O sektách v kresťanstve - 1. diel: klérofašisti

Zelóti/klérofašisti/noví ľavičiari/LGBT guerilla kazia imidž morálky, ktorú hlásajú, tým, že ak je tá ich dobrá a krásna morálka nastoľovaná takým nepríjemným spôsobom, tak o tú ich morálku nebude mať nikto záujem.

 

Názov by mal byť dosť teasy, aby si to pri súčasnej politickej turbulencii prečítali aj moji liberálni priatelia. Niekde v druhom odseku im dôjde, že šlo o flirty fishing, ale trochu času ešte mám. Kým ešte čítajú, potešme ich tým, že pripomeňme, že kresťanstvo ako sekta začalo - vo väčšinovom židovskom náboženstve. Z latinského secta - nasledovať. (Kým som to negooglil, voľne som si pamätal, že je to od odštiepiť sa.) 

Základnou premisou tohto článku je teória, že súbor židovských denominácií v Ježišových časoch je modelom zvyčajných možností, ktoré si človek vyberie, keď hľadá svoje miesto v náboženstve, alebo aj v akejkoľvek širšej komunite. Teda že ako sangvinik, cholerik a zvyšní dvaja by mali roztriediť a zachytiť črty všetkých ľudí, tak by sa väčšina ľudí mala nájsť v analógiách farizejov, saducejov, esénov a zelótov a - tej novšej židovskej sekty - kresťanov. Nejde o príslušnosť k denominácii v modernom zmysle slova. Ide o súbor postojov, ktoré môže mať človek, kamkoľvek patrí. Takže je to vnútrokomunitný jav. Napríklad taký farizej môže byť rovnako dobre katolík, metodista, baptista... alebo ľavičiar, ateista, policajt, či susedova babka.

Nechoďme okolo horúcej kaše, začnime zelótmi, pretože klérofaišzmus je zelótstvom kresťanstva. Ostatným sektám sa budeme venovať v pokračovaní článku.

Prvý typ vnútorného sektárstva - zelótstvo.

Angličanom je to jasné: zeal je horlivosť. Zelót je horlivec. Horlivý kresťan, či občan - to znie ako pozitívna charakteristika. Uvedomme si však, že Ježiš sa narodil do vojensky aj politicky okupovanej krajiny, pričom vízia jeho národa bola s víziou okupantov zásadne odlišná. Zelóti boli za násilné politické riešenie náboženskej národnej vízie. Keď sa na Slovensku niekoľko politických strán snaží presadiť tradičné morálne hodnoty aj za cenu morálneho kompromitovania, je to zelótizmus. Všimli ste si paradox, však? Zelót uvažuje takto: “Chcem dobre, spojím sa preto aj s diablom a na ceste k dobrému budem konať zlo.” Podľa mňa to prakticky znamená, že zelót verí, že dobro nie je dosť silné, a preto mu treba trochu pomôcť inak, než dobrom. Niečo ako: “Teraz na chvíľu nebuďme dobrý, prižmúrme oči, a potom zložíme zbrane a zasa pôjdeme robiť charitu”. Je to variácia na tému “účel svätí prostriedky”. Iný modus operandi je navyše zbabelý a pokrytecký: “Ja ťa podporím pre moju vec a ty urobíš špinavú prácu, aby som sa potom mohol vyhovoriť na okolnosti a pripadať si čistý”, respektíve: “Nech tam ide buldozér a vyčistí to tam, lebo ja som zásadový a bezúhonný a ja by som to robiť nemohol”. Tu však už nie sme pri zelótizme, ale farizejizme. O tom neskôr. Ale aby sme si nemysleli, že je reč iba o slovenských klérofašistoch - Marx píše, že cestou k svetlým zajtrajškom je “revolučný teror” a “triedna nenávisť”. Zelót ako vyšitý. 

Pointa je jasná: nemôžeš vyznávať správne hodnoty nesprávnym spôsobom. Aj spôsob, ako ich presadzuješ, ťa definuje. Kresťan, čo sa spojí s fašistami, nie je už kresťan. 

Koho si zelót vyberie, ak má na výber medzi politickým a skutočným mesiášom, medzi násilným radikalizmom a pokojnou evolučnou premenou zvnútra? Za odpoveď na túto otázku vďačíme sociálnemu experimentu, ktorý urobil Pontský Pilát. Počas súdu s Ježišom sa spýtal davu, koho by chceli mať prepusteného. Mali vtedy taký milý zvyk, že na štátne sviatky dávali amnestie demokraticky vybranému väzňovi. Na výber bol Bar Abbas (meno znamená Syn Otca) a Ješua, Bar Abbas (Záchranca, Syn Otca). Zelóti si vtedy aj dnes dávali spasiteľské mená, boli to politickí reformátori, partizáni, teroristi. Bar Abbas sedel za vraždu Rimana počas vzbury, v Ježišovom prípade išlo o vykonštruovaný proces s falošnými svedectvami a spelo sa k justičnej vražde. Dav bol podplatený, sudca Pilát bol politicky vydieraný. Ľud si v ono piatkové dopoludnie vybral politického, nie náboženského mesiáša. 

Tá situácia na Ježišovom súde je zaujímavá, keď sa dá do paralely s nedávnym dianím na Slovensku. Vládna politická strana vykonštruovala proces, v ktorom očistila fašistickú stranu - aby mala s kým z opozície hlasovať. To hlasovanie má isté, posvätila fungovanie fašistov na dlhší čas, opatrila ich papierom, že fašistami nie sú. Ľud je tu podplatený zvýšením dôchodku o 8€, či tak nejak. A onedlho na to sa s týmito fašistami spoja pomýlení kresťania. Oni tú špinavú robotu, na ktorú sa zastrájajú fašisti, robiť nebudú, ale budú sa tíško prizerať, kým ich niekto iný zbaví niečoho, čo nemajú radi - v tomto prípade liberálnych hodnôt.

Za Ježišových čias svetský súd očistil zelótu Mariána K., pardon, Barabáša, ktorého v tom súdnom procese podporili za šnúrky poťahujúci farizeji. Šéf farizejov vtedy argumentoval, že je lepšie, keď obetujú pre dobro národa jedného nevinného, než aby trpel národ. Zhodou okolností ten, koho obetovali bol Boh. A toto je princíp: zelóti a farizeji spolupracujú. Obom ide o “dobro” dosiahnuté zlými prostriedkami. Ale ani zelót ani farizej nemôže byť zároveň skutočným veriacim. Boh tu bude obetným baránkom, dobro bude tou “nutnou obeťou”, ktorú farizeji a zelóti prinesú.  Uvedomme si jednu zásadnú vec: Ježišovu vraždu zosnovali farizeji, nie Rimania. Ježiša zabíjajú nábožensky založení ľudia, nie “mýtnici a neviestky” - čo sú skorumpovaní podnikatelia, kolaboranti s rímskym liberalizmom a ženy, čo so svojím telom nakladajú podľa pravidla “My body, my choice”. Je však typicky farizejské, že oni si ruky špiniť krvou nebudú. Zariadia preto, že Ježiša zabijú Rimania. Ale Boh nie je hlupák. Nestačí tvrdiť, že “Formálne sme v tom procese nefigurovali, urobili to Rimania/fašisti/liberáli… “ 

A existuje aj čerstvejšia paralela. Je to to najhoršie, do čoho sa Slovenské kresťanstvo namočilo od príchodu Cyrila a Metoda. V roku 1939 vznikol Slovenský štát. Nacistické Nemecko ho zastrešilo a ustanovilo nad ním bábkovú správu tak, ako Rimania zastrešovali podrobený Izrael. Slováci síce získali akési národné dobro - vlastný štát - ale za cenu toho, že nechali nacistov vyvraždiť Židov. Oni to osobne neurobili. Oni len chceli niečo dobré pre seba a preto sa spojili s diablom. Prezidentom bol dokonca kňaz. V Biblii je napísané, že “kto sa dotýka teba, Izrael, dotýka sa zrenice môjho oka - hovorí Boh”. Netvrdím, že historická kauzalita je dôsledne spravodlivá, ale do piatich rokov po vojne a teda po týchto zločinoch posvätených kresťanmi šla cirkev na Slovensku do kytek. Kláštory zatvorené, majetky zabavené, kňazi šli do väzenia, či výroby. A nielen tí skompromitovamí - tí zväčša emigrovali. Takže ak budeme nadväzovať na toto dedičstvo, nielenže zle skončíte vy, milí klérofašisti, ale aj my ostatní, ktorí sme z vás znechutení. Nemohli by ste prosím dostať rozum aspoň kvôli mne? 

Rimania vnímali Židov ako tvrdošijných, nepoddajných, vzbúrencov. Nerozlišovali medzi farizejmi, zelótmi, či kresťanmi. V roku 134 počas povstania politického mesiáša so zelótskym naturelom Bar Kochbu (meno podľa osvedčeného kľúča - Syn hviezdy) Rimanom došla trpezlivosť a Judea následkom rímskeho vojenského zásahu, ktorý mal rozsah genocídy,  prestala existovať - do roku 1948. Spomínam to preto, lebo je dobré vedieť, kde končí cesta dláždená politickým mesiášom. Takže ak je politika cieľ a náboženstvo prostriedok, náboženstvo sa bude musieť zredukovať, aby do toho nebodaj živý Boh nemohol kecať. Navyše oňho vlastne ani nejde. Ježiš tvrdil, že keby chcel, Otec by mu v tom turbulentom období jeho posledných dní mohol poslať armádu bojovníkov. Ježiš nechcel a nechce. Zelóti chcú. Dúfam, že poučením z tohto naratívu nie je aj to, že v najbližších voľbách ľudia znechutení avantúrami klérofašistov spolu s nimi pochovajú aj všetky konzervatívne hodnoty. 

Uznávam, zatiaľ je tento článok kázňou pre kresťanov na Slovensku. Trochu to rozšírme, zelótizmus je univerzálnejší. Kto chcel byť v 20.storočí nacista a kto chcel byť komunista, musel byť s náboženstvom - v našich podmienkach s kresťanstvom - rozkmotrený. Eichmann sa obhajoval, že žil podľa Kantovho morálneho imperatívu, akurát že morálnym arbitrom v jeho svedomí bol führer. Jeho Najvyšším, jeho bohom bol politický mesiáš s politickou víziou. Stalinov kult osobnosti bol adoračný náboženský kult politického mesiáša, ktorý ustanoví nebeské ideály už tu, na zemi. A nikdy ináč. Poučenie: autentické nezelótske a nefarizejské kresťanstvo sa s totalitou vylučuje. Myslím, že stojí za zmienku, že Josif Vissirianovič študoval v seminári. Ale čisté náboženstvo nie je dosť revolučné. Svätý Che Guevara a jeho ikona na každom desiatom tričku - oroduj za nás. 

Zelóti/(kléro) fašisti/noví ľavičiari/LGBT guerilla kazia imidž morálky, ktorú hlásajú, tým, že ak je tá ich dobrá a krásna morálka nastoľovaná takým odporným spôsobom, tak o tú ich morálku nebude mať nikto záujem.   

Pred koncom si to zhrňme. Logika spomínaných príbehov je takáto:

1. Skorumpovaní sudca/Riman/Vládna strana/ očistí vinného, pretože má nejaký farizejský/pokrytecký zámer.

2. Nevinní je obeťou/dobro ide bokom. 

3. Nespravodlivo očistený/posvätený vinník/fašista/zelót nakoniec urobí to, k čomu má sklony. A krv padá rovnako naňho, ako aj na tých, ktorý jeho pôsobenie nezastavili/tolerovali/podporili. 

4. Reakcia na paktovanie sa so zlom je horšia ako to pôvodné zlo, proti ktorému sa pokrytci so zelótom pôvodne spojili. Koho dnes zaujíma, že Bar Kochba to myslel pre Izrael dobre a bola z toho katastrofa? Koho zaujíma, že prezident Tiso bol v umiernenom krídle HSĽS, keď Židia boli zo Slovenska vyvezení? Koho zaujíma, že na Pochode za život je iba zlomok náckov, keď je tu strana, čo tvrdí, že je kresťanská a paktuje s nimi?

To všetko neznamená, že by sme odobrovali liberálne hodnoty v etickom diskurze. Alebo že by Istanbulský dohovor bol dokument, čo má zdravú ideológiu a kvalitnú podobu. A keď platí, že nám nestačí “aspoň niečo” - napríklad spojenectvo KDŽP a ĽSNS - tak nám nestačí “aspoň niečo” v podobe Istanbulského dohovoru. Len pochopme, že nás má zaujímať skôr premena zvnútra, nie pochybnými politickými spojenectvami docielený právny stav, ktorý zabraňuje vplývať na vnútro tých, ktorých by sme radi premieňali. 

Môj osobný povzdych na záver spočíva v tom, že je normálne byť za svoje postoje neprijímaný a osočovaný. To patrí k polarite spoločnosti, podľa Ježiša to patrí k bežnému stavu kresťana a patrí to k demokratickému pluralizmu. Osobne by som však chcel byť radšej osočovaný za niečo, kým som, nie za niečo, čo je karikatúrou toho, kým som. Takže môžem byť pre liberála napríklad v bioetických otázkach neobľúbený protihráč, pretože zastávam konzervatívne hodnoty, ale ak som vďaka kresťanským zelótom a farizejom považovaný a priori za nenávistného fašistu, neviem si ten hejt dosť dobre vychutnať.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo