Môže vraždenie a týranie ľudí zostať nepotrestané ?

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Môže vraždenie a týranie ľudí zostať nepotrestané ?

Zostane slovenský vidiek opustený? Pre kresťanov nedeľné evanjeliové slová pripomenuli stav, v ktorom žijeme. Keď vyvážame všetky suroviny môžeme mať na vidieku prácu ? Môže byť spravodlivosť tam, kde chýbala pri budovaní základov? Dokedy budeme mlčať o zločinoch komunizmu ?

Bolo krásne slnečné nedeľné ráno. Slniečko osvetľovalo koniec prekrásnej doliny v blízkosti lyžiarskych vlekov na úpätí Čergovského pohoria. Úžasné prostredie, ktoré nám môže závidieť celý svet. Na poľskej strane by bolo plné rekreantov a to nielen v zime, ale aj v lete.

Stál som na autobusovej zástavke pred hotelom, kde sme dva dni diskutovali s nemeckými priateľmi o tom, ako zachrániť vidiek pred vyľudnením. Vedľa nášho hotela kde sme rokovali, stál obrovský prázdny hotel a na terasách už začínali nadivo rásť stromy. Prišiel autobus a šofér mi povedal, že na tom prázdnom najprv niekto porozbíja okná, potom ho vykradnú a nakoniec ho niekto kúpi za babku.

Autobus ma zaviezol do blízkeho mesta na autobusovú stanicu. Mal som do odchodu vlaku, ktorým som sa vracal domov, niekoľko hodín času a tak som išiel na sv. omšu do neďalekého kostola. Kostol bol plný. Pred začiatkom sv. omše spieval miestny spevokol a vytváral nádhernú atmosféru. Cesta do kostola ma naplnila mnohými spomienkami a preto som zbystril pozornosť keď zneli slová evanjelia „V istom meste bol sudca, ktorý sa Boha nebál a ľudí nehanbil. Bola v tom meste aj vdova, ktorá k nemu chodila s prosbou: ‚Obráň ma pred mojím protivníkom.‘ Ale on dlho nechcel.“ Aké príznačné pre dobu, ktorú žijeme.

Na konci evanjelia však zaznela naliehavá otázka pre nás všetkých : „Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“   Nuž mnohé kostoly sa od roku 1990 postupne vyprázdňujú a žiaľ aj tí čo sa hlásia ku kresťanstvu si viacerí Božie slová vykladajú po svojom a to buď rozriedene, alebo aj naruby.

Po sv. omši ma čakal starodávny priateľ, ktorí bol zvedavý čo si myslím o vývoji situácie na Slovensku a chcel mi povedať, ako to vidí on so svojimi miestnymi priateľmi. Mali sme však iba hodinu času do odchodu vlaku preto ma na cestu zásobil literatúrou, ktorá doplnila jeho slová.

Jeho rodina bola za komunizmu prenasledovaná a on ako disident bol aktívny v podzemnej cirkvi. Osobne sa poznal s mnohými protagonistami, ktorí sa po novembri 89 objavili na revolučných tribúnach a aj na čele štátu. Jeho poznatky mi doplnili mozaiku, ktorá sa postupne skladá tak, že budeme poznať pravdu o „revolučných zmenách“.

Pri mnohých menách z revolučných tribún sa totiž natíska otázka či to boli skutoční odporcovia komunizmu, alebo ich úlohou bolo iba komunistických funkcionárov a eštebákov previesť do nového režimu a pomôcť im k tomu aby sa stali oligarchami. Preto sa nemožno čudovať, že pri svojich spomienkach po tomto poznaní Milan Kňažko s mnohými z nich si nemá prečo podať ruku https://www.aktuality.sk/clanok/729378/knazko-o-ludoch-novembra-89-ruku-si-nepodame-klamu-rozhovor/ .

Vlak bol plný mladých ľudí, ktorí využívali cestovanie zadarmo do svojich škôl a samozrejme aj dôchodcov, ktorých však bolo iba zopár. Jedna z mála pozitív, s ktorými sme kontaktovaní.

Po celej ceste som videl množstvo vagónov plných krásneho dreva, ktoré sa vezie, aby dalo prácu ľuďom všade inde len nie na Slovensku. Ďalšie obrovské množstvá perfektnej guľatiny som videl, ako čakajú na odvoz, po celej trase na železničných staniciach mnohých miest od východného Slovenska až po Bratislavu. Ich vývoz má pod palcom rodina oligarchu s červenými koreňmi, ktorý sedí priamo vo vláde. Jedného z mnohých, ktorých „hrdinovia novembra“ previedli do demokratického sveta.

Cesta mi trvala viac ako osem hodín a tak som mal dosť času prečítať si pamäti otca priateľa, ktorého celá rodina bola komunistickými tyranmi prenasledovaná za vieru k Bohu a lásku k vlasti.

Otec môjho priateľa bol 10 rokov, v päťdesiatych rokoch minulého storočia, väznený v Leopoldove a Jachymove. Obvinenie bolo samozrejme účelovo vykonštruované a rehabilitácie sa dožili iba jeho deti. O tom ako trpeli ľudia počas druhej svetovej vojny počúvame skoro každý deň. O tom ako trpeli ľudia za komunizmu sa nehovorí vôbec. Treba si položiť otázku PREČO ?

Je to preto, že prezlečení komunistickí funkcionári a ich deti, znovu rozhodujú o tom, čo sa na Slovensku môže hovoriť a čo nie ?

Zavraždeného kňaza Jerzyho Popieluszka tajnou políciou si pripomína celé Poľsko. Nášho eštebákmi zavraždeného kňaza Štefana Poláka niekoľko sto ľudí a média výročie tohto zverstva, ktoré sa stalo iba dva roky pred novembrom 89, si ani nevšimli, alebo ho vedome zatajili.

Pre tých, ktorí nevedia, ako vyzeralo komunistické väznenie zacitujem zo spomienok jachymovského väzňa (1).

Vyšetrovanie na ŠtB v Bratislave. „...okolo mňa piati až dvanásti príslušníci ŠtB, ktorí ma zasypávali množstvom otázok. Moje odpovede sa im nepozdávali a preto poslali ku mne dvoch silných mužov s vyhrnutými rukávmi, ktorí mi pripadali ako mäsiari. Predstavili sa asi takto: „Tak ty nás budeš podvádzať?! Robiť zo seba nevinného- beštia zradcovská!“ Začali ma nemilosrdne biť, z čoho som upadol do bezvedomia.“  Ďalej uvádza : „Asi o dva dni som sa dozvedel od bratovho spoluväzňa Samka Bibzu, že v ten deň, čo som bol zbitý do krvi, stáli pri svojej cele a videli, ako ma dokrvaveného vlečú v potrhanej deke do mojej cely. Brat Janko myslel, že som už mŕtvy, dostal šok a cez noc zošedivel.“          

Pobyt v Jachymovských uránových baniach popisuje takto: „Celý koncentračný tábor bol ešte od vojenských zajatcov zamorený plošticami, blchami a všami. ...v noci sa vynorili z úkrytov a do rána nás žrali. ... O 4,00hod. budíček, od 5,00hod. do 13,00hod. fárať. Keď sa norma nesplnila, stáť na zime, alebo na slnku na buzerplaci – to bol spomínaný trest a večer znova fárať.“

Celé jeho týranie počas väznenia je popísané  v knihe Väzeň totality (1950-1960) Príbeh Karola Vrábla.

Takýchto väzňov s podobnými osudmi bolo v komunistických väzeniach státisíce. Nebol toto komunistický holokaust ? Prečo sa nepripomínajú jeho obete ? Prečo týmto obetiam nie sú postavené pomníky po celom Slovensku pripomínajúce prenasledovanie ľudí za vieru a vlastenectvo ?

Ako je možné, že sa nevyšetrili zločiny, ktoré sa stali za komunistického režimu a neboli potrestaní tyrani a vrahovia, ako aj im veliaci funkcionári ? Kto je za to zodpovední ?

Teraz sa objavujú neprávosti, ktoré sa dejú v justícii, prokuratúre a polícii. Nezačalo to už tým, že neboli potrestané zločiny z čias komunistického režimu ?

Viliam Oberhauser

Použitá literatúra:

  1. Juraj Vrábel: Väzeň totality (1950-1960), Príbeh Karola Vrábla, Vydalo občianske združenie Nové slobodné Slovensko 2011, tlačiareň Steevepress Prešov
  2. obrázok Pixabay.com.sk
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo