Démon slobody

Aby sa človek „mohol stať pánom a vlastníkom prírody“ (Descartes), dobrovoľne sa zriekol vertikálnej dimenzie. Táto strata však spôsobila, že človek ostal sám – sám ako ten, kto rozhoduje, čo je dobré a čo zlé. Osvietenskí filozofi sa usilovali všetkých presvedčiť o tom, že človek, ktorý užíva rozum, prirodzene smeruje k dobru.
Fiodor Michajlovič Dostojevskij však upozornil na to, že človek sa nedáva viesť logikou rozumu, ale „je skôr blázon, a tak dáva prednosť tomu, aby sa cítil slobodný“. Spisovateľ si ako bývalý vyhnanec na katorgu vážil slobodu, ale obával sa onej, bezbrehej slobody, ktorá prekonáva mierky smrteľníkov. A práve zrieknutie sa vertikálnej dimenzie vedie k priam démonickej slobode: „Keď Boha niet, všetko je dovolené.“
Takejto slobode však chýba eschatologický rozmer – zameriava sa len na organizovanie raja na zemi, tu a teraz, a len vlastnými silami. A keďže sa to akosi nedarí, tí naprogresívnejší propagátori a tvorcovia bezbrehej slobody vytvárajú vidiny a vnucujú ich ostatným vo viere, že svet sa premení na niečo ideálne: „Rozboríme sveta starý základ, / otroci, hor sa k víťazstvám! (...) Preč s trónmi tyranov a kráľov / blaho vzíde spoločné. / Prelomíme žalár ducha dávny, (...) a náš svet postavíme slávny“, či aspoň také „našské“: „Sloboda je viac ako národ.“ Človek opantaný démonom slobody síce manifestuje, že „už nie je otrok“ (porov. Gal 4, 7), ale tým ešte nehovorí, čím naozaj je.
Nebyť otrokom totiž ešte neznamená byť slobodný. „Slobodný je ten, kto je príčinou seba samého,“ definoval slobodu Aristoteles. A jediný, kto je „príčinou seba samého“ je Boh. Aristoteles neváhal dôjsť k tomuto záveru, pretože vedel, že Boh je aj absolútnou nutnosťou. Tu sa však uvažovanie veľkého filozofa končí bez toho, aby vyriešil otázku, ako zmieriť nutnosť so slobodou.
Vďaka novým skutočnostiam, ktoré otvára zjavenie Nového zákona, veľký cirkevný otec 4. storočia sv. Gregor Nysský môže pokračovať v Aristotelovom uvažovaní. Podľa sv. Gregora je slobodný aj človek, pretože je nielen Božím obrazom, ale vykupiteľským dielom bol pozdvihnutý k účasti na Kristovej slobode, a tak sa mohol obracať na Boha ako na Otca.
Dôsledky toho pozdvihnutia sú nesmierne – podstata slobody totiž nespočíva len vo voľbe jednej či druhej veci v zmysle Descartovej „zrejmosti nášho rozumu“, ale v slobodnom prístupe k Bohu, v možnosti hovoriť s Bohom dôverne, a tak sa účastniť na vzťahoch troch Božských osôb. Takto sa prostredníctvom lásky mení démonická sloboda na kristologickú, a teda aj na eschatologickú.
„Láska je bránou poznania a slobody,“ tvrdí súčasník Gregora Nysského Evagrius Pontský. Práve preto sv. Augustín radí: „Dilige et quod vis fac. Miluj a rob, čo chceš.“ Spoločenstvo v láske a súlad sú totiž kritériom nielen pre poznanie, ale aj pre slobodu. To, že takéto spoločenstvo je v protiklade ku karteziánskemu „cogito, ergo sum“, azda ani netreba dodávať.