Od začiatku tohto nového roku vstúpil do platnosti  zákon o finančnej podpore činnosti cirkví a náboženských spoločností. Dva roky ho tvorili experti ministerstva kultúry a zástupcovia registrovaných cirkví a náboženských spoločností.

Podľa nového zákona o výške štátneho príspevku bude rozhodovať počet veriacich a nie ako to bolo doteraz, keď rozhodoval najmä počet duchovných. Jednotlivé cirkvi majú teraz aj viac možností na využitie toho príspevku, môžu ho použiť na krytie výdavkov súvisiacich s bohoslužbami, výchovnou, sociálnou a kultúrnou činnosťou, vrátane miezd duchovných a prevádzkových nákladov. Ďalšou výraznou zmenou je právna nárokovateľnosť príspevku zo štátneho rozpočtu, keďže doteraz naň cirkvi nemali právny nárok, jeho výška nebola presne stanovená ani vymožiteľná.

Pre úplnosť treba pripomenúť, že štátny príspevok nie je jediným finančným zdrojom cirkvi, hlavnými by mali byť zbierky veriacich, tzv.  zvonček, dary fyzických a právnických osôb a majetkové výnosy.

Schválenie novely privítala  Konferencia biskupov Slovenska: „Jeho prijatie na pôde NR SR by po 70 rokoch ukončilo platnosť komunistického zákona zameraného na získanie kontroly nad cirkvami. Do platnosti by tak vstúpila legislatíva, ktorá je zásadne primeranejšia našej demokratickej súčasnosti.“

OK, mnohí veriaci sú spokojnejší, mnohí neveriaci si pohundrú.

Zjavne však existuje ďalšia možnosť, o ktorej sa akosi nehovorí. Akoby príspevok od štátu  a vhodenie pár centov, či snáď pár eur do zvončeka (niektorým) postačovalo.

Alebo slová Písma o povinnom desiatku sú už akosi nemoderné, neaktuálne, nedemokratické, či bojíme sa ich vôbec vysloviť?

Uvediem len pár výrokov Písma:

 „Všetky desiatky z pôdy, z obilia zeme i z ovocia stromov, sú Pánovým majetkom. Sú zasvätené Pánovi.“  (Lv 27,30)

„Pri každom dare nech je tvoja tvár veselá a svoje desiatky s plesaním zasväcuj (Bohu)!“ (Sir 35,11)

“A iste aj tí, čo z Léviho synov dostávajú kňazský úrad, majú príkaz brať podľa zákona desiatky od ľudu, to jest od vlastných bratov, hoci aj oni vyšli z Abrahámových bedier.“  (Hebr 7,5)

Dovolím si tu pripomenúť príbeh chudobnej vdovy zo Sarepty. Na Eliášovu prosbu o vodu a chlieb odpovedala:  "Ako žije Pán, tvoj Boh, nemám nič upečené; mám iba za priehrštie múky v hrnci a trochu oleja v krčahu. Práve zbieram zo dve triesky dreva, potom pôjdem a pripravím to sebe a svojmu synovi. Keď to zjeme, môžeme zomrieť."

Spozornieť by sme teraz mali pri odpovedi Eliáša: "Neboj sa! ... Lebo toto hovorí Pán, Boh Izraela: Múky z hrnca neubudne a z krčaha nebude chýbať olej až do dňa, keď Pán dá na zem dážď."

"Išla a urobila podľa Eliášovho slova. A jedla ona, on i jej dom a od toho dňa  múky z hrnca neubudlo a z krčaha nechýbal olej podľa Pánovho slova, ktoré povedal prostredníctvom Eliáša.“  (1 Kr 17, 10-16)

Evanjelista Marek vložením veršov 41 až 44 do dvanástej kapitoly, v ktorých opisuje, ako Ježiš pozoruje chudobnú vdovu, ktorá dala do chrámovej pokladnice dve drobné mince, všetko, čo mala, celé svoje živobytie, nás vyzýva nebáť sa darovať Bohu to, čo sa nám môže v danom momente javiť ako  nepostrádateľné, alebo že nám to bude veľmi chýbať. Môže to byť napríklad vloženie našich posledných voľných financií do „zvončeka“.

Kto z nás verí, že Boh každému z nás hovorí:

„Prineste celý desiatok do zásobárne, aby bol pokrm v mojom dome a týmto ma vyskúšajte - hovorí Pán zástupov, či vám neotvorím okná neba a nevylejem na vás požehnania viac ako dosť.“ (Mal 3,10)

A kto z nás verí, že Boh je verný a nezabúda na svoje prisľúbenia, ale plní ich v pravý čas?