Trinástka je mojim číslom

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Trinástka je mojim číslom

Dnes je piatok trinásteho, Lucie. Na švédskej ambasáde v Ríme v tomto čase so sviecami v rukách nastupujú mladé blondínky v bielych košeliach a oslavujú svetlo. Trinástka je mojim číslom od roku 1968. Svojim deťom som odvtedy 13 rokov rozprával príhody mojej mladosti. Nebyť ich záujmu, tieto historky „zahalí tma a padnú do hrobu zabudnutia“.

 

Desať dní po atentáte na pápeža Jána Pavla II., 23. mája 1981, som sedel v svojej izbietke u pátra Štefana Zlochu v Mníchove. Bol som na vedeckom matematickom pobyte a dumal som o algoritmoch výpočtu integrálov z rýchlooscilujúcich funkcií. O 21,50 hod. mi napadlo, že dlho odkladanú knihu o mojej mladosti musím začať písať tu a teraz. Zobral som teda pero a papier a o 21,55 som začal písať Prísne tajné – Ako sme boli malí. Malo to byť jednoduché: stačilo si spomenúť na to, čo som často rozprával svojim deťom. Keby som bol Mozart, bolo by to tak. Som však Salieri a preto kniha bola hotová až po 13 rokoch, 1 mesiaci a 28 dňoch.

20. júna 1994 o 23,55 som v spálni v Petržalke spustil ihličkovú tlačiareň po posledných úpravách textu – vrrrŕ, chrrrŕ, brŕŕŕ. Manželka, ktorá spala vedľa, ako temer každú noc, vyskočila a myslela si, že nastal koniec sveta. Nastal iba koniec knihy, v ktorú už nikto neveril. Keby som po voľbách v r. 1992 nebol vypadol z vlády ČSFR a od 1. 1. 1993 z Federálneho parlamentu, knihu by som nedopísal. Vydal som ju v r. 1994, druhé vydanie v r. 1995. Jej mottom bolo „Veci a činy, ak nie sú napísané, zahalí tma a padnú do hrobu zabudnutia, avšak napísané, akoby znovu ožili“ (Ivan Bunin: Arsenievov život).

Slovensko knihu zaregistrovalo, predalo sa z nej 12 tisíc kusov. Mnohí prežili podobné veselé príhody, iba ich nemal kto napísať a uverejniť.

Trinásť rokov po uverejnení Ako sme boli malí sme v r. 2007 z príležitosti 50. výročia Kalvárskych olympijských hier pripravili 4. Kalvársku olympiádu a spoločne sme so stovkou kamarátov z mladosti prežili deň radosti, súťaží a spomienok. Po 13 rokoch, v roku 2020 budú 17. Kalvárske olympijské hry, už sa na ne teším... 

Pri surfovaní v pamäti s návratmi na domovskú stránku mladosti mi napadol tento text napísaný v r. 1992: „Sme v advente, čase očakávania. Všetci stále na niečo čakáme – na úspech, zdravie, vzdelanie, dieťa. Na slobodu sme čakali 40 rokov, Božím darom sme ju dostali. Tvárime sa však sklamane a netrpezlivo. Kresťania zasa očakávajú Vianoce, ktoré nám môžu priniesť radosť a spokojnosť. Bez nášho pričinenia to však nepôjde.“ Som zvedavý, čo sa stane o trinásť rokov, v r. 2020. Ak dožijem, budem mať tri na štvrtú rokov a vydám knihu Ako sme boli prastarí.

PS: Tú poslednú vetu som nemal čítať. Moja kniha roku 2020 je skoro hotová, mala sa volať Strieborná ruža, Bunina v nej zasa citujem. Urobím teda kompromis a bude sa volať „Ako sme boli starí“?

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo