Ovca či cap?

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Ovca či cap?

Ži a nechaj žiť. Motto, ktorým sa veľmi veľa ľudí oháňa ako svojím životným heslom. Na prvý pohľad páčivé, priam filantropické. Dokonca si ho osvojili a hlásajú ho aj mnohí kresťania, mysliac si, akí sú ľudomilní, dokonca, že tak vytvárajú bratstvo.

Ži a nechaj žiť. Pekne znejúce klišé, vedúce však do záhuby. Je nielenže alibistické, ale priam egoistické. Jeho vyznávač sa totiž zbavuje akejkoľvek zodpovednosti. Nechať žiť je len obyčajné pilátovske umytie rúk, ktoré sprevádza Kainova otázka: „Či som ja strážca svojho brata?“ (Gn 4,9)

   Múdry rabín Abraham Joshua Heschel však napísal: „V slobodnej spoločnosti niektorí sú vinní, ale všetci sú zodpovední.“ Zodpovední za seba i za druhého. Zdá sa však, že tragédiou mnohých súčasných kresťanov je, že síce chceme byť synmi Otca, ale nechceme byť bratmi ostatných synov. Slovami Louisa Evelyho „chceme otcovstvo bez bratstva“.

   Kresťan by sa mal poznať podľa lásky, ktorú má k svojim bratom. „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13,35). Prečo kládol Ježiš taký dôraz na túto angažovanosť? „Pretože láska k Bohu je omnoho neurčitejšia ako láska k bratom,“ odpovedá L. Evely. Ak sa nepriblížime k svojmu blížnemu, to znamená ku každému človeku, ktorého nám Boha poslal do nášho života, nepriblížime sa ani k Bohu.

   Nechať žiť nás vyčleňuje. Je opakom spoluúčasti, communia. A už vôbec to nie je prejav slobody. Iba ak slobodne zvolenej ľahostajnosti. Lebo, ako hovorí taliansky hudobník a spisovateľ Moni Ovadia, „sloboda nie je robiť, čo len chceme, hovoriť či myslieť beztrestne, ale je to robiť to, čo je správne a byť sudcami sami sebe“.

   Všimli ste si? Byť sudcami, a nie obhajcami. No my si radšej len obliekame sudcovskú tógu, ako by sme sa mali pozrieť do svojho vnútra. Ľahšie je nevšímať si trápenia a bolesti brata a viniť z nich celý svet (čo však už nesvedčí o nechať žiť, pretože obvinenie nie je o nechaní), ako prísť k nemu a pomôcť mu niesť jeho kríž (za ktorý som možno zodpovedný aj ja). Ľahšie je hovieť si v pancieri nevšímavosti (lebo toto je skutočné nechať žiť), ako si „zašpiniť“ ruky drevom bratovho kríža (lebo toto je skutočne to, „podľa čoho spoznajú všetci, že ste moji učeníci“). „Čisté“ ruky sú nanič, cenu majú tie, ktoré sa „zašpinili“ v angažovaní sa pre „jedného z týchto mojich najmenších bratov“, pretože „mne ste urobili“ (Mt 25,40).

   V tejto súvislosti nás Albert Camus v knihe Pád varuje: „Chcem vám prezradiť veľké tajomstvo: nečakajte na Posledný súd, pretože prebieha denne.“ Jeho priebeh môžeme sledovať naživo. Stačí sa zahĺbiť do seba a objaví sa tribunál, pozostávajúci z tých, pri ktorých som sa angažoval, a z tých, ktorých som !nechal žiť!. O tom, či budem stáť vpravo ako ovca, či vľavo ako cap (porov. Mt 25,33), rozhodne (ne)napĺňanie páčivého, na prvý pohľad priam filantropického hesla Ži a nechaj žiť. Vpravo sú tí, ktorí „čokoľvek urobili jednému z týchto najmenších bratov“, teda urobili to priamo Synovi človeka (porov. Mt 25,40), čiže chceli otcovstvo spojené s bratstvom; vľavo sú tí, ktorí „čokoľvek neurobili jednému z týchto najmenších bratov“, teda neurobili to Božiemu Synovi (porov. Mt 25,45), čiže „chceli otcovstvo bez bratstva“.

   A tu sa vlastne ukazuje, že angažovanie sa v živote blížneho vedie k môjmu vlastnému životu. K večnému životu. Naopak to nejde.

   Naopak to skúšajú len capi...

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Ďalšie články autora