Ako čítať smutné správy

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Ako čítať smutné správy

Nemáme radi smutné správy. Vedia nami zatriasť, spochybniť náš svet, vziať pevnú pôdu pod nohami. Myslím, že podobné emócie zažívala väčšina z nás, keď sme si v ostatnom čase čítali oznámenia o samovražde mladej herečky.

Bola taká krásna a talentovaná. Šepkali si ľudia na ulici, keď sa médiami šírila správa o tragickej udalosti. Smrť sa javí človeku nezmyselne. Dobrovoľná smrť sa javí hrozivo, nuž a dobrovoľná smrť u niekoho, komu – zdá sa – ku šťastiu nič nechýba, nami úplne zalomcuje, zbúra všetky naučené klišé o spokojnom živote. Veď podľa svetskej optiky je dosiahnutie šťastia jednoduché. Musíme nejak vyzerať.  Niekde preraziť a niečo znamenať. Potom máme už len žiť, vychutnávať nadobudnuté – ideálne s niekým, koho máme radi. Ale čuduj sa svete, manuál na šťastie zjavne nefunguje. Sme svedkami doby, kedy má človek kľudne všetko spomínané, a predsa je nešťastný. Ba dokonca je taký smutný,  že sa mu život stáva neúnosným bremenom.

Nech ma Boh chráni, aby som súdila vnútro človeka, alebo aby som niečo zo spomenutého aplikovala na tragický osud zosnulej dievčiny. Nie, už k udalosti neprerieknem ani slovo, azda len hlboké a úprimné želanie, aby jej duša našla pokoj a pozostalí zase včasnú útechu. Okolnosti tohto prípadu ale aj mnohých iných, ktoré sa nám dostávajú do uší, ma však nútia rozmýšľať a klásť si otázky. Prečo sa čoraz viac stretávame so samovraždami mladých a talentovaných ľudí? Prečo sa v každodenných rozhovoroch čoraz viac skloňuje slovo depresia, prečo sa naši priatelia a známi tak veľmi vnútorne trápia, prečo tak veľa z nás musí vyhľadať terapeuta, užívať predpísané lieky?

Už som na to upozorňovala viackrát a spomeniem to ešte raz, aby ste vedeli, že nezveličujem. Slovensko eviduje pandémiu duševných porúch. Rastie počet hospitalizovaných, rastie počet pacientov, ktorí užívajú antidepresíva, v aktuálnom roku evidujeme aj nárast samovrážd.  Alarmujúca je najmä štatistika mladistvých, u ktorých sa psychické problémy vyskytujú niekoľkonásobne častejšie ako u generácie našich otcov a mám. Zdravotnícka organizácia hlási každým rokom, že situácia sa vyostruje, že človek vyspelého sveta naozaj emocionálne trpí. Priznám sa, že keď vidím tento vzrastajúci trend a napriek tomu vidím nadšených Slovákov, ktorí sa nevedia dočkať, kedy sa už konečne vyrovnáme vyspelým štátom, radšej klopím zrak. Akoby už dnes nebolo jednoznačné, že ruka v ruke s balíčkom ekonomickej prosperity dostaneme ako bonus aj balíček depresívnych epizód. Veď to vieme! Veď to nie je žiadne tajomstvo a ani hoax, je to rýdzi fakt, akože zajtra znovu vyjde slnko a večer zapadne. Vysoké miery užívania antidepresív a zvýšený počet samovrážd sa nevyskytujú len tak niekde, akože na perifériách tých najmocnejších krajín, ako sú Spojené štáty či Japonsko. Ale trebárs aj na Islande, v niektorých Škandinávskych krajinách, či ak chcete – v Holandsku, v krajine, kde je zlegalizované už asi všetko.

Áno. Snažím sa poukázať na očividnú dieru v systéme. Hospodársky blahobyt nám šťastie neprinesie. Zlatá kreditka a kariérny rast nám pokoj do duše neprinesú. Zlegalizovanie každej príjemnosti nám slobodu neprinesie. To nie je hypotéza, to je fakt – veď tie milióny liekov na úzkosť sa predsa nehádžu do rieky, ale sa každodenne užívajú. Vami, vašou susedou, kolegom, šéfom, doktorkou. Možno modelkou, ktorú obdivujete na titulnej stránke časopisu.

Ale aby nedošlo k omylu. Pointou tohto článku nie je revolučne dvihnúť päsť a bojovať proti systému. Veď je zrejmé, že z ľudskej mysle nič dokonalé vzísť nemôže, a tak snaha zvaliť liberalizmus a nahradiť ho iným –izmom bude len zbytočným telocvikom, skokom z blata do kaluže. Pointou tohto článku je vzbudiť záujem verejnosti o očividný problém, vážny problém, ktorý sa týka súčasného mladého človeka. Prajem si, aby sme problematiku konečne vzali vážne. Aby sme nečakali, kým situácia vyeskaluje do ešte dramatickejších čísel. Prajem si, aby sa vypracovali a uviedli do praxe systémové opatrenia. Aby sa myslelo na profylaxiu, aby prebiehala odborná diskusia, aby sa problematike smutnej generácie konečne venovali aj politici, aby situáciu už – prosím – niekto z kompetentných konečne začal brať vážne. A toto všetko si prajem ako jedna zo zasiahnutých, ako spolucítiaca a spolutrpiaca, ale aj ako katolíčka, ktorá si tak veľmi želá, aby sa svetom šírila radosť a nie smútok.

Poviem vám tajomstvo. Ako veriacej mi len málo záleží na tom, aby všetci ľudia hromadne začali chodiť do kostola. Aby armádne nosili na svojich sakách kríž, volili tú správnu politickú stranu a z čírej tradície si v piatok miesto rezňa dali vyprážaný syr. Toto nepovažujem za katolícke. Za katolícke budem považovať súcit s trpiacim, snahu o jeho záchranu, aktívnu pomoc v boji proti jeho ťažkostiam. To, čo ma trápi oveľa viac ako nekonečné politické kauzy, je spoločenská ignorancia problému, ktorý nás všetkých prerastá a raz nás zasiahne oveľa bolestnejšie, lebo sa bude týkať našich detí. Je to naša duchovná podvýživa. Naša citová vyprahnutosť a sebectvo, ktoré nás robí väzňami neznesiteľného smútku. S nepochopením pozorujem svet, v ktorom si mladí dobrovoľne berú život a napriek vážnosti situácie a tragickým okolnostiam sa dokážeme naďalej ľahkovážne venovať len otázkam peňazí, moci a politiky, ktoré nás rozdeľujú. Bohužiaľ, aj na katolíckom brehu.

Záverom. Ak ste to náhodou ešte nepostrehli - žijeme v dobe hladomoru. Ľudia doslova a do písmena umierajú od nedostatku lásky. A aj keď to nie je problém, ktorý polarizuje a tak vďačne zadefinuje hranice našich politických preferencii, je to záležitosť veľmi akútna, veľmi citlivá, veľmi dramatická. A zaslúži si našu pozornosť.  

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo