Ako malé dieťa ma veľmi zaujímali vystúpenia kúzelníka Davida Copprerfielda. Jeho ilúzie boli veľmi pôsobivé a jeho schopnosť odpútať pozornosť od toho, čo naozaj robí, dostávala davy do vytrženia. Malých i veľkých dostával do stavu, že naozaj neboli schopní odlíšiť ilúziu od reality aj dávno po skončení predstavenia. Myslím, že odvtedy tento stav u veľkého množstva ľudí pretrváva dodnes. Zmena je len v tom, že to množstvo iluzionistov sa rozrástlo. Možno sú to len učni majstra ilúzie, ale ilúzie sú takmer majstrovské. Netrénované oko ich ťažko odhalí. Je to niečo podobné, ako keď si predstavíte bielu farbu a nahlas si hovoriac biela, biela, biela, biela, biela, rýchlo odpoviete na otázku, že čo pije krava? Ak ste si odpovedali, že mlieko, tak sa netrápte, je to totiž normálne a našťastie to nemá následky pre vás, ani pre ľudí okolo vás. V tomto type ilúzie sa topíme takmer celý deň, po celý náš život. A nemyslím tým len reklamy na najlepší a najdokonalejší výrobok, či službu. Ak si vyberiete druhý najlepší výrobok, tak vás to až tak mrzieť nemusí, lebo aj ten bol do nedávna ten najlepší a lepší ako konkurencia. Teraz je na trhu lepší. Nevadí! Pozrite si výrobcu. Najpravdepodobnejšie bude ten istý a len vytvoril ilúziu, že tento výrobok je ten lepší. Volá sa to sebakanibalizácia. Nakoľko výrobca, či majiteľ značky je ten istý, tak opäť na vás zarobil ten istý človek.

Podľa nich, samozrejme, žiadne vážne neexistujú.

Boh je povestný svojim zmyslom pre humor, prekvapuje v nepredpokladanom čase, nepravdepodobným spôsobom.