Francúzsko-americký spisovateľ a konvertita Julien Green (1900 – 1998) si vo svojom slávnom Denníku (Journal) 2. januára 1985 poznamenal: „Každá sekunda je plná Boha.“ A teda je aj plná večnosti.

Jeden bežný kalendárny rok má 31 536 000 sekúnd. Rok 2020, keďže je priestupný, má o 86 400 sekúnd viac, čiže až 31 622 400 sekúnd plných Boha, sekúnd spájajúcich nás s večnosťou. A hoci tretinu z toho prespíme, stále máme k dispozícii milióny sekúnd na stretnutie s Bohom. Takže čas nám nechýba. Obávam sa, že to skôr my chýbame času.

Možno aj preto si Julien Green kladie na prvý pohľad tak trochu strelenú, zároveň však veľmi znepokojujúcu otázku: „Čo robia hodiny, keď ich stratíme?“

Všimli ste si? Spisovateľ, poznajúc ľudskú dušu, už nehovorí o sekundách, ale o hodinách. Milióny sekúnd zredukoval na 8 760 hodín, v roku 2020 k nim pribudne ešte ďalších 24. V bdelom stave je to 5 885 hodinu trvajúcich príležitostí, prítomných okamžikov, aby sme ako Mária „premýšľali“ o Bohu (porov. Lk 2, 19).

A hoci je o čom premýšľať, hľadíme na takmer 6-tisíc príležitostí len ako na stránky v diári označenými číslami. A hodiny plynú do nenávratna...

Čo teda „robia hodiny, keď ich stratíme?“ Julien Green ponúka aj odpoveď: „Oblečú sa do najdrahších šiat, zahalia si tvár závojom a ozdobia sa diadémom z ametystov, jaspisov a temných rubínov a čakajú na deň, keď budú svedčiť proti nám; v slzách povedia, že sme ich zanedbávali, keď boli krásne a zasluhovali si našu starostlivosť, pretože každá z nich nám mala čo dať, a že im spôsobilo hlboký zármutok, keď si mali tieto dary, nepotrebné, pohŕdané, no aj napriek tomu krásne a jedinečné, ponechať.“

Každý deň, každá hodina, každá sekunda je dar. Jedinečný, nezaslúžený, ale aj nenapĺňaný. Dar taký samozrejmý, až sa zdá, akoby nepotrebný, nevyužitý, a tak bez povšimnutia zabúdaný a zabudnutý. Oné silvestrovské búrlivé, priveľmi hlasné, miestami až pološialené spôsoby vítania prvého dňa nového roka pripomínajúce skôr vyhlásenie vojny či jej šťastné ukončenie, akoby malo prehlušiť a udržať od nás čo najďalej a čo najdlhšie, najlepšie celý rok, akúkoľvek možnosť dotknúť sa večnosti.

Dar životných príležitostí. Skutočných príležitostí. Nie je to dar „ako príde, tak odíde“. Nemusí prejsť cez nás ako cez sklo, ba čo viac – od nás vôbec nemusí odísť, či ešte lepšie – nemal by odísť. Hodnotu daru totiž určuje nielen jeho jedinečnosť, ale aj jeho darca a adresát. A táto skutočnosť je taká ohromujúca, taká neprebádateľná, taká neuveriteľná, až vyvoláva zimomriavky – Boh sa mi darúva. Nie jednorazovo, ale v nastávajúcom roku 366 ráz počas 8 784 hodín či 31 622 400 sekúnd.

Tak teda odvahu. Začnime. A najlepšie hneď. Päť, štyri, tri, dva, jedna...

Pochválený buď Ježiš Kristus!

Požehnaný buď rok Pána 2020!