Zamyslenie o slobode a neschopnosti ju akceptovať

Po tom, čo pred 30. rokmi získali cirkev a veriaci možnosť žiť slobodne, to stále vyzerá, že zároveň majú problém s akceptovaním toho, že rovnakú slobodu majú aj ostatní ľudia okolo nich.

Myslím, že po 30. rokoch slobody a aj vo svetle debaty o tej nešťastnej učebnici a jej rozdeľovaniu na kultúru života a kultúru smrti, by sa mala cirkev a aj mnohí veriaci zamyslieť nad veľmi dôležitou otázkou: Ako tu chce cirkev a veriaci žiť s ostatnými ľuďmi? Tými, ktorí si prajú svoj život usporiadať inak ako učí cirkev. Či už ide o neveriacich, veriacich iných náboženstiev alebo aj kresťanov, ktorí sa nestotožňujú so smerovaním cirkví hlavného prúdu. Pretože mnohí tu očividne majú problém akceptovať fakt, že niektorí ľudia si prajú svoj život usporiadať inak ako učí cirkev. Ale prečo? Prečo chcú veriaci diktovať ostatným ako a podľa akých pravidiel majú žiť? Prečo im to chcú nanútiť silou, politicky? Ak si niekto myslí, že to tak je správne, tak nech si položí kontrolnú otázku, či súhlasí s postojom a postupom komunistov voči cirkvi a veriacim počas minulého režimu. Veď aj oni boli presvedčení, že poznajú ten správny spôsob usporiadania si života a keď ho nanútia ostatným, tak tí budú slobodní, šťastní a spokojní.

Len úprimná motivácia nestačí

Predpokladajme, že motivácia cirkvi a takýchto veriacich je úprimná, že si myslia, že oni poznajú ten správny spôsob života a keby podľa neho žili všetci, tak by boli naozaj slobodní a šťastní. Predstava to môže byť síce lákavá, ale je aj nesprávna. Na jednej strane preto, že ak vám je niečo nanútené zvonku a silou, a podriadite sa tomu, ale sa s tým nikdy nestotožníte vnútorne, tak jednoducho k šťastnému a spokojnému životu to nepovedie. Na druhej strane to popiera fakt, že mnohí ľudia dokážu žiť a byť šťastní aj bez nasledovania cirkevného učenia. Pre cirkev a veriacich možno nepohodlné, ale je to tak. Ignorovaním reality sa nič zlepšiť nedá.

Ak si cirkev a veriaci myslia, že majú ten správny recept na život a ide im o dobro ostatných, tak si to samozrejme myslieť môžu. Samozrejme, že o tom môžu učiť, snažiť sa presviedčať, ale nemožno to vnucovať a vynucovať politickou silou. Musia sa naučiť rešpektovať, že niektorí ľudia chcú žiť a robiť veci inak

Snaha o politické vynucovanie „správneho spôsobu života“ mi príde ako neschopnosť dospelého človeka v nejakom momente nechať svoje deti žiť samostatne zo strachu, že budú podľa neho robiť nesprávne životné rozhodnutia. To sa samozrejme môže stať, ale aj nemusí. Tie deti proste musia dostať šancu viesť svoj život a či to bude podľa toho ako boli vychované alebo si nakoniec zvolia inú cestu, je ich zodpovednosť. Vidieť 60 ročného muža, ako ho niekam privedie jeho 90 ročná matka a dáva mu pokyny čo a ako robiť, len aby neurobil niečo inak ako ho učila, by bol veľmi tragický pohľad. A takto rovnako mi to príde, keď sa cirkev snaží určovať všetkým ako majú žiť, čo robiť a ako sa rozhodovať. Radiť, nabádať ich síce môže, ale nakoniec aj tak musí rešpektovať ich slobodu sa rozhodnúť. Aj za cenu, že sa rozhodnú inak, lebo je to ich sloboda, ich zodpovednosť. Zodpovednosť máme každý za seba, tú za nás cirkev nenesie.

Problém s akceptovaním slobody iných

Po tom, čo pred 30. rokmi získali cirkev a veriaci možnosť žiť slobodne, to stále vyzerá, že zároveň majú problém s akceptovaním toho, že rovnakú slobodu majú aj ostatní ľudia okolo nich. Najviac sa to asi dá v súčasnosti vnímať v ich boji proti potratom a LGBTI ľuďom. V snahe odoprieť im slobodu výberu svojho spôsobu života a zodpovednosti zaň. Okrem toho, že mi to príde ako snaha o vyššie spomenuté „vodenie za ručičku“, neschopnosť rešpektovať a akceptovať, že ľudia si môžu vybrať vlastnú cestu, tak mi to tiež často príde ako problém s akceptovaním a rešpektovaním rôznorodosti a snaha o vytvorenie ilúzie, že inakosť neexistuje, všetci sme rovnakí a musíme sa bezdpodmienečne prispôsobiť tomu jedinému správnemu učeniu.

A ešte o zodpovednosti

Cirkev sa nemusí zriekať svojho učenia, ale mala by sa zriecť svojej ambície diktovať všetkým, ako sa správať a rozhodovať. Potrebuje sa tiež naučiť rešpektovať zodpovednosť ľudí za svoje rozhodnutia, ktoré si v konečnom dôsledku musia pred Bohom všetci obhájiť sami.

A na záver ešte aj k tomu učeniu, učebnici a rozdeľovaniu na kultúru života a smrti, ktoré cirkev obhajuje svojou slobodou učiť. Túto slobodu síce má, ale taktiež nesie za toto učenie aj svoju zodpovednosť. Ako o tom napísal Miroslav Kocúr: „Niektoré zovšeobecňujúce označenia majú za cieľ spraviť z iných len menejcennú skupinu ľudí. Je to predstupeň k tomu, aby sa v ďalšej fáze táto skupina ľudí stala predmetom ľahostajnosti verejnosti. A ľahostajnosť otvorí dvere neľudskému zaobchádzaniu.“ Treba si uvedomovať úlohu jazyka v procese dehumanizácie, ktorá býva predstupňom k obrovským tragédiám, aké sa na svete odohrali napríklad pri holokauste alebo genocíde v Rwande. Cirkev a veriaci by si to mali uvedomiť a porozmýšľať nad tým, v akom vzťahu chcú na svete žiť s ostatnými ľuďmi. Pretože veľmi ľahko sa môže stať, že sa sama cirkev a jej veriaci stanú nositeľmi vlastnej verzie kultúry smrti. Možno to bude znieť príliš drsne, ale v podstate niečo také sa už deje vo vzťahu k LGBTI ľuďom. Napríklad tým, že si prominentná kresťanská organizácia pozve hosťa, ktorý rodičom radí, aby svoje homosexuálne deti vyhadzovali z domu. Tým, že cirkev a mnohí veriaci k LGBTI ľuďom zachovávajú taký postoj ako majú a šíria o nich mnohé nepravdy a predsudky, prispievajú mnohokrát k tomu, že takýto ľudia sú vyhadzovaní zo svojich rodín, nenávidení, odsudzovaní a šikanovaní svojim okolím, čo mnohých priviedlo k samovraždám. To tiež nie je zrovna podpora kultúry života. Alebo iný čerstvý príklad, spájanie sa Kuffovcov s fašistami. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo