Čo je nad to, je od zlého!“

   Ľudia však nikdy nepočúvali tieto prosté a dobré mienené rady. Považovali ich za príliš bezvýznamné a malicherné, čím však neuvážene podcenili ďalekosiahlosť deštruktívnych dôsledkov, ktoré nám musí priniesť ich nerešpektovanie.

   Ľudské slovo má totiž svoju pravú hodnotu iba vtedy, ak za ním stoja skutočné, pravé, večné a univerzálne hodnoty. Keď je rovnako, ako bývajú bankovky kryté zlatom, i ono „kryté“ zmenenými hodnotami.

   Z tohto dôvodu malo byť s ľudským slovom narábané, ako s výnimočným darom, ktorým aj naozaj je, a s ktorým sa práve preto zbytočne, či bezmyšlienkovite neplytvá. S darom, ktorý mal byť používaný predovšetkým na vzájomné sprostredkovávanie si a obohacovanie sa dobrými, čistými, ušľachtilými, krásnymi a povznášajúcimi hodnotami.

   Čo však urobilo ľudstvo s výsadou smieť hovoriť?

   Svojou povrchnosťou, bezmyšlienkovitosťou a neuváženosťou, svojim zlozvykom mnohého a zbytočného rečnenia spôsobilo také znehodnotenie ľudských slov, že z nich nakoniec zostali iba prázdne pojmy bez vnútorného obsahu.

   No a v súčasnej dobe dosahuje táto všeobecná devalvácia svojho vrcholu. Zovšadiaľ sa na nás valí prúd, či doslova lavína slov: z rozhlasu, z televízie, z novín, z časopisov, z kníh, z internetu, a tak ďalej. Podobná nadmiera a doslova zneužívanie daru smieť hovoriť však celkom zákonite vedie k plytkosti a povrchnosti. K plytkosti a povrchnosti tých, ktorí s kŕčovitým úsilím tento prebytok vytvárajú a každodenne ním zahlcujú celý národ, a zároveň k plytkosti a povrchnosti konzumentov a konečných príjemcov tohto oceánu slov, postrádajúcich hlbší, vnútorný obsah. Je to ako začarovaný kruh a v jeho kolobehu sa už akoby strácal priestor pre hlbšie uvažovanie a vnútorné precítenie všetkého, o čom sa hovorí.

Inzercia

   Napríklad bulvárna tlač je písaná špeciálne uspôsobeným, jednoduchým štýlom tak, aby jej konzumenti vynakladali čo najmenej duševnej námahy. No a tomuto všeobecnému trendu plytkosti, duševnej nenáročnosti, ba neraz priam úbohosti samozrejme zodpovedá i kvalita samotného obsahu. Tvoria ho predovšetkým lacné senzácie, plytké klebety, okrádanie ľudí o súkromie, či nadbiehanie tým najnižším pudom.

   Určite si nie je ťažké domyslieť, aký asi dosah má zmienená produkcia na kvalitu vnútorného, duševného života jej pravidelných konzumentov. V tejto súvislosti sa priam natíska domnienka, ako by sa ktosi snažil podobným spôsobom úplne cieľavedome o vytváranie a formovanie plytkých, povrchných a nemysliacich bytostí, celkom zbavených schopnosti zahĺbenia sa do niečoho hodnotnejšieho. Do niečoho, čo od nich vyžaduje predsa len istú mieru duševnej námahy.

   Áno, podobný prístup má skutočne svoje opodstatnenie, spočívajúce vo vytváraní jednoliatej, nemysliacej, tupej a ľahko manipulovateľnej masy, ktorú potom možno veľmi ľahko a pohodlne ovládať iba prívalom bezobsažných slov. Takýmto spôsobom spracované, alebo lepšie povedané, degradované obyvateľstvo, už potom totiž slepo dôveruje každému sebavedomému a rečnícky zdatnému, prázdnemu krikľúňovi.

   Stáročné zneužívanie daru smieť hovoriť sa tak pre naprostú väčšinu obyvateľstva našej planéty stalo prekliatím. Ľudstvo sa doslova otrávilo sebou samým vyprodukovaným oceánom prázdnych rečí. Beznádejne sa topí v množstve, povrchnosti a plytkosti vlastných slov. A mnohí z tých, ktorí sú vôbec ešte schopní vnímať tento katastrofálny úpadok, už podliehajú apatii, rezignácii a strate viery, že by sa snáď ešte mohlo všetko obrátiť k lepšiemu.

   Tí však, ktorí si pod tlakom všeobecnej a bezmedznej povrchnosti predsa len dokázali uchovať svoje človečenstvo a vlastnú ľudskú dôstojnosť, by mali vedieť, že je možné privodiť, aby ľudské slovo opäť nadobudlo svoju pravú hodnotu. Ale môže ju nadobudnúť jedine tak, že dar reči začne byť opäť využívaný predovšetkým za účelom sprostredkovávania toho, čo je naozaj hodnotné. Toho, čo je spojené so skutočnými hodnotami, ako je spravodlivosť, čestnosť, ušľachtilosť, dobro, alebo duchovná múdrosť. Lebo len v takomto naladení sa vždy malo a má zachvievať všetko, čo z nás prostredníctvom reči vychádza. Ale i to, čo do svojho vnútra skrze slovný prejav iných púšťame.

   Na prázdnotu, povrchnosť, plytkosť, ohováranie, túžbu po senzáciách, a na mnohé iné podobne nízke veci nesmie byť už viac naša reč prepožičiavaná. Nemáme tak hovoriť a ani takéto niečo prijímať, či už prostredníctvom hovoreného, alebo písaného slova. Je sa treba od toho jednoducho odstrihnúť. Toto si musíme uvedomiť, a podľa tohoto sa musíme začať aj správať.

   Slovenský národ vo svojom srdci predsa podvedome vie, o čo tu ide, pretože náš národ má pojem „Slovo“ vo svojom pomenovaní. Áno, náš národ je národom „Slova“! Toho „Slova“, za ktorým stoja tie najvyššie a najvznešenejšie hodnoty, ku ktorým musia byť ľudia postupne privedení. Lebo slovenský národ si aj napriek všetkému bahnu a neuveriteľnej nízkosti okolo nás predsa len uchoval schopnosť vnímať, poznávať a  rozlišovať tieto hodnoty.

   V tomto spočíva veľká výzva pre všetkých ľudí, pracujúcich so slovom a pôsobiacich skrze slovo. Toto, novým spôsobom poňaté slovo, už nesmie v nijakom prípade nadbiehať navyknutej, všeobecne zaužívanej povrchnosti! Nesmie minimalizovať požiadavky na čitateľov, za účelom čo najväčšieho rozšírenia okruhu svojich odberateľov. Takýmto spôsobom už ďalej jednoducho nemožno ľudí ponižovať! Musí to byť úplne iné, než na čo boli ľudia doposiaľ pri čítaní  zvyknutí.  

   Na čitateľov, a teda prakticky na celý národ, musia byť cieľavedome kladené duševné a duchovné nároky, zodpovedajúce skutočnej ľudskej dôstojnosti. Iba tak možno viesť ľudí neustále nahor, k vysokým metám pravého človečenstva. Iba tak je možné národ hodnotovo pozdvihnúť a obrodiť.

   Nech sú požehnaní ľudia, ktorí to pochopia a tejto úlohy sa zmocnia. A rovnako nech sú požehnaní aj tí, ktorí síce darom pera a slova nevládnu, ale ktorí v ostrom protiklade so súčasným, katastrofálnym stavom, hodnotovo obrodia vlastný slovný prejav, čím svojim vlastným dielom prispejú k víťazstvu Svetla v našom národe.

Som človek, zamýšľajúci sa nad životom, spoločnosťou, politikou, kultúrou i náboženstvami v integrálnej jednote ich materiálnej i duchovnej roviny, ktoré sú neoddeliteľné prepojené. A takýmto spôsobom prepojené by mali byť aj moje texty, čo je nutné k tomu, aby mohli komplexne reflektovať realitu.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Blog
Duchovný rast vo vzťahu k mäsitej a bezmäsitej strave

Duchovný rast vo vzťahu k mäsitej a bezmäsitej strave

Poznal som ľudí, ktorí vo vzťahu k svojmu duchovnému napredovaniu riešili otázku, či jesť, alebo nejesť mäso. V hre bol totiž podľa nich rešpekt ku všetkým živým bytostiam, ako aj striktné dodržovanie prikázania „Nezabiješ“. Na druhej strane zase materialisti argumentujú predovšetkým zdravým životným štýlom. Ako to teda naozaj je?

Blog
Ešte k celibátu

Ešte k celibátu

Autor v texte krátko reaguje na diskusiu, ktorá odvčera prebieha na stránkach Postoja pod textom Geralda E. Murraya : Čo znamená kňazský celibát. Táto diskusia má trochu simplexný ráz, takže pár tipov na reflexiu.