Zamilovanie - potešenie alebo súženie?

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Zamilovanie - potešenie alebo súženie?

„Byť zamilovaný je krásne. Byť zamilovaný môže byť ale tiež ťažké, ak láska nemôže byť naplnená. Zamilovanosť môže človeku ukázať nové oblasti seba samého. Zamilovanosť môže človeka otvoriť dimenziám, ktoré ho presahujú. “ Tieto slová možno nájsť na obale knihy s názvom Zamilovanosť od nemeckého autora Wunibalda Müllera. Nechcem robiť reklamu knihe - skôr ma oslovili slová, ktoré vystihujú podstatu témy tohto článku.

Prežívam zvláštne obdobie. Som nejaký iný, akoby v snoch. Nespoznávam sa. Už len myšlienka na ňu ma napĺňa radosťou. No zároveň keď ju stretnem a vidím, zmocňuje sa ma strach a čudná úzkosť. Nepoznám ju až tak. Ako bude na mňa reagovať? Prijme ma? Preto len okolo nej chodím a pozorujem ju z diaľky. Je očarujúca. Tentokrát sa prekonám a oslovím ju. Je to pre mňa krásne stretnutie. Pozorne ju počúvam a vnímam. Usmieva sa na mňa. Pozerám sa priamo do jej očí. Pomaly spoznávam jej svet. Mám radosť z tohto milého stretnutia. Neskôr sa v myšlienkach znovu k nej vraciam. Je blízko pri mne, objímam ju, srdce sa mi chveje. Vyznávam jej lásku, ona sa teší. Celý svet akoby mizne. Sme len my dvaja – len ja a ona.

Približne takto by som opísal svoje stavy zamilovania sa. Našli ste sa aj vy v tom? Zamysleli sa niekedy na tým, prečo nám nejaký človek vie tak učarovať, že sme ochotní pre neho aj stratiť hlavu? Je zamilovanie len chemickým procesom niekde v mozgu alebo ide o záležitosť ľudského ducha? Zdá sa, že v zamilovaní človek spozná, že niekde v hĺbke svojho bytia je akoby nedokončený. Ten dotyčný/tá dotyčná už len svojou prítomnosťou zabrnká na túto strunu a prichádza zamilovanie. V tom človeku hľadáme svoje druhé ja – v období zamilovania sa možno spoznať svoje obmedzenia, slabosť a zraniteľnosť. Chceme blízkosť, oporu, porozumenie a doplnenie. Podvedome hľadáme na tom druhom to, čo nám chýba. No zamilovanie môže byť ťažké, ak z druhej strany necítiť očakávanú odozvu. V každom človeku je túžba byť milovaný hlboko zakotvená a ak nás niekto v tomto smere neprijme, môžeme pociťovať akýsi boľavý hlad. Na druhej strane, aj takáto skúsenosť nás môže obohatiť a posunúť ďalej. Veď k plnohodnotnému životu patria aj nepríjemnosti a sklamania. Život nie je nikdy jednofarebný.

Ako tínedžer som bol veľmi nesmelý a v triede mi kvôli mojej študijnej povahe prischla neslávne známa prezývka „bifľoš.“ Navonok neprístupný introvert, no vo vnútri citlivý človek so schopnosťou pravidelne sa zamilovať. A samozrejme, ani náhodou by ma nenapadlo tej dotyčnej, čo i len naznačiť, že mám o ňu záujem. Snažil som sa to zakryť najviac, ako sa to len dalo. Postupom času som však zanechal detské spôsoby a aj detské lásky. Začínal som si čoraz viac uvedomovať, že zamilovanie je len jednou z vybavení lásky. Predstavte si pizzu - iba jeden kúsok z tejto pizze je zamilovanie. K láske však patrí aj ochota obetovať sa, vychádzať a strácať niečo zo seba, byť rozumný a rozvážny v rozhodnutiach. Láska nie je nikdy len cit, cit je však jednou zo súčiastok lásky. Zamilovanie veľmi často vytvára akýsi dočasný opar okolo človeka, ktorého ľúbime. Nevidíme ho reálne. Práve láska nás pozýva do pravdy o druhom a aj o nás.

Zamilovanie sa však môže zvrhnúť na niečo, čo s ním v skutočnosti nemá veľa spoločného. Stáva sa to vtedy, keď sa druhá osoba stane pre zamilovaného slnkom, záchrancom, ktorý má vyriešiť zranenia z minulosti a zaplniť existenciálnu prázdnotu. V skutočnosti však žiaden človek nemôže byť spasiteľom toho druhého. (Keďže som veriaci, v tejto súvislosti mi napadá stručný, no krásny verš z Knihy proroka Izaiáša 43,11:  Ja som Pán a okrem mňa niet spasiteľa.“) Hladné srdce, ktoré hľadá v objekte svojej túžby vyslobodenie a definitívne naplnenie, vedie samé so sebou nikdy nekončiace preteky. Objekt túžby podvedome cíti, že niekto má o ňu prehnaný záujem a uteká pred nesplniteľným očakávaním.

Vyslobodenie nemožno čakať od druhého človeka, objektu našej vášne či zaľúbenia. Kľúčom je návrat k sebe samému, zdravá sebaláska a sebaprijatie. Vnímať v sebe vznešenosť a krásu. Ak v sebe neuvidíš drahokam, uvidíš ho v druhom? Veľmi sa mi páči populárna pieseň od Márie Čírovej Unikát, predovšetkým slová: „Lebo v sebe máš unikát jediná vec, ktorá sa nedá stratiť...“ (Raz som sa pokúšal túto pieseň zaspievať. Vytlačil som zo seba nejaké tie tóny, no po skončení predstavenia ma moja sestra poprosila aby som už radšej viac nespieval.)

Koniec koncov, zrelý vzťah/manželstvo nemôže nikdy stáť iba na príjemných pocitoch. Zrelý človek, ktorý vstupuje do vzťahu, manželstva či rodiny sa nepýta „ako ma ten druhý môže obšťastniť,“ ale predovšetkým „ako môžem byť pre toho druhého darom? Čím by som ho mohol obohatiť?“ Šťastie toho druhého sa potom stáva mojim šťastím. Naopak, nezrelý človek vidí v tom druhom iba prostriedok pre svoj vlastný komfort. Pripomína mi to jeden zvláštny príbeh z obdobia základného vojenského výcviku. Do kasárne pribehol dôstojník a vojakom zavelil: „Chlapci, ventilátor !“ Vzápätí k nemu pribehlo päť chlapov a začali okolo dôstojníka v strede kruhu behať, čím mu vytvorili príjemný vánok. Dôstojníkovi pramálo záležalo na tom, že bežci-podriadení sú zadychčaní a spotení. Hlavne, že jemu bolo dobre.

Buďme zrelými ľuďmi, nie ako spomenutý dôstojník.

Titulný obrázok

https://en.wikipedia.org/wiki/Romeo_and_Juliet#/media/File:Leslie_Howard_and_Norma_Shearer_as_Romeo_and_Juliet.jpg

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo