Nočný kvietok

 

Nočný kvietok

 

Po celom dni unavené

z posledných síl zahorí

a už sadá za hory –

na obzore vždy plamene.

 

Horí medzi nebom, zemou,

spaľuje sa hranica,

zamrká večernica –

v znamení, že bude čierno.

 

No kým obzor v žiare horí,

horí, ale nezhára,

do šeroty otvára

svoje lístky kvietok sporý.

 

Zvečera ho vždycky hore

zvolá kleslé slniečko,

pokým samo pod viečkom

so sníčkom už ležká v hore.

 

 

A tak kvietok samučičký

v kleslom slnci svieti si,

čarne planú obrysy

jedinému z celej lúčky.

 

Z celej lúčky sám je hore,

na nebi už hviezdičky

tešia malé dušičky,

tešia kvietok v diaľke dole.

 

V diaľke dole v černi lúky

svieti sám jak hviezdička,

s pohľadom do nebíčka

necíti siroby muky.

 

Jak stvorená čierna je preň,

jak kvet potme veľa zvie,

jak len v noci si hovie –

nezmyslí si biely deň...

 

... zatúla sa duša malá

v čase noci na lúku,

zazrie kvietok v rozpuku –

a súžoba z duše cvála.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Ďalšie články autora