Kto nie je za manželstvo pre všetkých, je puritán?

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kto nie je za manželstvo pre všetkých, je puritán?

Možno ste zaregistrovali to, čoho boli plné české médiá posledných dní - rozhovoru Vladimíra Vokála s Janou Jochovou z českej Aliance pro rodinu v relácii Rozstřel. Prinášam svoje zamyslenia nad najčastejšími otázkami, ktoré v rozhovore zazneli.

Nie je jedno, ako dieťa vznikne? Nemali by sme byť radi, že sa vôbec narodilo?

Dnes existuje viacero spôsobov zabezpečenia si dieťaťa a tieto spôsoby, či už v zmysle reprodukčnej medicíny alebo v zmysle experimentov dospelých ľudí, ktorí už dopredu vedia, že žiť spolu v jednej domácnosti nebudú a nebudú spoločne vychovávať dieťa ako jeho biologickí rodičia, prinášajú so sebou aj riziká. Mnohé z nich z perspektívneho hľadiska ešte ani nepoznáme, pretože ide o pomerne mladý fenomén. Produkovať deti len preto, aby sme boli radi, že ich máme a že si udržíme uspokojivo vyzerajúcu populačnú krivku, sa už približuje k nevydarenému filmu zo žánru science-fiction.

Nie je jedno, kto dieťa vychováva? Nemali by sme byť radi, že ho vôbec niekto vychováva?

Možno raz príde doba, v ktorej ľudstvo bude stáť pred otázkou, či by deti do istého veku nemohli vychovávať roboti alebo či by ich nemohli rovno aj vyživovať a inkubovať až do narodenia. A príde mu to úplne normálne. Veď žena má právo nebyť zaťažená ani obmedzovaná niekoľko mesačnou graviditou a následne materskou dovolenkou. Je to predsa prejav odstránenia akejkoľvek diskriminácie a budovania väčšej rovnosti medzi ľuďmi i pohlaviami. Možno sa bude argumentovať aj ekonomikou a chýbajúcou pracovnou silou. To sa stane vtedy, keď nad zdravý psychosociálny aj psychosexuálny vývin človeka postavíme nejaké boje za práva a rovnosť a proti umelo vytvoreným krivdám a problémom. Lenže my už niečo podobné robíme dnes. Nie je to hudba budúcnosti. Je to už bežná realita.

Pre dieťa nie je vhodná hocijaká rodina – s hocijakým otcom, hocijakou matkou a hocijakým prístupom. Pre dieťa je vhodná kompletná rodina s uvedomelým otcom a uvedomelou matkou. Ak tomu tak nie je, vždy sa ochudobňuje a niekedy aj poškodzuje dieťa. Rozvedená ani neúplná rodina z akýchkoľvek dôvodov pre dieťa nie je norma, ani kedy boli rozvedené už všetky manželstvá a všetky rodiny neúplné.

Nie je škoda nevyužiť to, že gay a lesba majú funkčné pohlavné orgány a bunky?

Funkčné pohlavné orgány a bunky majú aj ľudia, ktorým etika a dokonca aj medicína vlastné alebo akékoľvek dieťa neodporúča mať. Pri tejto otázke sa argumentuje aj tým, že ak Boh chcel, aby bol niekto homosexuálny, tak chce, aby mal homosexuálneho partnera a s ním aj dieťa. Bohužiaľ, Boh nemá s homosexualitou niekoho nič spoločné a je mi ľúto, že sa mu pripisuje charakteristika tvorcu homosexuálov, ktorý nemá absolútne nič proti tomu, aby homosexuálne osoby spolu žili v partnerskom zväzku a vychovávali deti. Na druhej strane je treba povedať, že s pohlavnými bunkami a embryami sa v budúcnosti bude rafinovane obchodovať a negatívne zasahovať do zdravého duševného vývinu detí, či už v tejto oblasti u nás nastanú alebo nenastanú nejaké legislatívne zmeny (pretože už nastali v iných krajinách a pôjde sa v nich ešte ďalej).

Nie je škoda nevyužiť to, že gay a lesba majú rodičovské pudy?

Rodičovské pudy vedia využiť slobodní ľudia a bezdetné páry aj inak a nemožno tvrdiť, že ide o nekvalitný život. Rodičovstvo nie je právo, dieťa nie je právo ani nutnosť. Zmysel ľudského života je v poslaní a tým poslaním nemusí byť rodičovstvo ako najvyššia méta, lebo ona ňou v skutočnosti ani nie je. Je to krásne poslanie, ale nie vrchol ľudského snaženia ani jeho jediný zmysel. Túžba po dieťati za každú cenu často nie je o tej túžbe, ale o niečom inom, čo v sebe dospelá osoba nemá vyriešené (napr. necíti sa milovaná, naplnená, nevidí zmysel svojho života a skúša všetko, čo by jej ho dalo, no ani dieťa nemusí tento stav mysle zmeniť).

Nestretáva sa dieťa pri homosexuálnych rodičoch s niečím podobným, s čím sa dnes stretáva v tom kvante rozvedených rodín? I v nich sa o neho starajú aj nebiologickí rodičia. Môže bezdetnosť ohroziť homosexuálne partnerstvo?

Je pravdou, že neplodné heterosexuálne páry sa bez detí môžu takisto dostať akoby do monotónneho režimu, ale majú tú výhodu oproti homosexuálnym párom, že môžu adoptovanému dieťaťu poskytnúť nielen lásku, ale aj kvalitnú prípravu do svojich budúcich vzťahov cez hlboký vzťah s jedným aj druhým pohlavím. Nemôžeme sa tváriť, že chýbanie jedného rodiča nijako neobmedzuje v duševnom vývine a neznevýhodňuje v budúcich vzťahoch. Tie by v tom prípade museli vyzerať inak, pretože dnes sa už sobášia deti rodičov v rozvodovom „boome“ a zažívame ďalší rozvodový „boom.“

Argumentuje sa blahom dieťaťa, ktoré nemusí vyrastať v detskom domove alebo nefungujúcej „tradičnej“ rodine. Ale tu v skutočnosti nejde o dieťa. Pretože keby šlo o dieťa, homosexuáli by netrvali na možnosti mať vlastné dieťa. Keby šlo o dieťa, zabezpečí sa pre neho čo najkvalitnejší mužský a ženský model a výchovné prostredie. Nie je vždy dobré búrať to, čo zlyháva, najmä ak vieme, že kvalita rodinných väzieb a rodinného prostredia bola v minulosti oveľa lepšia a skočiť rovnými nohami do niečoho, čoho dôsledky ešte vôbec nepoznáme. Pretože tu sa neexperimentuje s fazuľkami, ale s ľudskými osudmi. V tomto prípade je teda rozumnejšie naprávať to, čo kedysi fungovalo lepšie, čo bolo jedinou istotou, bezpečím, najkvalitnejším formačným prostredím a základňou zdravého duševného vývinu, čo je aj dnes krehké, na čo sa nemá siahať a čo sa vplyvom doby začalo rozsypávať..., alebo, ešte lepšie, urobiť také opatrenia, aby medziľudské vzťahy troskotali v menšej miere. Nie všetko je o nejakých právach či peniazoch. Hľadajme riešenia najprv v sebe a až následne hľadajme oporu v politike či ekonomike. Je to najmä o duši človeka, ktorý sa má stať partnerom a rodičom. Jej kvality s možnosťou opory v kríze sú hlavnými kritériami pre šťastné manželstvá a deti. Tie kvality sa nadobúdajú tvrdou prácou na sebe samou a vďaka stabilným a pevným väzbám s inými ľuďmi, ktorí sú najlepšou prevenciou rôznych vnútorných problémov a tlmením následkov zranení vo vzťahoch a emocionalite.

Nemali by mať osoby, ktoré si dieťa objednali rovnaké sociálno-ekonomické výhody ako rodičia, ktorí dieťa splodili s úmyslom ho spoločne vychovávať?

Prečo sa nepýtame, či by deti nemali mať rovnaké práva a čo najlepšie výchovné podmienky? Myslím si, že deti sú zraniteľnejšie, je treba ochraňovať. Dospelý si vždy nejako poradí, aby si zachoval či udržal svoj hodnotový rebríček, sociálno-ekonomický status, vzťahy, aké považuje za najlepšie pre seba, ich zastrešenie a životný štýl. Tých predstáv o vzťahoch a rodine je toľko, že nemôže mať každá aj legislatívnu podporu. A v budúcnosti ich bude ešte viac. Dieťa je však úplne bezmocné v boji za zachovanie autentickej identity, integrity, za svoj kvalitnejší duševný vývin, prípravu na samostatný život a na založenie si vlastnej rodiny s minimalizovaním výskytu tráum, zmätkov a defektov. S deťmi sa neexperimentuje ani kvôli lepšiemu vnútornému pocitu, či skôr pocitu normálnosti dospelých. Malo by to vždy zostať tabu.

Prečo sa schvaľuje to, ak je v heterosexuálnom manželskom páre neplodná žena oplodnená embryom z vajíčka darkyne a spermie manžela, alebo naopak, pri neplodnom mužovi spermiou darcu?

Je to jedna z metód liečby neplodnosti. Nerobí sa to len tak. Neplodnosť je komplexná téma. A nemožno povedať, že darovanie pohlavných buniek je jediné a najlepšie riešenie. Vždy je tu možnosť adoptovať si dieťa, prijať svoj stav, nechcieť dieťa za každú cenu. Rodičovstvo nie je právo, je to dar. S umelým oplodnením je spojených aj množstvo rizík, pretože nejde o prirodzený výber spermie či vajíčka, ale o umelú selekciu pohlavnej bunky, a tá, ako aj embryo a dieťa (nehovoriac o vplyve kryokonzervácie a manipulácie s biologickým materiálom) sa môžu javiť ako zdravé, no postupom veku sa začnú objavovať rôzne, umelým zásahom podmienené, či už fyzické alebo duševné ochorenia.

Okrem toho existujú ochorenia, pri ktorých by mohol byť biologický rodič ako vhodný darca orgánu či tkaniva záchranou. V tomto prípade to nie je možné, nakoľko jeden z rodičov je anonymný.

Zaujímalo by ma tiež, koho má žalovať pár, ktorý po narodení spoločného potomka zistí, že dieťa splodili ako biologicky príbuzní. Vďaka anonymite darovaných pohlavných buniek nevedeli, že sú napr. nevlastní súrodenci.

Hrať sa s biológiou a genetikou človeka nie je nikdy bez dane, ktorú si za túto hru príroda vyberie. Pretože ona má vlastné pravidlá hry a človek je a zostane jej súčasťou. Ľudia a príroda sú natoľko prepojení, že ak ľudstvo bude chcieť zmeniť prírodné zákony, zničí prírodu a zničí aj seba.

Potom tu máme etické aspekty. Ako sa cíti dieťa, ktoré sa dozvie, že bolo predmetom zákazky? Ako sa cíti dieťa, ktoré sa raz dozvie, že vzniklo obyčajnou dohodou medzi cudzími ľuďmi alebo kamarátmi s finančnou odmenou či výmenou za iné služby alebo že bolo jednou stranou nechcené? Niektoré zmiešané gay a lesbické „minikomunity,“ ktoré si „urobia“ spoločné dieťa, zabúdajú na to, že rodičovstvo nie je víkendové kamarátstvo ani hra. Dieťa cíti rozdiel v láske rodičovskej, kamarátskej i predstieranej. Cíti vo vzťahu aj biologické puto a zatiaľ nevieme vysvetliť ako. Nie je súčasťou našej identity aj poznanie našich koreňov, biologickej príbuznosti? Okrem toho, svoje biologické korene potrebujeme poznať aj zo zdravotného hľadiska (prevencia a včasná liečba niektorých ochorení). Snáď už nechceme byť takí egoistickí či zaslepení nejakými právami, aby nám aj toto bolo jedno!

Nemali by byť už deti v predškolskom veku tolerantné voči sedemdesiatim pohlaviam?

Tieto pohlavia nie sú vedecky potvrdené, ide len o ideologický konštrukt. Dieťa má len biologický základ svojho jediného rodu, ktorý musí nevyhnutie dotvoriť a ďalej budovať jeho úzke a neskôr aj širšie sociálne prostredie. A samozrejme, dieťa nechápe, ale napodobňuje. Ak mu povieme, že slony lietajú a deti nosia bociany, verí tomu. Ak chlapčekovi povieme, že možno je dievčatko, síce tomu nerozumie, ale uverí tomu. Ak znemožníme rozvoj jeho identity, odpojíme ho od prejavov jeho biologického pohlavia a spojenia s ním, hoci aj maličkosťami v mene akejsi tolerancie, ublížime mu. Navyše tu nejde o toleranciu, ale o posilnenie radov sexuálnych a rodových minorít, pretože duša dieťaťa je veľmi plastická. Ak máme na mysli neheterosexuálne orientácie a ich prijímanie deťmi, dieťa takisto nevie, čo má tolerovať, lebo nevie, čo je homosexualita, nakoľko nechápe ešte ani heterosexualitu. Pre neho je normálne to, čo doma žijú tí, ktorí ho vychovávajú a všetko ostatné mu je ťažké pochopiť. O tom všetkom hovorí vývinová psychológia.

Ako sú LGBTI ľudia prijímaní Katolíckou cirkvou (otázka, ktorá v medializovanej časti rozhovoru nepadla)?

Takisto sa nezvykneme častejšie pýtať, ako osoby s homosexuálnymi sklonmi prijímajú Katolícku cirkev. Pretože cirkev sú aj samotní homosexuáli s možnosťou budovať medzi sebou autentické vzťahy a budovať autentickú cirkev, ktorá je naplnením Ježišovho učenia. Ľudia v cirkvi sa menia, ale jej učenie sa upravuje minimálne. Je zaujímavé, že to, čo kedysi homosexuálna komunita dokázala aspoň rešpektovať, hoci žila inak, pred čím mala bázeň, je dnes označované ako zraňujúce, prehlasované za obmedzujúce, diskriminujúce, smiešne, prekonané. Učenie väčšiny kresťanských cirkví sa opiera o Bibliu a tradíciu danej cirkvi. Aj keby sme si z Biblie odmysleli všetky časti o homosexuálnom správaní, všetky zvyky a nariadenia, ktoré sa postupom času vypustili z praxe kresťanského života, zostane nám v nej množstvo textov o Bohom požehnávanom vzťahu muža a ženy, rodine, v ktorej rodičia boli muž a žena a niekoľko textov o priateľstve (hlavne v Starom zákone). Áno, máme rôzne formy lásky, ale iba v jednom spojení je možné počať nový život, čo je podľa kresťanstva aj zmyslom sexuality a manželstva. Neplodné páry majú možnosť poskytnúť sirote kompletnú rodinu s oboma rodovými vzormi.

Pri posudzovaní normality homosexuálneho sexu alebo rodičovstva sa môžeme inšpirovať prírodou, nepotrebujeme na to ani Bibliu. Mnohé prvky nášho správania sú podobné s prvkami správania iných cicavcov, ale nie všetky. V prírode neexistuje trvalá erotická a emocionálna náklonnosť k rovnakému pohlaviu, iba pudové, rituálne alebo hravé správanie podobné našej homosexualite. Homosexuálne správanie v prírode nikto nikdy detailne neskúmal (neviem o žiadnych štúdiách stavu nervovej sústavy a hormonálneho profilu takýchto zvierat), len sa vie, že vo voľnej prírode nie je trvalé a nie je zhodné s tým ľudským. Rodičovský pud niektorých druhov zvierat je taký silný, že na ochranu potomkov vytvoria dočasnú ochrannú a vyživovaciu alianciu s rovnakým pohlavím, ba dokonca aj s iným druhom.


Celý videozáznam rozhovoru

Moje pocity z rozhovoru? Častá neistota a zvláštne vnímanie homosexuality pani Jochovej, no snaha obhájiť si svoje argumenty. Na druhej strane suverénne podsúvanie subjektívnych tvrdení pána Vokála ako lepšiu verziu pravdy a jeho snaha využiť slabiny či slabšiu argumentačnú zdatnosť pani Jochovej, aby ju mohol zahnať do kúta (napr. aj stupňovaním rýchlosti slov a rýchlym sledom otázok). Inak rozhovor hodnotím pozitívne a želal by som si, aby podobné diskusie prebiehali aj na Slovensku, ale bez účasti akýchkoľvek extrémistických hnutí či jednotlivcov, ktorí musia presadiť svoju pravdu za každú cenu.


Obrázok: gay same sex couple

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo