Za prof. Júliusom Paštekom

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Za prof. Júliusom Paštekom

Venované prof. Júliusovi Paštekovi

16. 11. 2019 zomrel v požehnanom veku 95 rokov prof. Július Pašteka. Bol významným a často citovaným slovenským literárnym historikom, estetikom, historikom umenia a teatrológom. Bol jedným z mála polymúzických vedcov rozhľadených rovnako v slovenskom ako i v európskom kontexte. Nemenej záslužná je jeho editorská a zostavovateľská činnosť. Všetky tieto kompetencie sa prelínali jeho celoživotnou profesionálnou dráhou.

Po dizertačnej skúške, ktorú obhájil v roku 1950 najskôr desaťročie pôsobil ako redaktor vo vydavateľstve Tatran a neskôr vo viacerých ústavoch Slovenskej akadémie vied. Najprv v Ústave slovenskej literatúry, a potom v Umenovednom ústave SAV. Po roku 1989 bol spolu s kardinálom Jánom Chryzostomom Korcom vedúcou osobnosťou vydavateľstva Lúč a významne sa podieľal na edičnom profile tohto katolíckeho vydavateľstva.

Knižná a časopisecká bibliografia prof. Pašteku predstavuje stovky jednotiek. Dielo, ktoré zanechal prof. Pašteka, ako jednotlivec by v kontexte súčasného stavu vedeckej praxe bolo súčasťou niekoľkých vedeckých riešiteľských kolektívov, veľkého množstva vedeckých grantov a štipendií. Tak možno stručne charakterizovať dielo prof. Pašteku.

Ambíciou tohto stručného príspevku nie je podať výpočet množstva jeho prác. Ako literárny historik preto  upriamujem pozornosť aspoň na niektoré aspekty jeho diela. Slovenskej dráme venoval dvojzväzkový súbor štúdii nazvaný Pohľady na slovenskú dramatiku, divadlo a kritiku (1998). V nej okrem iného analyzoval neprebádané oblasti slovenskej drámy 20 stor. Napr. expresionistickú dramatiku či návrat k barokovej dráme na prelome 30. a 40. rokov. Znovuobjavil časopiseckú drámu ľavicovo orientovaného Mladého Slovenska a skôr pravicovo orientovanej Vatry. Túto experimentálnu drámu ukotvil v dobovej európskej dramatike. Nemenej relevantné sú jeho rozsiahle štúdie k súborným dramatickým dielam popredných slovenských dramatikov Ivana Stodolu a Júliusa Barča-Ivana. Na záver predstavenia tejto oblasti spomeňme ešte Paštekove šéfredaktorské pôsobenie v časopise Slovenské divadlo v rokoch 1965 – 1969. To všetko ilustruje vklad prof. Pašteku do dejín slovenskej teatrológie.

Pašteka maturoval v roku 1943 a následne pokračoval v štúdiu na vysokej škole. Bolo to obdobie tvorivého vzopätia katolíckej inteligencie. Pašteka patril medzi posledných predstaviteľov generácie, ktorú formovali študentské katolícke spolky 30. rokov 20. stor., mladá inteligencia, ktorá sa naplno rozvinula v čase Slovenského štátu, kedy Pašteka maturoval a pokračoval v štúdiách. Práve vtedy vrcholila hanusovsko-šmálovská svätovojtešská Kultúra či spišská Obroda, čo boli Paštekovi žriedla počas jeho štúdii.

 

Svoj prvý časopisecký príspevok publikoval Pašteka v roku 1949. Bol to príspevok venovaný Dantemu a mal názov V očakávaní slovenského prekladu Božskej komédie. Toho sa slovenská verejnosť dočkala až v roku 1986, keď Paštekov dobrý priateľ Viliam Turčány preložil a uverejnil poslednú kantiku Božskej komédie Raj. Keď mladý Pašteka v roku 1949 uverejnil spomínaný juvenilný príspevok, nemohol tušiť, že sa stane jedným z najvýznamnejších danteológov v našom kultúrnom prostredí a že Dante ho bude sprevádzať celou jeho literárnou činnosťou. Ešte výstižnejšie je však konštatovanie, že Pašteka sprevádzal Danteho na Slovensku svojou angažovanosťou v popularizácii a literárnokritickej recepcii slovenských prekladov tohto velikána. Sám stál pri zrode mnohých z nich vďaka blízkemu vzťahu s Jozefom Felixom. Mimochodom, Pašteka v tomto článku z roku 1949 cituje literáta Johna Ruskina, ktorý knihy rozdelil na knihy hodiny a na knihy všetkých dôb. Načrtnutú tézu možno aplikovať i na slovenskú literárnu kritiku a literárnu historiografiu. Pašteku dnes môžeme slovami Ruskina smelo klasifikovať za literárneho vedca všetkých dôb. Veď začal publikovať v najnepriaznivejších rokoch, no na rozdiel od mnohých iných obstál. V 50. rokoch môžeme hovoriť o potupení slovenskej kresťansky orientovanej literatúry (zámerne používame výraz kresťanská literatúra, nie katolícka, resp. katolícka moderna, pretože postihu sa dočkala i evanjelická literatúra - E. B. Lukáč a iní). Pašteka sa teda nezaradil medzi tzv. prehodnocovateľov osobností staršej slovenskej literatúry ako jeho generační druhovia (Břetislav Truhlář, Karol Rosenbaum, Ivan Kusý, Juraj Špitzer a ďalší), ktorí pohľad na našich národných dejateľov a spisovateľov v skutočnosti neprehodnocovali, ale prosto deformovali a stali sa tak sluhami dobovej propagandy. Pašteka sa podobne neponížil. V týchto rokoch sa venoval kvázi ideologicky nezávadným témam a v roku 1956 knižne uverejnil svoju prvú prácu Literárnu siluetu J. W. Goetheho. Po nej nasledovalo množstvo ďalších knižných prác a rozmanitých časopiseckých príspevkov. Ako je dnes už zrejmé, naplno sa mohol prejaviť až po roku 1989 a svoje najvýznamnejšie editorské (Janko Silan, Rudolf Dilong, Mikuláš Šprinc, Paľo Oliva, Pavol Strauss, Jozef Kútnik-Šmálov) a literárnohistorické počiny publikoval až v tomto období. Za všetky spomeňme aspoň publikáciu Tvár a tvorba slovenskej katolíckej moderny (2002), ktorá je akýmsi uhoľným kameňom danej problematiky.

Spomínaná monografia Tvár a tvorba slovenskej katolíckej moderny je doposiaľ neprekonanou monografiou o prácou o tomto významnom básnickom fenoméne v kontexte slovenskej poézie 20. stor. Pašteka si všíma katolícku modernu rovnako v domácich podmienkach (1932 - 1949), ako aj v jej nútenom exile. V monografii sú teda zastúpené obe jej súčasti. Nechýbajú tiež syntetizujúce literárnohistorické kapitoly a podrobné medailóny jednotlivých predstaviteľov s charakteristikou ich diel. Na záver ešte dodávam, že Pašteka v kontexte slovenskej katolíckej moderny predstavuje rovnocenne tiež tzv. laickú líniu nekňazských básnikov (Vojtech Mihálik, Viliam Turčány a ďalší). Ako som už spomenul, Pašteka editorky spracoval takmer všetkých autorov uvedených v monografii.

Neúnavnosť a vytrvalosť v práci prof. Pašteku dokumentuje aj jeho ostatná kniha Slovenský igric sa búri aj žalostí (2017), ktorá vyšla iba pred dvomi rokmi. Pašteka teda aktívne tvoril takmer presne 70 rokov, čo je úctyhodná doba. V posledných rokoch mu v jeho úsilí pomáhala rodina a blízki. Autorkou doslovu jeho súboru esejí Mozaika (2016) je jeho vnučka Michaela Pašteková.

Na záver si dovolím byť trochu osobný. Som rád, že prof. Júliusa Pašteku môžem s pokorou nazvať svojim vzácnym priateľom. Vďačím mu za množstvo cenných postrehov a skúseností, o ktorých sme debatovali pri návštevách v jeho byte obklopenom knihami. S radosťou som v časopisoch recenzoval jeho knihy Dotyky s básnikom Dantem (2014), Takto som ich poznal (2015), Mozaika (2016) a Slovenský igric sa búri i žalostí (2017).  Z množstva jeho knižných i časopiseckých prác bude slovenská odborná i laická verejnosť čerpať celé desaťročia. Vďaka za jeho vzácne dielo a ľudský príklad. Nech mu dá Pán večný odpočinok.

Poznámka: Tento text nie je súčasťou Postoja, autor si vyhradzuje právo na jeho časopisecké publikovanie.

Na fotografii zľava: Peter Tollarovič, Viliam Turčány a Július Pašteka v novembri 2017 v jeho byte

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo