Interpretácia básne Večer pred odchodom

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Interpretácia básne Večer pred odchodom

Pri príležitosti schválenia návrhu na ochranu života v NR SR 28. 10. 2019.

Vojtech Mihálik: Večer pred odchodom

 

Ženy, čo sa už definitívne rozhodli,

večer pred odchodom

bezcieľne chodia po kuchyni

a počúvajú plač zradeného lona,

nemý plač bezbranných,

plač nevedomej hmoty,

v ktorej sa zaiskril život.

Stôl sa prehýba pod zblednutou slzou,

pod pečiatkami a podpismi,

pod labyrintom príčin –

tak oťažieva povolenie potratu.

Ten večer má oči zviazaného zvieraťa.

A ich manželia a milenci

trúsia svoje sofizmy:

áno, tak je to správne,

dieťa ti môže len ublížiť,

si slabá, vyhneš sa hanbe.

No ženy len chodia a chodia

a boja sa pozrieť na stôl

a v nečujnom plači ich lona

rachotí čosi cudzie a strašné

ako krvavý kočík,

ktorý sa rúti dolu svedomím.

 

Vojtecha Mihálika vníma väčšina zainteresovaných ako básnika – komunistu, prinajlepšom “kvalitného“ básnika – komunistu, resp. ako autora čitateľnej ľúbostnej poézie a tiež ako predstaviteľa niekdajšej čítankovej poézie tzv. socialistického realizmu. K ranej tvorbe, ktorá ho priraďuje k autorom slovenskej katolíckej moderny ho v tejto súvislosti znovu zrodil až Július Pašteka, keď ho vo svojej monografii Tvár a tvorba slovenskej katolíckej moderny (2002) zaradil medzi významných autorov tohto voľného zoskupenia v našej poézii. Návrat k prameňom, teda k Míhálikovým duchovným časopiseckým básňam zo 40. rokov predstavuje výber Litánie loretánske a iné básne (2015).

Znie to možno šokujúco, no Vojtech Mihálik je jedným z mála slovenských pro-life básnikov, ktorý túto tému stvárňuje priam systematicky. V už spomenutej básnickej skladbe Litánie loretánske, ktorá je komponovaná nie ako modlitba k Panne Márii, ale ako modlitba Panny Márie, čítame: „som Matka nepoškvrnená a nepoškvrnená som pre výstrahu všetkým matkám, ktoré sa brodia v stokách rozkoší, v pŕhľave a špine, / som Neporušená, počúvajte to vy, ktoré zabíjate detské plody vo vlastnom tele z ošiaľu, že to len mŕtve mäso hynie.“  Tak zneli  Mihálikove modlitbové verše v roku 1947 vo svätovojtešskom časopise Nová práca, kde mladého Mihálika, Miroslava Válka, Viliama Turčányho a iných nazvali „nádejami slovenskej katolíckej poézie“.

Zostal i neskôr katolíckym básnikom? Hoci v tom istom roku 1947 vydal v Spolku svätého Vojtecha básnickú zbierku Anjeli, už druhá zbierka Plebejská košeľa (1950) značí zrejmý odklon od tejto línie a nasledujúca skladba Spievajúce srdce (1952) je už vlajkovou loďou socialistického realizmu 50. rokov. Zvláštna premena, no Mihálik nebol jediným básnikom, ktorého zlákala cesta straníckeho úspechu. V roku 1963 zrazu vydáva zbierku Tŕpky. Pokúsime sa uvažovať: čo má táto zbierka spoločné s katolíckou poéziou? Na dokreslenie dobovej atmosféry a recepcie dovtedajšej básnikovej poézie citujme Andreja Mráza, jeho recenziu zbierky Tŕpky: „Mihálikove básne už od prvej jeho zbierky Plebejská košeľa patrili vždy medzi dobrú poéziu“. Vedomé zavádzanie recenzenta, ktorý samozrejme dobre poznal nielen Anjelov, ale i ostatnú autorovu tvorbu, o ktorej som sa už zmienil. Takto asi vnímali v tom čase Mihálika a on sám tak chcel byť vnímaný, aspoň navonok.

Samozrejme, knihu Tŕpky vtedy vedel iba málokto prečítať a celý kontext, ktorý v tejto interpretácii ponúkame, vtedy ešte nebol zrejmý. Recenzia Milana Hamadu je rovnako mätúca: „Poézia Mihálikových Tŕpok (1963) je otrasná“. Autorovi vyčíta povrchnosť: „Lenže dôležitejšie by bolo, dôležitejšie je, aby aj básnik išiel až na koniec.“Tŕpkach je ale kresťanstvo prítomne explicitne. Zvláštne, že Hamada sa k tejto svojej recenzii vrátil aj v roku 2010, keď edične pripravil “reprezentatívny“ výber Mihálikovho diela pre vydavateľstvo Kaligram.

„Povrchný“ Mihálik sa vyjadruje o živote, o narodení dieťatka priam ódicky. V inej básni z Tŕpok, nazvanej Návraty z pôrodnice, čítame prvé verše: „Návraty z pôrodnice, opojné, nahé piesne života! / Ulice vyzváňajú, / nedočkavosťou chvejú sa izby a podušky, / do ktorých práve vstupuje božstvo.“ O pár veršov básnik pokračuje: „Jasajte, fanfáry detského plaču! / Skryjeme pod ním znovazrodenú nehu, / lásku a úctu k žene, k pečati večnosti, / ktorej sa bojíme dotknúť a ktorú sa snažíme lámať / v naivnej  túžbe pochopiť jej tajomstvo.“ Narodenie dieťatka nazýva vstupovaním božstva. Interpretujme tieto verše: Dieťa je teda Boží dar, Božie dielo, nepochopiteľnou pečaťou večnosti, odrazom večného Boha, nepochopiteľným tajomstvom priam zázrakom. Signifikantný je tiež Mihálikov postoj k žene-matke, ktorej patrí láska a úcta, ako čítame v citovanom verši. Táto láska a úcta a tiež obdiv pramení v nepochopiteľnosti  príchodu novej duše, ktorú nazýva pečaťou večnosti. V kontexte tejto ódy interpretujeme i báseň Večer pred odchodom.

V prvom verši čítame: „Ženy, čo sa už definitívne rozhodli“. Mihálik pripisuje absolútne a definitívne rozhodnutie ženám, i keď neskôr vstúpi do rozhodnutia muž a práve jemu básnik pripisuje zodpovednosť za rozhodnutie matky. Druhý verš: „večer pred odchodom“, ktorý je zároveň názvom básne, značí jednak deň pred odchodom ženy matky na abort, no treba ho tiež čítať ako večer pred odchodom dieťaťa z tohto sveta. V už citovanej básni Návraty z pôrodnice píše Mihálik o dobrovoľne potratených deťoch: „Tie deti, / odhodené ako kôstky ocmúľaného ovocia, / ležia pred bránou pôrodnice / a kričia do našich kytíc“. V nasledujúcich troch veršoch básnik zámerne v každom z nich použil výraz plač: „a počúvajú plač zradeného lona, / nemý plač bezbranných, / plač nevedomej hmoty“. Toto pomenovanie „plač“ má konotovať aspoň tri významy. Plač evokuje živé dieťa, dieťatko po narodení plače a plač je vlastne prejavom životaschopnosti bábätka. Prítomný je tiež plač matky a plač samotného básnika. Hoci v tejto básni Mihálik cielene nepoužil slovo dieťa, negatívna emócia je vďaka krutejším pomenovaniam ešte exponovanejšia. Matka je potom denominovaná ako zblednutá slza, ktorú neodťaží ani množstvo zdôvodnení a materiálov legalizujúcich jej rozhodnutie. Jedným z najprenikavejších veršov básne je v jej strede: „Ten večer má oči zviazaného zvieraťa“. Výraz večer môže opäť vyjadrovať matku a podstatné meno „zvieraťa“ s prívlastkom zviazaného možno čítať aj ako sloveso „zviera ťa“, teda spôsobuje ti úzkosť a bolesť, zviera. Nevšedné využitie kalambúrnej hry zo strany Mihálika, ktorý ženu-matku nenecháva osamote. Toto kruté rozhodnutie vníma ako vinu muža, teda manžela či milenca, ktorí „trúsia svoje sofizmy“. Výraz sofizmus má evokovať priam vulgárny výraz. Monológ muža tváriaci sa ako argumentačne bohatý, je nezmyselný, no chce byť presvedčivý. Preto sú tieto repliky uvádzané ako priama reč partnera. Ženy však vnútorne neoblomia ani povolenia, ani partner, ženy blúdia i naďalej. Plač opäť uvedený v závere básne je už kvílením dieťaťa v jej lone, ktoré sa strácha o svoj život a chcelo by utiecť práve teraz, v tomto momente, také aké je, na „krvavom kočíku“ do lona inej matky, ktorá by ho chcela. Nie náhodou je predošlou básňou zbierky báseň Bezdetní, v ktorej básnik vyjadril zúfalstvo a beznádej bezdetných manželov túžiacich po dieťati.

            Silu Mihálikovej poézii dodáva nielen predošlý záujem o túto tému (citovaná pasáž Litánií loretánskych), ale aj verše neskorších desaťročí:

V bezvedomí vybrali mi ťa z tela,

nedali ti napiť sa z mojich pŕs,

nocou mi ťa odviezli, moje dieťa,

ružová ty dcérenka, ešte slepá,

z tvojho plaču nezostal ani šum...

 

Plakala si? Neviem a nevyzvedám.

Suchou perou som sa ťa nedotkla,

na okamih som si ťa nezazrela –

dala som ti po babke meno Lenka,

aby si sa dožila pravnúčat.

 

            Takto Mihálik vyjadril smútok a bolesť svojej manželky, keď im pri narodení zomrela dcérka Lenka. Venoval jej básnickú skladbu nazvanú Nárek (1987). I v stave ľútosti a clivoty neprestával žasnúť nad krásou stvorenia a rastu vývinu života. V knihe čítame i radostné verše:

Ja som to veselé embryo,

voľkám si v maminom brušku,

chystám si strapaté pesničky,

voňavé sníčky si chystám,

ružový pôrodný plač.

 

V maminom brušku je teplúčko,

husto je, hladko a sladko,

ťahám ju za srdce, zvoním v nej:

Ja som tá veselá hŕstka,

aký mi núkate svet?

 

Ak vrúcny cit k zázraku zrodenia života vzplanul v Mihálikovi už v ako čerstvom maturantovi (Litánie loretánske) a neskôr v predstavovaných básňach Tŕpok, mohol v ňom zahasnúť po vlastnej bolestivej skúsenosti? V závere skladby Nárek opäť volá: „Ó, prečo deti umierajú?! / Prečo ich zabíjame už ako embryá?“

Na záver už iba dodajme, že Mihálik prejavuje rešpekt a úctu k životu v celosti. V básni Popis matkinho odchádzania zo zbierky Účasť (1983) rozpráva s rovnakou bázňou o posledných dňoch človeka: „Odvtedy sa len ponárala do dní nemluvňaťa, / ktorému pamäť ešte spí / nič nezaznačí, v mysli nezanechá stopu“. Vojtech Mihálik je skutočným kresťanským básnikom, ktorý aj vďaka svojej piete k životu, zanechal trvalú stopu v slovenskej poézii.

Poznámka: Tento text nie je redakčným článkom Postoja. Autor si vyhradzuje právo publikovať text v adekvátnom časopise ako doposiaľ.

Použitá literatúra:

HAMADA, Milan: „O morálke a moralizovaní v literatúre“, Slovenské pohľady, 79, 1963, č. 9., s. 55.

MIHÁLIK, Vojtech: Nárek, Bratislava : Smena, 1987.

MIHÁLIK, Vojtech: Tŕpky, Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1963.

MIHÁLIK, Vojtech: Účasť, Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1983.

MIHÁLIK, Vojtech: Litánie loretánske a iné básne (ed. Peter Tollarovič), Trnava : Kon-press, 2015.

MRÁZ, Andrej: „Poézia hlbokého poznania a pocitov“, In: Medzi prúdmi II. (ed. Vladimír Petrík), Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1969, s 153.

PAŠTEKA, Július: Tvár a tvorba slovenskej katolíckej moderny, Bratislava : Lúč, 2002.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Ďalšie články autora