Dnes sú štyri roky od smrti Don Antona Srholca

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Dnes sú štyri roky od smrti Don Antona Srholca

Slovensko sa 12.1.2015 s pietou a nebývalým nadšením rozlúčilo v bratislavskom Blumentáli a v Skalici s farárom sveta. V Bratislave zaznelo Luptákovo čelo, Vargové Ľalie poľné, pieseň Bonhoffera, báseň Rúfusa, spevy troch zborov, aj Kufríkovcov, ktorí za totality spievali vo vyše tisíc farnostiach a často museli pred ŠTB baliť kufre.

    Bohoslužbu, akú Slovensko po revolúcii nezažilo, natáčalo veľa televízii. aj STV. Rečnil prezident A. Kiska, rev. D. Pastirčák, prof. V. Krčméry a F. Mikloško, kázal o. J. Sucháň. Podľa priania zosnulého celebroval provinciál saleziánov J. Ižold, koncelebroval o. biskup J. Haľko. Je výnimočným fenoménom, že v čase neúcty ku každej autorite, Slovensko akceptovalo tohto radostného starca a dôstojne sa s ním rozlúčilo.

   Jeho život je známy. Desať rokov väzenia v Jáchymove, kňazské svätenie v Ríme pápežom Pavlom VI., návrat domov k prenasledovaniu. Vo Velehrade v r. 1985 viedol prvý nočný protest kresťanov, ktorý otvoril stavidlá slobody. Hierarchia a rehoľní spolubratia ho opakovane neprijali, umožnili mu sťať sa slobodným človekom. Stal sa symbolom ľudskosti, otcom bezdomovcov a bývalých politických väzňov, kňazom budúcnosti. Bol „pontefice“, staviteľ mostov s inými konfesiami a s neveriacimi, patrónom ľudí v kritických situáciách, najmä bezdomovcov. Keď kňaz a levita zmizli, António ošetril mnohým rany.

   Prežil som s ním mnoho radostných stretnutí. Za totality chodieval na stretká, nebál sa vyjadriť, nepýtal sa, kto ho počúva. Začiatkom 70 rokov ho blumentálsky dekan L. Mogyorossi, menoval za kostolníka, neskôr za pomocného kňaza. Jeho kázne sa stali legendou, tankovali do ľudí radosť a nádej. Po vyhodení z Bratislavy po r. 1975 ho štát prekladal z dediny na dedinu – Veľké Zálužie, Pernek, Záhorská Ves. Všade za ním chodili zástupy. Najmä pohraničná obec Záhorská Ves bola trestom, žilo v nej veľa „pomocníkov“ hraničiarov.

   Jeho témami boli dôsledky II. Vatikánskeho koncilu, cirkev v dnešnom svete, nové metódy pastorácie, postavenie laikov a žien v cirkvi. Nebál sa hovoriť aj o otázkach, na ktoré cirkev nevie odpovedať.

   Boli sme dôverní priatelia, dvakrát verejne povedal, že na jeho pohrebe musím rečniť, aby tam nebolo smutno. Hanbil som sa to pripomenúť. Aj od neho som sa naučil nevedieť povedať nie. Často som ho pozýval na  stretnutia seniorov, vždy povedal áno. Jeho verejné vystúpenia boli vždy zaujímavé,  spájali ľudí. Boli podobné názorom pápeža Františka.

   Nebol nikdy proti cirkvi, často zdôrazňoval ako ju miluje. Bol proti metódam niektorých členov hierarchie. Niekedy prestrelil, bagatelizoval témy, ktoré boli iným sväté. Lepšie som ho pochopil v r. 1981, keď som bol často v blízkosti Antona Hlinku v Mníchove. Dal mi prečítať Srholcove denníky, myšlienky o živote, viere a cirkvi, aj kritika niektorých slovenských cirkevných predstaviteľov. Tu bol zranený, aj keď v posledných rokoch už túto tému nespomínal. Na Hlinkovu otázku, či odporúčam denníky vydať, som povedal – nie.

   Keď sme pred r. 1998 mali zasa vedúcu úlohu jednej strany, v ktorej si Mečiar robil, čo chcel, Srholec na mítingu zakričal trvalú výčitku: „Veriaci, kde ste? Ako je možné, že volíte skorumpovaných a morálne podlých ľudí?“

   Som rád, že som bol majster ceremónie na TU, ktorá mu v r. 1999 udelila čestný doktorát. Biskupi ani saleziáni neprišli, katolícke média mlčali. Spisovateľ Rudolf Dobiáš povedal: „Prosím Vás, aby ste aj nášho brata Antona zaradili medzi osobnosti Slovenska, ktoré sú ozdobou tejto krajiny a jeho ľudu. Bude to dôkazom, že jeho utrpenie malo zmysel.“

   Vnuka Miška v r. 2000 pochoval o. Anton. Na Vianoce a Veľkú noc aj mne roky posielal svoje úvahy. Pri rozlúčke so svetom napísal Posledný pozdrav, ktorý venoval oceneniu obetavej práce abstraktnej ženy, mamičky a rodnej dediny.

   Jeho posledné týždne som sledoval iba z diaľky, tešiac sa z každého jeho prejavu. Mrzí ma, že na výročie Nežnej, 17.11.2015, som neprišiel na Devín, kde poslednýkrát vystúpil.  

   V roku 2009, v období jeho ignorácie nadriadenými, som sa nemýlil: „Keď Anton umrie, nad jeho hrobom bude hrať kapela a všetci budú roniť slzy.“ 

   Rozlúčka s ním ukázala, po akých kňazoch túži Slovensko. Nikdy nemal žiadne funkcie, zostal slobodný a nezávislý. Vedel, že Boh je grant, a preto bol aj on. Ak bolo treba debatovať s ateistom, pochovať samovraha, potešiť rodičov drogovo závislého, opustených seniorov, dať nádej ľuďom v manželských problémoch, aj rozvedeným, on to dokázal. Na otázku novinára P. Danišovského: „Kto ho zastúpi?“ neviem odpoveď.

   Milý António! Celý život si sa radostne usmieval, isto je tomu tak aj v nebi.  

(text je skráteným úryvkom z mojej knihy: Ľudia a doba z môjho života, s. 157, Marenčin PT, 2017)

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo