Strieborná ruža alebo Ahoj, Duch Svätý

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Strieborná ruža alebo Ahoj, Duch Svätý

9.11.2019 bola na Bibliotéke beseda so spisovateľmi, ktorá bude vysielaná v relácii rádia Devín Ars Litera. Redaktorka Ľuba Šajdová vyspovedala Katarínu Kolárikovú, Bystríka Šikulu, Pavla Tomašoviča, Andrijana Turana a mňa. Otázky sa týkali nových pripravovaných kníh a prečítania úryvku z nich. Tu sú moje odpovede:

V pripravovanej knihe Strieborná ruža sa zamýšľam nad 161 rokmi príbehov troch mojich generácií predkov a troch generácií nasledovníkov.  Bude to veselé a vážne, len o udalostiach, ktoré som prežil. Niektoré sa zdali bezvýznamné, až neskôr som pochopil ich význam. Zamyslím sa nad budúcnosťou, spomeniem kamarátov z „mokrej štvrte“ a opíšem čerstvé návštevy Talianska.  Takto sa mala volať moja predchádzajúca kniha, vydavateľ A. Marenčin názov tesne pred vydaním zmenil na „Ľudia a doba – z môjho života“, pretože by si ľudia mohli myslieť, že píšem o záhradníctve. Nebol to dobrý nápad.

Ruský spisovateľ Konštantín Paustovskij je môj obľúbenec. Aj jeho prekladateľa Ondreja Marušiaka si ctím, venoval som mu stať v poslednej knihe. Súhlasím s Ondrom: „Málokto dokáže, ako Paustovskij, vyjadriť slovami vôňu trávy, šum vetra, hukot bystriny, mlčanie polí, trblietanie hviezd.“ Moja obľúbená kniha je jeho Zlatá ruža, opis spisovateľovej práci: „Spisovatelia roky zbierajú slová, pohľady, myšlienky, hnutia srdca a udalosti – zrniečka zlatého prachu... a tepú z nich svoju zlatu ružu - poviedku, román alebo báseň.“ Mojou novou knihou sa pokúsim vytepať ružu zo striebra.  

Mnou vybraté úryvky sú tieto:

   Tri na štvrtú rokov sa striedali upršané jari, preteplé letá, smutné jesene a dlhé zimy...

   Keď stretnem zaujímavého človeka, vždy mám čas. Preskočí iskra a navždy sme priateľmi. Je šokujúce, že sme sa mohli minúť...  

   Naše korene sa strácajú v hĺbke času. Vraj život začína narodením tretej generácie pred nami. Ohnivká slabnú, ale tajomné väzby trvajú i keď ich nositelia sú dávno zabudnutí...   

   Doobeda sneží na písanie. Urobím šampiňóny s vajcom, Mária chcela tri, dal som päť. Poobede stále pozerám na hodiny, pomaly sa vlečú. Kde som prestal? Fascinuje ma hra slov, náhle osvietenia, ktoré sa zjavia ako motýle. Večernice ma vítajú pohľadom, kde bolo slnko...    

   Prechod hranice vyvoláva radosť a nostalgiu návratov. Pripomína uragán bugenvílii, aj lampáše februárových mimóz. Zo srdca nemožno vyhodiť nekonečné vlny, šum kamienkov pri márnych útokoch mora, chlad vône padajúceho lístia, aj let divých husí nad Toskánskom...  

   Stále mám na plešine škrabanec. Pri umývaní riadu počúvam klasiku, anténou je drôtik, priviazaný o kredenc. Hudba znie najlepšie, keď sú dvere otvorené. Keď ju vylaďujem,    často si tresknem čelo...

   Keď deti zaspali, prilietali veľké myšlienky o živote. Odlietali ráno o šiestej, keď som bol tretí krát Čierny Peter...

   Sedemročný vnuk sa opýtal: „Ty čakáš bábo?“ „Áno.“ „Však nie si vydatá.“ „To sa stáva.“ „To sa stalo iba raz, Panne Márii“...

   Po tajnom vyučovaní náboženstva za totality mi Monika povedala katolícky pozdrav: „Ahoj, Duch Svätý.“ Jožo tvrdil, že na poslednom súde „Anjeli zatrúbia a mŕtvi začnú vyliezať z pohrebu.“ Máša skúšala Japonca slovenčinu, za diktát dostal päťku s troma výkričníkmi. Danovi na futbale tréner zakričal: „Spací vak, striedame“...   

 

 

 

 

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo