Vrátiť sa na Slovensko

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Vrátiť sa na Slovensko

Slovensko má potenciál, po ktorom sa trúfalo šliape. Aké to bolo vrátiť sa domov? Ako do vnímam po 10 rokoch?

Ľahšie je odchádzať ako sa vracať. Nové miesto nekladie požiadavky, otvára očakávania. Staré miesto čaká, skúma nás a pýta sa. „Tak ako bolo? Stálo to za to? A načo si sa vôbec vrátila?“ Kým sme tam vonku, sme tak trochu hrdinami. Nikto nevie čo to tam vlastne študujeme či robíme, ale znie to vznešene. Chvíľu to druhých aj zaujíma. Potom každý vojde do svojho bytu a pokračuje v žití. Vy so svojimi myšlienkami stojíte vonku, lebo to nemáte komu povedať. „Splachujeme pitnou vodou!“ žasnete. Chcete do niekoho drgnúť a vymeniť si veľavravný pohľad. Rok ste sa v sprchovali v dažďovej, splachovali morskou a po pitnú chodili polhodinu loďou na vojenskú základňu na vedľajší ostrov. I tie výčitky svedomia po každom spláchnutí zdieľate len v duchu sama so sebou. Strach toho, ktorý sa vracia domov je v tom, že domov nenájde. Ten patril tomu, kto ho opúšťal. Niekedy človek ostane v cudzine len preto, aby svoju predstavu domova nestratil.  

Pred vycestovaním do Štátov som si dala záväzok, že odtiaľ odídem skôr, než sa tam príliš zahniezdim. Chcela som žiť doma, zobrať si niekoho kto rozumie po slovensky a odrástol na večerníčkoch. Na výške v Kentucky som bola vítaný úkaz. Iní Európan tam v tom čase neštudoval, preto ma vďačne pozývali na rôzne medzinárodné veľtrhy a diskusie. Po štyroch rokoch štúdia sa vrylo do povedomia mojich spolužiakov i profesorov, že Slovensko je čarokrásna krajina lesov a lúk, polí a štítov, jaskýň a riek, hradov i minerálnych prameňov, pokojne zasadená v srdci Európy. Každou prezentáciou som si uvedomovala potenciál, aký naše drobné Slovensko v sebe nesie.

Prvý rok po trvalom usadení sa doma som sa nevedela vynadívať. Už len výhľad z nášho okna v dedine pri Banskej Bystrici pripomínal dovolenkovú destináciu – zalesnené kopce, zatúlaná srnka, spev drozdov, šum lesa, vôňa ihličia.  Vedomie, že sa môžete vybrať ktorýmkoľvek smerom a kráčať hoci aj naprieč celou krajinou, bolo oslobodzujúce. V Kentucky som pri každom pokuse o únik do prírody narazila na plot. Zopár vychodených chodníkov bolo ponechaných verejnosti, ale zvyšný svet bol za plotom v súkromnom vlastníctve. Keď som plot preliezla, mali ma za cvoka, ktorý riskuje, že ho za vstup na cudzí majetok niekto zastrelí.

Ďalším príjemným šokom boli naše mestá. Gotika, renesancia, barok neboli v múzeách, ale obklopili ma v kaviarni či kostoloch. Obdivovala som očami turistu a bažila sa v predstavách, že krása v ktorej žijem mi patrí. V duchu som sa zabávala na tom, ako by američania urobili z každého meštiackeho domu atrakciu. Robili by interaktívne prezentácie a ponúkali ľadový čaj v dobových kostýmoch. Boli hrdí na všetko staršie ako sto rokov a dali by kráľovstvo za hrad – hoci i zrúcaninu.

Zároveň som vnímala ten sivý mrak, ktorí visel ľuďom nad hlavami. Akoby nevedeli čerpať z krásy, ktorá ich obklopovala a neuvedomovali si možnosti, ktoré im Slovensko ponúka. Cítila som pesimizmus, frustráciu až rezignáciu. Nemienila som pridať sa do šomrajúceho davu. Ako som sa začala zaraďovať naspäť do našej spoločnosti, ružová z okuliarov sa mi začala olupovať.

ŠKOLSTVO

Ako prvé som stretla naše školstvo. Mala som česť pracovať pre školu, ktorá mala víziu a ponúkala nielen kvalitné vzdelávanie, ale aj nadštandardný záujem o žiakov. Vedenie školy bolo schopné a ľudsky vyzreté, v kolektíve človek našiel pochopenie a povzbudenie, kreativite sa nekládli medze a tak som mala pocit, že tá práca je zmysluplná - hoci nekonečná. Obdivovala som ženy, ktoré to všetko skĺbili s rodinným životom, mali motivovaných žiakov, k tomu vyzerali výborne a vedeli z učiteľského platu aj prežiť. Namiesto toho, aby si išli oddýchnuť do wellness, naháňali po víkendoch kredity na školeniach, ktorých úroveň často nebola hodná ich skúsenosti. Strop ku ktorému sa mohol učiteľ získanou praxou a kreditmi nakoniec dopracovať, sa mi zdal akurát tak vhodný na nástupný plat. Môžu sa robiť reformy školstva od výmyslu sveta, nie je normálne, aby si spoločnosť vážila jednu z najpodstatnejších povolaní v krajine tak nízko.

ZDRAVOTNÍCTVO

Našli sme sa, zaľúbili sme sa, zobrali sme sa. Čakáme prvé bábätko a stretám naše zdravotníctvo. Potom, čo si človek riadne platí zdravotné poistenie je absurdné baliť si do pôrodnice toaletný papier a príbor. Nehovoriac o kauzách typu predražené CT, ktoré si popritom prečíta. Vyrabované zdravotníctvo bolo pre mňa studenou sprchou. Predtým som bola v nemocnici iba raz – v USA s miernym otrasom mozgu. Akonáhle som tam vstúpila, bolo o mňa postarané. Od doktora po sestru boli všetci neuveriteľne prívetiví a ochotní, každý sa predstavil, vysvetlili mi všetky postupy a mala som pocit, že môžem s dôverou vložiť môj osud do ich rúk. Od chvíle, ako sme s manželom zazvonili na zvonček slovenskej pôrodnice, pocítila som pravý opak. Bola to ponižujúca skúsenosť. Uvedomujem si, že v zdravotníctve podobne ako v školstve idú potrebné peniaze úplne iným Smerom ako by mali a sestry so svojimi platmi a pracovnou záťažou sú demotivované a vyhorené. Sú niekde na konci celého reťazca a pacient je, žiaľ, až jeho posledným článkom.  

TRH

Druhé bábätko na ceste a postupne stretám aj zdeformované podnikateľské prostredie. Kým eurofondy tečú širokými potokmi, veľmi úzka riečka sa vlieva na pomoc práve tým, pre ktorých boli určené. Celý koncept prerozdeľovania spoločných európskych peňazí mi je nesympatický, avšak poslať miliónové balíky do krajiny s takou mierou korupcie aká je na Slovensku je nie len naivné, ale aj zničujúce.  Zverejnené kauzy v médiách sú len vrcholcom ľadovca. Človek nemusí sledovať médiá, stačí, že začne poctivo podnikať a na neviditeľnú kryhu plávajúcu pod hladinou čoskoro narazí. Chceme prerobiť tú starú umakartovú kúpeľňu, ale zhodneme sa, že radšej zainvestujeme do manželovej techniky. Je filmár. Jeho zábery precízne skomponované a popretkávané vo filme plynú ako voľný verš. Môj muž nie je dravý typ podnikateľa, ale skôr dôsledný tvorca. Obdivujem, že splašene nenasleduje súčasné trendy, ale tvrdohlavo, precízne a urputne si razí svoju vlastnú cestu. Stojí nás to veľa, ale hovorím si, že čo nič nestojí, za nič nestojí.

Avšak ten pocit, keď sa eurofond vyleje hneď vedľa vás narýchlo pozakladaným firmám s vašim predmetom podnikania a zo dňa na deň dostanú 10-násobok toho, na čo si vy nevládzete nasporiť za život, je nepríjemný. Niekto chcel zrejme pomôcť našej krajine, ale dosiahol opak – vytvoril umelú konkurenciu v ktorej sa topia tí, čo vytvárali hodnoty.

VYROVNANIE

Čakáme tretie bábätko a tešíme sa ako malí. Robím všetky kroky preto, aby som sa vyhla slovenskej pôrodnici. Už sa mi nechce obhajovať moje právo na dôstojnosť pri tak intímnej udalosti, akou je narodenie môjho dieťaťa. Nemám už silu meniť, chcem len v pokoji a s úctou prežiť najmocnejší okamih v živote ženy. Rozmýšľam, kam budú naše deti chodiť do školy. Akonáhle sa nájde kvalitná škola, je do nej taký pretlak, že už aj prváci musia prejsť výberovým konaním.

Stále ma láka precestovať túto čarokrásnu krajinu a polepiť rodinnú kroniku pohľadnicami z horských chát, jaskýň, termálnych kúpeľov, lesov, hradov, zámkov, splavov riek. Avšak moje drahé Slovensko sa stalo príliš drahé. Každý nový nápad na víkend rozmením na benzín, ubytovanie, vstup a vyhodnotím ako rozmar. Môj svet na materskej dovolenke sa mi zúžil na okruh nášho paneláka.

Spoznávam mnoho mladých rodín, ktoré vychovávajú, platia dane, zavárajú a kočíkujú po rozbombardovaných sídliskových chodníkoch. To, čo vrážajú do tejto spoločnosti (výchova ďalšej generácie plus dane a odvody) sa im v žiadnej hodnote nedostáva naspäť. Čítajú kauzy o rozkrádaní verených prostriedkov, kým im policajt montuje papuču, pretože naozaj nemali kde večer zaparkovať. Krachujú im firmy, pretože korupcia devastuje prostredie, v ktorom sa snažili poctivo podnikať. Už začínam chápať tomu sivému mraku, ktorí visí ľuďom nad hlavami. Nevládzu. Cítia krivdu. Nevedia sa brániť proti skupine, ktorá si spravila z ich krajiny ziskovú firmu.

Napriek všetkému som rada, že žijem na strednom Slovensku, ráno počúvam drozdov a dýcham čistý vzduch. Vážim si to, že moji chlapci vyrastajú blízko svojich starých a prastarých rodičov. Zároveň mám pocit, akoby mi niekto vkráčal do domu, celý ho vyraboval, a potom sa na mňa arogantne vyškieral z televíznej obrazovky a očakával, že budem vďačná za vzduch, ktorý už nezvládol z domu odniesť. Je mi do plaču z toho, ako trpia naši najslabší kvôli bezbrehej chamtivosti našich najmocnejších. Už aj mne visí nad hlavou sivý mrak bezradnosti, pretože vnímam zdevastovanú krajinu a zničené ľudské osudy a neviem, čo s tým. Slovensko má potenciál, po ktorom sa trúfalo šliape. Je mi neuveriteľne ľúto stavu, do akého sa táto krajina dostala, nie preto, že túžim žiť inde, ale preto, že túžim žiť práve tu.

 

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Ďalšie články autora