O Proglase ešte budeme počuť

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
O Proglase ešte budeme počuť

O Proglas je v našej kultúre a literatúre stále živý záujem. Je to chvályhodné, veď táto najstaršia slovanská báseň si to zaslúži. Svedčí o tom i práve prebiehajúce nakrúcanie medzinárodného dokumentu o Proglase, ktorý aj v týchto dňoch nahráva RTVS.

Som rád, že som sa tohto projektu mohol zúčastniť a byť jedným z respondentov. Nakrúcanie s ďalšími  odborníkmi sa – okrem Slovenska a Česka –  uskutoční vo viacerých krajinách (Bulharsko, Chorvátsko, Srbsko, Macedónsko, Rusko, Ukrajina, Taliansko a Vatikán). Dokument by mal byť premiérovo uvedený na Vianoce 2020. Slovenská verejnosť sa má na čo tešiť.

Keďže i na portáli Postoj sa objavili viaceré diskusie o Proglase a v relácii Jaroslava Danišku sa objavila Kristína Pavlovičová, rád i čitateľom tohto média ponúkam recenziu na jej knihu Veľkomoravský Proglas, ktorá v čase svojho vzniku vzbudila ohlas. Bola publikovaná v časopise Kultúra (15/2017) a potom ešte v renomovaných časopisoch Slovenčinár (2/2017) a Slovenské pohľady (12/2017). Vo vedeckej publikačnej praxi má dnes pre autora recenzia nulový prínos (nie je hodnotená ako vedecký výstup), preto motivácia odborných recenzentov posudzovať v periodikách publikácie klesá. Je úplne jedno, či vysokoškolský pedagóg v časopisoch  publikuje jednu recenziu týždenne alebo tento žáner celkom ignoruje.

Spomínaná recenzia:

Od prvého prebásnenia Proglasu Viliamom Turčánym v dnes už fundamentálnej knihe Eugena Pulinyho Slovesnosť a kultúrny jazyk Veľkej Moravy (1964) uplynulo viac ako päťdesiat rokov. Za tento pomerne dlhý čas sa Proglasu systematicky venovalo množstvo jazykovedcov, literárnych vedcov, básnikov, ktorí skúmali a interpretovali túto „veľbáseň storočia“. Vyše polstoročia sleduje Konštantínovu báseň spomínaný Viliam Turčány, ktorý svoje prebásnenia inovuje a predkladá nové pohľady odkrývajúce tajomstvá tohto starobylého Predslovu. Za všetko a za všetkých uveďme aspoň samostatné vydania Turčányho prebásnenia iniciované kardinálom Jánom Chryzostomom Korcom vo vydavateľstve Herba alebo nedávne vydanie Literárneho informačného centra Proglas – Preklady a básnické interpretácie (2012) s predslovom kardinála Jozefa Tomka. Proglas je alegoricky povedané aj predslovom celej našej kultúry a v rámci nej zvlášť krásnej literatúry. Ak Proglas vnímame v intenciách bohatej tradície, pevne spätej s osobnosťami našej kultúry a obzvlášť literatúry, je žiaduce k nemu pristupovať s úctou a pokorou, celkom osobitne. Rozhodne nie ako k hociktorej inej básni staršej slovenskej literatúry. Nesvedčí o tom nová kniha Kristíny Pavlovičovej Veľkomoravský Proglas. Tento predslov k Evanjeliu sv. Jána chápeme ako prejav sebestačnosti staroslovienčiny i ako básnického jazyka na vynikajúcej úrovni. Už v roku 1943 konštatoval Roman Jakobson: „Márne by sme hľadali v iných krajinách stredovekej Európy obdobu tejto priebojnej básne, literárnu pamiatku príbuzného obsahu.“ Pre autorku je všetko len „údajné“ (hypotetické verzologické analýzy, domnelý veršový systém, atď.) a dospela k názoru, že Proglas nie je dielom Konštantína Filozofa a nie je ani básňou. Svoje tvrdenia podkladá rôzne, napr.: „Ak by bol jeho autorom skutočne Konštantín Filozof, neoznačil by sám seba za blaženého učiteľa nášho. Ide teda o neskoršiu vsuvku.“ Takéto úvahy sú však pomýlené, keďže nie je azda ani potrebné zvlášť vysvetľovať, že obdobné vyjadrenia sú v stredovekej, zvlášť cirkevnej terminológii bežné. Kľúčovou kapitolou monografie je druhá časť nazvaná Charakteristiky formy textu. V tejto kapitole sa zo strany Pavlovičovej ušlo doslova každému, kto sa kedy Proglasom vôbec zaoberal: opäť Turčány, Jozef Minárik, Stanislav Šmatlák, Katarína Habovštiaková, Zuzana Kákošová, Teodor Križka, Marta Keruľová, Eva Fordinálová, Ján Zambor, Pavol Žigo, Matúš Kučera, Peter Ratkoš, atď. Nadmieru pranieruje Turčányho, keď zavrhuje jeho početné objavy súvisiace s Proglasom. Podľa Pavlovičovej všetci menovaní pracovali a pracujú s Proglasom nekriticky a neakademicky. Obsiahle pasáže svojej knihy uverejňovala Pavlovičová v roku 2015 vo viacerých číslach časopisu Slovenská literatúra, pričom na tomto fóre vyvolala polemiku s už menovaným Jánom Zamborom, ktorý viaceré jej vyjadrenia korigoval. Jej články boli uverejňované pod názvom Nejasnosti okolo veľkomoravského staroslovienskeho Proglasu. Pavlovičová svoju základnú tézu: „Proglas ako báseň je rekonštrukciou Rajka Nachtigala, Proglas ako báseň je text 20. storočia,“ zopakuje v knihe niekoľkokrát, takmer sústavne až refrénovito, ako keby chcela sama seba presvedčiť o tejto svojej domnienke. Na akéhokoľvek čitateľa inflácia tejto tézy pôsobí minimálne rušivo. Autorka zhadzuje aj iné zistenia týkajúce sa Proglasu. Zavrhuje tvrdenia označujúce báseň ako hymnus, neakceptuje ani charakteristiku básnického prológu: „Z vecnej stránky je toto konštatovanie pomýlené.“ (s. 48) „Je to nereálny mýtus, ktorý, ako vidieť už v začiatkoch jeho budovania, je postavený na dezinformáciách a skresleniach.“ (s. 49). Niektoré autorkine zistenia sú priam komické. Zrejme nie náhodou, lež pre jeho otvorenú vecnú polemiku, venuje osobitú pozornosť Jánovi Zamborovi: „Ak existuje písmenové Slovo, potom existuje aj písmenový Kristus, lebo v kontexte Proglasu a v biblickom kontexte Slovo je Kristus.“ Vskutku objavné! Niektoré Pavlovičovej zistenia by azda mohli byť prínosom pre novú a aj podnetnú diskusiu okolo Proglasu, no povýšenecká a pohŕdajúca dikcia jej vyjadrení je eticky nekorektná a odborne slabá. Uvádzame niekoľko príkladov: „Citát z Biblie je to najjednoduchšie, pri čom nemožno nič pokaziť. Netýka sa to však našich prekladateľov Proglasu.“ (s. 62) Takto vlastne uráža všetkých prekladateľov. Obdobne: „V. Turčány sa nazdáva, že Konštantín Filozof si ho (Proglas, poznámka P. T.) zámerne vybral na začiatok svojho prekladu. ... Takéto uvažovanie je síce mýtotvorne veľmi produktívne, pokiaľ ide o cyrilo-metodskú tradíciu (Konštantín ako nový apoštol Ján), ale je založené na elementárnej neznalosti ortodoxie. Konštantín si totiž nevyberal, ktorým textom začne preklad evanjelia. Prekladateľ si zväčša nevyberá, ktorou časťou textu začne, ale prekladá od začiatku rad-radom.“ (s. 79.) Čo možno viac dodať, ak Pavlovičová poučuje Turčányho o tom, ako prekladateľ postupuje pri prekladaní? Paradoxne si však v nasledujúcich riadkoch v podstate sama protirečí, pretože uvádza príklady z liturgickej praxe, v ktorých je Jánovo evanjelium na ich počiatku. Ďalej kritizuje Turčányho vymenovanie štyroch evanjelistov: „Matúš i Marek s ním a s Lukášom i Ján.“ Vraj tak vytvoril dve dvojice evanjelistov, čo pôsobí mätúco, čo je celkom irelevantná poznámka. Viac ako 400 poznámok pod čiarou pôsobí často mätúco a možno nájsť viacero nezrovnalostí. Napr. na strane 128 a 129 poznámky 444 až 449 neodkazujú na predošlý citovaný dokument. V závere autorka dospela k názoru, že Proglas je akýsi prekladateľský prológ. Pavlovičová nabáda k novej diskusii o starom texte s novými hodnotiacimi kritériami. Čo však považuje za nové hodnotiace kritériá? Po prečítaní jej monografie Veľkomoravský Proglas v ňom badať snahu o paškvilizáciu všetkého predošlého, čo zrejme nie je produktívna cesta nielen pri skúmaní tejto veľbásne, ale je to nenasledovania hodný príklad pristupovania k literatúre a literárnej vede vôbec.

Poznámka: Tento text nie je súčasťou redakčných textov Postoja. Autor je literárny vedec.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo