Boj o slobodnú spoločnosť po roku 1989 pokračuje

Ešte stále v médiách rezonuje pripomenutie tridsiatich rokov, od kedy padol zločinný komunizmus. Snáď netreba potvrdzovať, že komunizmus je rodný brat fašizmu. To pre tých, ktorí slzia sentimentom.

 

Podzemná, Slovensko, Cirkev

 

            To, čo mi chýba je niekoľko vecí. Tak málo zaznieva vďaka, chvála na ľudí, ktorí nemali vôbec žiadny dátum. Netušili, že bude rok 1989 a kedy vôbec bude. Napriek tomu čosi konali. Bojovali tam, kde mohli a ako mohli. Sú to tisíce bezmenných a trpiacich, aj umučených, ktorí si zaslúžia našu spomienku a čestné miesto. Aj to je príznačné, že ich mučitelia žijú spokojne s veľkými dôchodkami. Zatiaľ čo títo, ich obete, živoria...

            Prekvapilo ma, ak istý slovenský disident povie, že tu vlastne disent nebol. Úplne okrajovo sa vám môže stať, že začujete, že na Slovensku bola nejaká Podzemná Cirkev. Pritom sa jednalo o veľmi životaschopné, početné hnutie. Jednoznačne kresťanské. Slovensko malo požehnanie v osobe pátra Kolakoviča. Založil Rodinu... Doslova školil prvých ľudí, ako pracovať v prostredí zatýkania, výsluchov. Generáli podzemnej Cirkvi Silvester Krčméri a Vladimír Jukl dobrými žiakmi jednoznačne boli. A takými zostali aj po roku 1989.

            Hovorí o nich málo spoločnosť, ale aj Cirkev. Čo ma prekvapuje. Aký je vzťah dnešnej slobodnej Cirkvi k podzemnej tajnej Cirkvi? V roku 1989 žiaľ došlo k rozhodnutiu, že obdobie Tajnej Cirkvi skončilo a to totálne. Zabudli sme na to, čo sa osvedčilo, čo bolo jedinečné, životaschopné v ústrety unifikácii a všednosti.

            Zároveň už dnes čakám, ako budú dejiny a cirkevní historici kriticky hodnotiť, ako sme naložili s 30. rokmi, keď sa za vieru nezatváralo. Nebude to ružové rozprávanie. Zároveň ešte stále nedošlo k plnému doceneniu obdobia Podzemnej Cirkvi. Možno ďalšia generácia bude vďačnejšia. Možno generácia, ktorá bude čeliť prenasledovaniu viac využije výdobytky starých otcov.

 

 

Folklór 89´

           

            Nie tak v Slovenskej, ale v Českej televízii sa roztrhlo sito s dokumentmi na tému novembra. Napriek tomu, že sa objavila snaha po objektivite, snaha pomenovať role, dôvody, dopady a poskytnúť dôkazy, pretrváva folklór 89´. Ustálené floskuly ako dobrý ujo Václav do paláca šiel a komunisti ušli...

            Predsa zostalo veľa nevyjasnených otázok. Kto dal príkaz zasiahnuť? Zásah bol hodnotený ako brutálny, neľudský. (Označenie masaker je trochu nenáležitý.) A predsa tam komusi chýbal mŕtvy študent, aby to malo tie správne grády mediálnej správy. Dnes sa to spochybňuje... Prečo práve tento zásah vytiahol ľudí vonku? Prečo nie sviečková manifestácia? Bolo to málo kruté? Nerozumiem. Prečo nie iné silné prechmaty moci? Prečo nie zatýkania nevinných? Vraj rodičia sa vedeli stotožniť  s tým, že deti nám biť nebudú... Samozrejme len za predpokladu, že von pôjdu desaťtisíce, ktoré nebude tak ľahké spísať... a perzekvovať. Avšak v roku 1968 sa ľuďom zdalo vonku zlé počasie a priveľa tankov. Tak generálny štrajk vyhlásený študentmi nepodporili...

            Prvé, čo uniká, je medzinárodný kontext. Všetci, aj komunisti aj poslovia OF behali na Sovietsku  ambasádu, že či môžu to či ono... Jedni ako druhí... Už to padlo v Poľsku, Nemecku a Maďarsku... Asi všetkým došlo, že nebudeme „ostrov slobody“ ako Kuba. To je veľmi dôležitý aspekt. Nepatríme medzi prvolezcov... To v žiadnom prípade. Niektorí to komentujú ako reakciu na rok 1968. Možno je to len naša záľuba sedieť doma a nech to vybavia dejiny... Samotní protagonisti hovoria, že keby sa ozval čo len jediný výstrel, druhý deň by námestia stíchli...

            Pán Kocáb verejne vyjadril, že už od augusta 89´ rokovali s vedením ksč o odovzdaní moci, ich iniciatíva sa volala Most. Samozrejme nie bez dohľadu štb.

            Mnohí rozprávajú o veľkej odvahe ísť na námestie. A potreboval som ju aj ja. Čo však tá odvaha, ktorú prejavovali dlhodobo východní Nemci? Čo Poliaci a ich odvaha v Solidarite? Čo Maďari v roku 1956? My sme proste sametovi... keď sa jedná o sedačku a televízor pred ňou.

            A teraz to dôležité. Komunisti to vzdali a dobrovoľne uvoľnili cestu demokracii a kapitalizmu... Tak nás to učia.. Dôkazov niet... Nikto nič nevie... všetko vykonali námestia... Má to jednu takú maličkú chybu krásy. Tá dohoda tu predsa bola: Komunisti nebudú vešaní, súdení... oni odídu... Všetko veľmi rýchlo... expres. Čo na to pán Václav? Kto to rozhodol? Kto mal k tomu mandát toho tzv. ľudu?

Ako po masle. Frakcie ksč sa dohodli... Kľúčovú rolu tam hrá pán Čalfa. Od roku 89´sa však nevyjadruje... žiadne vyjadrenia... žiadne názory... Akú rolu tam hrala štb? Len tak hodili flintu do žita... Generál Lorenc čosi splieta o jeho úlohe... (Vraj stačilo dať povedal a námestia by boli čisté. Uznal to aj prvý minister vnútra po páde komunizmu Sacher. V každom OF vraj mal súdruh generál aspoň dvoch agentov. Aj v divadlách..) Záhada na záhade. O úlohe kgb už vôbec nie je veľa slov.. Komisia nikdy nič nevyšetrila... Nedalo sa... nechcelo sa... Lustrácie do stratena...

            Komédia o kandidatúre pána Havla za prezidenta... Veď len do volieb... Neznámy disident sa odrazu stal najväčším bohatierom demokracie. A dodnes nekritizovateľný...

;           Ako šla rozprávka ďalej? Na námestiach nezaznelo veľa slov o majetku štátu. A keď zrazu príde realita vládnutia... Vládnu komunisti a zasa a zasa kandidujú tí „dobrí“ komunisti. Ktože to privatizuje? Hovorí sa, že zásadne odmietli zahraničných expertov, lebo sme mali vlastných... tunelárov.

Kto je pán Mečiar? Komunista a obvinený, že spolupracoval... V tieto dni je vonku rozsudok, že pán Babiš spolupracoval...  Koľkí ďalší... Aha... pán Fico bol len mladým členom ksč. Ktože sú to majitelia penty? Kdeže nám to študovali? Všetko čerstvé rany...

Jána Langoša ktosi strašne zbil. Jeho ženu tiež... chlapci z štb dali vedieť, že sú tu ďalej. Havária, ktorú nikto záhadne nedošetril.... skoro ako pán Alexander Dubček... Apropo... Jeden komentátor poznamenal, žeby voči komunistom paradoxne zďaleka nebol taký milý ako pán Václav.

            Ľudia prechladli a viac na námestia nešli. Len doma pohrdlivo zdvíhali obočia, keď prišla reč na námestia a ako to ľudia vyhrali... A aký zázračný je Brusel.

            V jednom dokumente hovorí po rokoch muž z Rumunska, ktorý vtedy bol študentom filmovej akadémie a natáčal zábery s bojov. Vyhlásil, že ľudia boli kulisami mocenského zápasu frakcií komunistov.

            V skutočnosti sme sa s komunistami nevysporiadali. Ostali v politike so všetkou špinou, ktorú vedela robiť štb a oni všetci. Ľudia nešli na námestia v roku 1990, ani dlho potom... Až keď zabili novinára Jána Kuciaka, svedomie sa trochu prebudilo aj zmysel pre štátnické vnímanie Slovenska. Ale zas na chvíľu... A pritom to, čo sa deje je alarmujúce.

            Tieto dve sorty ľudí sa skvele 30. rokov dopĺňajú. Komunisti a ľud. Netreba mať strach, určite nájdu vždy dosť pohrobkov. Len aby sa nezmenil ľud. Len aby náhodou nedospel a nezačal brať vážne svoju krajinu. To by to potom asi začalo vyzerať inak. Ďalšia generácia bude prísne hodnotiť tú príslovečnú slovenskú dobrosrdečnosť a snáď vládcom nastaví tvrdšie podmienky na život.

 

 

Boj za slobodu dnes

 

            V jednom rozhovore hovorí pán Kňažko, že aj dnes sa treba obzerať po príznakoch, či naša sloboda nie je ohrozená. Snáď zabudol povedať, že každý hľadá ohrozenie len mimo svoj tábor. Sú to práve ľavicoví extrémisti, ktorí našli nový nápad. Volá sa gender a ani v tieto dni nemajú hanbu kričať, že treba bojovať za rod, rodovú rovnosť a všetky tie ich heslá o pravej slobode a nadslobode nimi chránených... Akosi sa nevedia dočkať zatýkania, súdov. Súdruhovia z štb ich iste radi naučia svoje metódy toho pravého priznania viny. Všetko, čo s nimi nie je v súhlase, dokonca hoci by šlo o ich vlastných ľudí, je prejavom nenávisti...

Zo strany týchto ľudí naozaj reálne hrozí ohrozenie demokratických práv obyčajných ľudí v tejto krajine a žiaľ aj v západnej Európe či Amerike. Je neuveriteľné, koho všetkého možno perzekvovať v menej nimi definovanej slobody. Levy prichádzajú, varuje Vladimír Palko.

Takže boj za slobodu? Je to otázka dňa.

 

 

Výzva

            A predsa sme vďační za dar slobody slova, pohybu. Je to vzácny Boží dar. Je to jeho rozhodnutie ako Pána času. Vy všetci, ktorí veríte v Boha kresťanov, spojme sa v modlitbe za túto krajinu a jej slobodu.

            Nech Boh žehná našu krajinu!

 

           

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Ďalšie články autora