Stavať mosty

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Stavať mosty

Americký jezuitský kňaz James Martin napísal v roku 2018 knihu s názvom Building a Bridge s podtitulom Ako môžu Katolícka cirkev a LGBTI komunita vstúpiť do vzťahu rešpektu, empatie a citlivosti?

Pár slov na úvod

Článok je z knihy Homosexualita bez farieb dúhy a je venovaný dvom často znepriateleným stranám – necitlivým členom aktivistických LGBTI skupín a hnutí a necitlivým členom cirkvi. Obe skupiny totiž podnecujú zvyšok ľudí k nenávisti a ženú do pocitov krivdy, sťažujú odpustenie, zmierenie, spoločné hľadanie cesty atď. No predovšetkým zaslepujú a nevidia ani štipku dobra v tej druhej skupine. Kritizuje sa už z princípu a nie na základe faktov.

Prevažná väčšina Slovákov dnes homosexualitu nepozná alebo ju nepozná pravdivo, preto mi najprv dovoľte taký rýchlokurz jej charakterizácie, prístupu k nej i k ľuďom, ktorých sa týka.

1. Pri homosexualite ide o medziľudské vzťahy a city, nemyslite pri nej hneď na erotiku.

2. Homosexuálny človek sa automaticky nerovná človeku, ktorý má sex s rovnakým pohlavím, úchylnosti, hypersexualite či chlípnosti. Dlho som premýšľal nad tým, prečo mi mnohí kňazi hovoria, že o homosexualite rozprávať nebudú, lebo ľudia to chcú riešiť iba v rámci interného fóra. Je to spôsobené tým, že oni pri spovediach majú vďaka laikom homosexualitu neustále spájanú s hriechmi a vlastne len so sexuálnymi aktmi a erotikou. Lenže to je len vrchol pomyselného ľadovca, a práve iba ten treba riešiť v internom fóre. Odporúča sa im striedmosť, sebakontrola, modlitba, ale kde je riešenie príčiny ich hladu? Tak ak chceme naďalej nerozprávať o homosexualite, nechceme ju poznať a skutočne sa zbližovať s takýmito ľuďmi, buďme radšej ticho, keď sa koná napr. Gay Pride a neprovokujme.

3. Neodkazujme homosexuálne osoby na terapiu ani im neodporúčajme modlitby za uzdravenie. Prečo? Pre veľmi jednoduchý dôvod. Na Slovensku terapia homosexuality neexistuje a aj v zahraničí už sú tendencie nevykonávať ju so zámerom meniť sexualitu. Pokiaľ je tam ten skrytý zámer zo strany klienta alebo terapeuta, neodporúčam do toho ísť. Minimálne tak prídete o pekný balík peňazí (našťastie nie na Slovensku). Homosexualita nie je posadnutosť Zlým, a uzdraviť vzťahy, svoje vnútro potrebujeme všetci. Ak už máme nutkanie niekoho viesť k uzdraveniu, tak sa poďme uzdravovať spolu bez ohľadu na sexuálnu orientáciu.

4. Kresťania majú svoje dôvody, prečo sa rozhodnúť pre homosexuálny partnerský vzťah vo vernosti a láske. V mladom veku je to často sklamanie v cirkvi, nízka až žiadna miera podpory či pochopenia v rodine i v cirkevnom spoločenstve, znechutenie z cirkvi, cirkev ako niečo vzdialené, obmedzené, ovplyvnenie inými kresťanmi, ktorí sa prekrúcaním Písma stávajú automaticky progresívnymi a sú za to spoločnosťou oceňovaní. Dospievajúci potrebujú mať svoju prvú lásku a pocit, že niekam, k niekomu patrím, kde sa ukryjem pred celým svetom. Prvok, ktorý znepokojuje aj mňa, je ale skorý pohlavný život mladých gayov. Po tridsiatke je to väčšinou nezvládanie kríža stavu single, pretože opäť zlyhávajú priateľstvá, ktoré v tomto prípade nemôžu byť ledajaké kamarátstva, ale niečo silné, často až so spoločným bývaním a častým trávením voľného času.

5. Na Slovensku máme pár príbehov uzdravených homosexuálov, ktorí sa oženili. Tých, ktorých poznám a čítali ste si o nich články, pozerali videá, nie sú uzdravení zo svojej homosexuality, ale to automaticky neznamená, že svoje ženy podvádzajú. Sexualita nie je statická a rovnaká pri každom, osobnosť každého je odlišná a aj vôľa či motivácia vie v našich životoch zohrať veľkú rolu.

6. Netvárme sa, že sme my (hrdinovia) a oni (chudáci). Všetci máme svoje boje, nikto z nás nie je o nič lepší len preto, že niečo má alebo nemá. Pozrime sa najprv vždy na to, v ktorých oblastiach života zlyhávame my a potom sa znovu pokúsme niekoho vložiť do podradnejšej škatuľky, či to vôbec ešte pôjde. Niekedy to totiž robíme úmyselne, aby sme vyzdvihli seba a ponížili toho druhého.

7. Domnievam sa, že strašne veľa zla tiež urobila idealizácia homosexuálneho partnerského vzťahu ako normy pre LGBTI kultúru alebo idealizácia heterosexuálneho partnerského vzťahu ako normy pre konzervatívnejšiu časť spoločnosti. Prosím, dnes je obrovská masa gay párov a manželov, ktorí spolu veľmi skoro prestanú byť šťastní alebo spolu nevedia žiť! Ľudia nevedia, čo je priateľstvo, pletú si ho s kadečím, nepoznajú seba, svoju dušu, sú sami so sebou nespokojní až bezmocní, nevedia milovať, odpúšťať, obetovať sa, odmietajú byť pokorní, robiť kompromisy..., nenaučili sa byť vernými priateľmi, vstupujú nepripravení a pozraňovaní do vzťahov a my čakáme, že ich partnerské vzťahy budú žiariť ako hviezdy na nebi? Okrem toho, partnerský vzťah ani manželstvo nie sú pre každého, aj keby ich neviem ako chcel. A už keď si to niekto uvedomí, potrebuje iný prístup a inú podporu spoločnosti.

8. Nie všetci sme kresťania, to je pravda, ale homosexualita sa nedelí na homosexualitu kresťana a nekresťana. Vznikla z podobných príčin a volá po autentickom naplnení vzťahu s rovnakým pohlavím.

Pokiaľ chcete vedieť PREČO alebo VIAC (teda máte ďalšie otázky), kontaktujte ma na Facebooku.

A teraz už späť k téme...

Stavať mosty

Zodpovednosť cirkvi za zmierovanie a dialóg je veľká, pretože práve ona odsunula osoby s homosexuálnymi sklonmi na okraj. Najprv si od mnohých členov i predstaviteľov cirkvi vyslúžili útoky, neskôr úspešné ignorovanie, ktoré niekde viac a inde menej pretrváva dodnes.

Problém má dve roviny. Cirkev nedokáže vychádzať s tými homosexuálmi, ktorí jej učenie prijímajú, ale ani s tými, ktorí žijú opačne, ako káže cirkev, napriek tomu, že sa vyhlasujú za katolíkov. Hoci sa tieto dve skupiny líšia v teoretickom nazeraní na problematiku a učenie cirkvi, v praxi môžu viesť, a zvyčajne aj vedú podobný život. Možno v jednej skupine by štatisticky prevládali homosexuálne partnerstvá (či už vnímané vážne alebo ako zábavu), v druhej sexuálne úlety, nakoľko tí, ktorí prijímajú učenie cirkvi zvyčajne nechcú dobrovoľne alebo nedobrovoľne udržiavať partnerský vzťah. A tu vidíme prvý obrovský problém, začarovaný kruh, pri ktorom bude potrebné roky citlivo, ale aktívne meniť postoje, zvyky zmenou doterajšieho prístupu a navrhovaním zdravých alternatív. Druhý problém je, že liberálni kresťania, pre ktorých je homosexuálny partnerský vzťah požehnávaný Bohom, nie sú ochotní približovať sa k cirkvi, poznávať ju a spoločne pretvárať pri snahe zachovať jej autenticitu, pretože nedokážu urobiť prvý krok – pochopiť, že učenie cirkvi sa nerovná intolerancia, nepochopenie a obmedzovanie.

Najväčšou výzvou je urobiť maličký krôčik smerom k sebe pri oboch strán. Pretože konzervatívny tábor homosexuálov potrebuje „len“ uistenie a viac pozornosti zo strany cirkvi. Ten liberálny potrebuje viac pokory pri otázkach sexuálneho života, morálky, gay kultúry a rôznych mainstreamových postojoch na svojej strane a odvahu vstupovať do dialógu na strane cirkvi. A žiadne neagresívne a nevnucujúce: „Nie,“ by nemalo zraňovať ani jednu zo zúčastnených strán.

Možno prvým krokom k zmiereniu je hľadať spoločné témy a stavať na nich či pozývať k modlitbe za ne.

Najväčšími prekážkami v cirkvi na ceste konania dobrých skutkov a vytvárania potrebných diel sú strach a zbabelosť

O nič menej vážnymi prekážkami sú aj vlastná pohodlnosť, pýcha, karierizmus...

Predstavení cirkvi i laici často považujú homosexuálov za hrozbu, zdôrazňujú ich hriešnosť, nedokážu si odpustiť vyjadrenie odporu voči homosexuálnym párom či hnusu pri myšlienke na homosexuálne partnerstvo. Zrejme najväčší strach vyviera z predstavy, že keby cirkev bola väčšou priateľkou homosexuálov, ohrozila by svoje hodnoty, učenie a napokon by prišla aj o dotácie od štedrých konzervatívnych darcov. V neposlednom rade tu je aj strach z odhalenia vlastnej sexuality a jej nezvládania.

Za napäté vzťahy môže nekomunikácia a nedôvera. Je ale treba poznamenať, že naraziť môže každý homosexuál, ktorý chce komunikovať s cirkvou verejne alebo s cirkvou ako inštitúciou. Pretože za celý svoj život som sa nestretol s tak pozitívnym prístupom kňazov a rehoľníkov k problematike homosexuality, ako je tomu dnes. Problém je, že svoje postoje na oboch stranách často nevieme vhodne odkomunikovať, odosobniť sa a vyhýbať sa príliš emocionálnym prejavom. Kňazi z rôznych dôvodov (či už na strane cirkvi, alebo na strane mainstreamovej spoločnosti) nechcú vyjadrovať svoje postoje k homosexualite a vzťah k homosexuálom verejne, najmä ak sú zrelé a priateľské. Súkromne však sú pre mnohých homosexuálov dobrými duchovnými vodcami, či dokonca chápavými priateľmi. Nepriatelia cirkví ale nemajú problém s verejnými vyjadreniami kritiky, ktorá je málokedy objektívna a poznajúca situáciu zvnútra cirkvi.

James Martin odporúča stavať most na princípe vzájomného rešpektu, súcitnosti  a citlivosti.

REŠPEKT voči cirkvi

Žiada si veľkú dávku odpustenia a zbavovania sa zlozvyku nevnímať na cirkvi a ľuďoch v nej nič dobré zo strany liberálov. Zo strany konzervatívcov si to bude žiadať zamyslieť sa nad nasledovným: Rituály, príkazy, zákazy, niekedy až absurdné, nie sú živou vierou. Rovnako ňou nie je slepé preberanie a bezduchá interpretácia litery. Živou vierou sú dobré zásady, zušľachťujúce zvyky, vždy otvorená myseľ a láskavé srdce v jednom. Boh nám nedal vzory na to, aby sme ich kopírovali, pretože do ich mysle nikto okrem Boha nevidel. My ich máme použiť na to, aby sme sa v láske, čistote srdca, úprimnosti, načúvaní a odpúšťaní posunuli ešte ďalej ako oni. Neexistuje „my“ a „oni,“ pretože sa zraňujeme rovnako v cirkvi, ako aj v homosexuálnej komunite (hlavne tej virtuálnej), kde je dokonca väčšina ľudí nepraktizujúcich veriacich alebo ateistov. Naša cirkev si veľmi potrpí na hierarchiu a rozloženie moci nie je rovnomerné. Laik môže mať pocit, že jeho slovo je prázdnym výkrikom do tmy. A možno aj preto laici pri rôznych omyloch zo strany cirkvi vynechajú zásadu – Najprv snaha o dialóg medzi štyrmi očami a potom sa verejne búriť. Často sa totiž stáva, že vypovedané nebolo myslené tak, ako vyznelo, alebo nebolo pochopené tak, ako malo byť. Bolo by zaujímavé, keby sme sa namiesto podnecovania vzbury pri takýchto udalostiach opäť vrátili k dobrému zvyku najprv si veci nechať vysvetliť alebo ich chcieť niekomu vysvetliť s pokojom v srdci a so záujmom a úctou ako civilizovaní ľudia. Uvedomelý človek potom zjedná nápravu, doštuduje si veci a ospravedlní sa ľuďom. Minimálne sa poučí pre budúcnosť. Pyšný človek neurobí ani jedno. Ale to už nie je naša zodpovednosť a dôvod na živenie hnevu v sebe. Všetci sme iní, máme iný temperament a iné poznanie či vyjadrovanie myšlienok, vieme sa inak ovládať, inak sa nás dotýkajú veci, disponujeme rôznym zápalom pre rôzne veci, a to všetko si vyžaduje nielen spoluprácu, ale aj vzájomné pochopenie (a prepáčenie).

Našou úlohou je predsa naslúchať, premýšľať, modliť sa, pýtať sa Boha, svojho svedomia a potom sa rozhodnúť, čo je správne pre náš život bez ohľadu na to, čo a v akom vnútornom rozpoložení povedal nejaký biskup alebo kňaz. Sme ľudia, nie stroje. Robíme chyby a pokiaľ sme zrelými osobnosťami, nerobíme ich úmyselne, nešírime nenávisť a nerobí nám to radosť.

Ako reagujeme, je naša vizitka a nemôžeme sa vyhovárať na to, že nás niekto „vytočil.“ Naučiť sa správne reagovať, nenásilne či nemanipulatívne argumentovať, chcieť si dať čas na vychladnutie, pokúsiť sa tolerovať iný názor a odpustiť prípadnú neúctivosť, je niečo, čo môže vekom dosiahnuť aj každý cholerik či emocionálne nevyrovnaná osobnosť. Úcta a rešpekt sa, žiaľ, vytrácajú na každej úrovni vzťahov a v každej inštitúcii či komunite. Niekomu však zotrvanie v bludnom kruhu nenávisti a posmeškov vyhovuje a je to len a len jeho zodpovednosť, hoci pre jeho okolie to môže byť veľmi smutné, nepríjemné až život strpčujúce.

REŠPEKT voči osobám s homosexuálnymi sklonmi

Základom pre tento rešpekt je nevnímať homosexuálov ako odpadlíkov a nedívať sa na nich zhora či s ľútosťou, prípadne ako na ľudí, ktorí potrebujú pomoc, ale nedá sa im táto pomoc navrhnúť priamo. Toto všetko nesmierne zraňuje. Prvým krokom je zapojiť do aktívneho života miestneho cirkevného spoločenstva napriek vedomosti o homosexualite dotyčného. Dať mu všetku úctu, vážnosť a ponúknuť mu rôzne úlohy, aby si vedel vybrať a cítil sa potrebný a prijatý. Ak sa tak bude cítiť, bude sa aj otvárať, bude premýšľať nad svojím životom a bude mať i silu žiť tak, ako od neho chce Boh a cirkev i bez toho, aby mu to niekto musel snaživo pripomínať. Každý človek má rôzne talenty. Skúsme hľadať a oceniť talent každého homosexuálne cítiaceho člena farského spoločenstva a pomôcť mu rozvíjať ho. Mnohé homosexuálne osoby disponujú prirodzenou empatiou a sú vynikajúcimi evanjelizátormi, pretože vyzreli cez bolesť vo viere i k láske blížnemu. Nie je im vôbec cudzia vytrvalosť ani schopnosť odpúšťať. Je potrebné oceniť nielen talenty, ale aj snahu o žitie života podľa učenia cirkvi, nakoľko to v realite dnešného obrazu sveta (narážky na kresťanov, presexualizovaná spoločnosť...) i cirkvi (pokrytectvo) nie je vôbec jednoduché. O homosexualite sa nevykrikuje zo striech a nemôže sa o nej povedať každému. Všetci by sme mali ľudí povzbudzovať k tomu, aby o svojej sexualite hovorili viac a vytvárať im aj bezpečný priestor pre dialógy či diskusie aj o nej, o viere, živote, možnosť reflektovať seba, prijímať a poskytovať podporu i spätnú väzbu. Nikto z nás nie je horší ani lepší. Len proste niekto má vo zvyku sa tváriť, že on o svojich zlyhaniach a pochybnostiach hovoriť nepotrebuje z rôznych dôvodov (lebo sa hanbí, lebo nechce pohoršiť atď.).

A ako má cirkev nazývať človeka s homosexuálnymi sklonmi? Jednoducho muž alebo žena, priateľ, priateľka, brat, sestra. Nie je to gay, lesba, LGBTI veriaci, ale ani postihnutý krížom homosexuality či sodomista.

EMPATIA voči cirkvi

Kňazská služba i povolanie každého kresťana sú veľmi náročné. Prinášajú so sebou nie jednu vypätú situáciu a dokonca aj vyhorenie, zaplavenie pochybnosťami s nechuťou robiť veci tak, ako sa robiť majú, nakoľko ich väčšina ľudí aj tak nekoná podľa vzoru Ježiša, ani sa o to nesnaží, hoci si zvolila zasvätený život dobrovoľne. Aj kňazi sú nepochopení, denne urážaní a majú aj svoje vnútorné boje. Sklamanie v cirkvi vie zamávať s každým, kto šiel do služby s očakávaním toho, že dobré veci pôjdu hladko a ľahko si získajú i podporu. Žiaľ, nie, takto to nefunguje. Ak sa pokúsime na chvíľu vstúpiť do kože toho druhého, hoci je to náš protivník, určite to zmierni náš hnev i kritiku voči nemu a vedomosť vlastných omylov vo vzťahu k iným ľuďom skôr podnieti potrebu mu zo srdca opustiť, prípadne pátrať po príčinách a ponúknuť sa ako podpora pri prekonávaní sklamaní, demotivácie duchovnej osoby, ktorá si svoju bolesť môže ventilovať aj nevhodným správaním či príliš kritickými vyjadreniami na adresu nejakého jednotlivca či skupiny. Môže dokonca ísť o kňazov, ktorí sú homosexuálni a jednoducho rôzne tlaky zvonku i zvnútra nezvládli. Našou úlohou ale nie je ponúkať zranenému človekovi ako riešenie našu cestu, ale podporiť ho na jeho ceste, hoci by to mala byť cesta, s ktorou vnútorne nesúhlasíme (napr. pomôcť zvládať celibát či kňazstvo homosexuálneho muža, napriek tomu, že sami nedodržiavame celibát a sme laici).

EMPATIA voči osobám s homosexuálnymi sklonmi

V prvom rade naslúchať ich potrebám, chcieť poznať ich príbeh, aktuálny život, problémy, radosti, starosti, otázky, pochybnosti, sny, ciele. Môže sa z toho rodiť poučenie, pochopenie, nové výzvy i vzory pre náš život. Môžeme vstupovať do životov homosexuálne cítiacich v oblastiach, v ktorých ich to najviac páli a nedokážu si s nimi dať rady (napr. neprijatie v rodine, inými homosexuálmi). Chrániť, dávať nádej, zlepšovať kvalitu života sú jednými z hlavných úloh cirkvi, a možno i hlavnými, pretože ich plnením sa následne evanjelizuje a autenticky propaguje Kristus.

CITLIVOSŤ pre cirkev

Rozlišovať, čo naozaj prezentuje cirkev, čo je iba subjektívnym pohľadom jej člena a čo nafúkli či prekrútili médiá, aby boli úspešnejšie v udržiavaní verejnej mienky o cirkvi ako úhlavného nepriateľa homosexuálov. Potrebujeme chápať cirkev v kontexte jej histórie a zvyku dívať sa na homosexualitu negatívne. Zmena ľudského myslenia trvá veľmi dlho, ale sme svedkami topiacich sa ľadov. Stavanie mosta nám môže pomôcť v tom, aby sme svojím správaním nezabrzdili postupne sa meniaci postoj cirkvi voči homosexuálom a aby sme svojou tvrdohlavosťou a bezhlavou kritikou (kritikou zo zvyku bez pravdivého poznania situácie) nedehonestovali to množstvo morálne krásneho a ľudsky dobrého, čo aj vďaka nej dodnes existuje a nešliapali po tom. Pomáhať cirkev chrániť a rozvíjať ňou prezentované hodnoty neznamená nebyť kritický. Avšak naša kritika má oživovať, nie likvidovať. Okrem toho nemáme žiadne morálne právo niekoho súdiť alebo ho znevažovať, ponižovať či nebrať vážne pre jeho príslušnosť ku konkrétnemu náboženstvu či aktívnu prácu na poli cirkvi.

CITLIVOSŤ pre osoby s homosexuálnymi sklonmi

Niektorí homosexuáli sú plní hnevu v zápale pre dobro veci a túžbe po spravodlivosti. Komu však chýba hlboká a autentická láska, ten nedokáže ani rozlišovať, ani citlivo prezentovať svoje požiadavky, postoje a až vôbec nebude mať ochotu sadnúť si s kritizovanými k jednému stolu. Za ľudí s nedostatkom lásky a pokory v srdci sa môže cirkev len modliť, ale je tiež potrebné ich opakovane k danému (spoločnému) stolu pozývať. Skúsme pochopiť túto zlosť, pretože je jednak oprávnená a jednak motivovaná silnou LGBTI propagandou.

Dnes sa často stretávame s tým, že mladí ľudia niečo presadzujú hlava-nehlava, ale keď si už spolu sadneme, začneme sa o téme zhovárať a podnecujeme k produkcii vlastných názorov, zisťujeme, že tí druhí sa strácajú v argumentácii, nikdy sa nad problémom nezamysleli hlbšie, boli len úspešne vmanipulovaní do presadzovania vízie „lepšieho“ sveta iných ľudí. To platí pre náboženských fanatikov i aktívnych propagátorov mainstreamu.

Dnes mladí ľudia nemajú problém hovoriť o svojej homosexualite otvorene, a to na rôznych miestach, v rôznych situáciách, pri rôznych ľuďoch. A na to v cirkvi nie sme pripravení ani zvyknutí. Máme pocit, že o homosexualite sa má rozprávať iba v súkromí a s úkonom kajúcnosti. Lenže takýto postoj sa dnes razí pri sexualite vo všeobecnosti; mladí ľudia sú otvorenejší ako v minulosti pri akejkoľvek sexualite a s touto zmenou sa jednoducho budeme musieť v cirkvi nejako popasovať. Vyjadrovať seba, svoje postoje, emócie a skutky je vždy lepšie ako zatĺkanie, pretože čokoľvek, čo sa tají, má príležitosť narásť do obludných rozmerov a každý sa v tejto spleti chaosu zo samého seba a zacyklenia sa v nekontrolovaných túžbach a zlozvykoch v sebe rýchlo tratí (ak je to navyše ešte umocnené pocitmi viny a hanby). Nemusíme vnútorne súhlasiť s tým, čo hovorí mladý človek, čo robí, ako žije, ale dajme mu priestor vyjadriť to. Nevhodné, expresívne či šokujúco intímne vyjadrenia sú často spojené so skrytou vnútornou bolesťou. Ako aj predčasná sexuálna aktivita. To všetko si vyžaduje citlivý prístup dospelého človeka, ktorý sa potrebuje tomu mladšiemu priblížiť inak ako cez moralizovanie, príkazy, zákazy – a to trpezlivým načúvaním.

Ďalej je potrebné pomôcť mnohým mladým ľuďom v tom, aby svoju sexualitu chceli a dokázali odkomunikovať síce pravdivo, ale nezraňujúcim spôsobom (bez zraňovania svojej dôstojnosti i dôstojnosti iného človeka). Takisto môžeme mladých ľudí viesť k tomu, aby boli hrdí na svoje pozitíva, na svoju osobnosť, nie na to, že sa o svojej sexualite nehanbia hovoriť takmer všade. Byť hrdý na svoju homosexualitu skôr vyrušuje a odvádza od podstaty človeka ako komplexnej bytosti (s telom a dušou) a jej poslania s nutnosťou na sebe pracovať v každom stave a sexuálnej orientácii, pokiaľ chce byť vzácnou osobnosťou, nie iba šedým priemerom. Hoci homosexualitu ako stav nevnímame ako chorobu či nezriadenosť, je dobré, ak poznáme, akceptujeme a skúmame vo svojom živote jej možné príčiny, pretože takto môžeme zistiť, aká je naša duša pod povrchom a z čoho pramení náš obraz o sebe samom, iných ľuďoch, naše správanie, vrátane toho sexuálneho. Zamýšľajme sa nad tým, ako nás homosexualita ovplyvňuje, kam nás vedie jej potláčanie či praktizovanie. Robme to však radšej pri skúsenom sprievodcovi, pretože ak to budeme robiť sami, môžeme skĺznuť do sebaneprijatia, výčitiek, pocitov viny a hanby za niečo, za čo nemôžeme, či do túžby to silou-mocou zmeniť. A navyše môžeme začať viniť aj iných ľudí.


James Martin vo svojej knihe píše, že Ježiš neškatuľkoval, ale považoval ľudí za rovnocenných – jednak v tom, že sú milovaní Bohom, a jednak v tom, že všetci potrebovali obrátenie. Nikoho neobracal nasilu, ale každého pozýval do spoločenstva, v ktorom k danému obráteniu dochádzalo po prijatí – vlastne malým zázrakom, ktorý tí skúsenejší vo viere a láske nikdy neočakávali, pretože iba ukazovali svoju cestu. Tá ich napĺňala šťastím a bolo to aj vidieť. Dôležité je teda poskytovať spoločenstvo a prijímať ľudí takých, akí sú teraz, nie akí z Božej milosti môžu byť.

Cirkev definuje homosexuálnu náklonnosť ako objektívne nezriadenú. Otázne však je, či je vôbec možné vyberať si ľudí na budovanie vzťahov, hoci aj tých v súlade s učením cirkvi, len podľa rozumu a vynechať srdce a city (často aj tie erotické, ktoré sa nedajú potlačiť, iba korigovať). Na základe tejto úvahy by sme mohli povedať, že motívy k budovaniu vzťahov medzi ľuďmi nie sú vždy tie najčistejšie, pokiaľ nejde o asexuálne osoby. Očistiť tú nezriadenosť, ktorú v sebe nosíme všetci, môže iba Boh; iba Boh nás môže oslobodiť z mučivých pút našich nezriadených pudov a túžob. V opačnom prípade by sme nemohli budovať nič s inými ľuďmi ani sa s niekým (okrem rodiny) stretávať. Už len samotná sympatia voči niekomu môže mať erotický kontext a ani o tom nemusíme vedieť, lebo takéto predstavy jednoducho v sebe nechceme živiť ani posúvať do reality pri každom sympatickom človekovi (dívať sa na každého sympatického človeka žiadostivo s cieľom uspokojiť pri ňom svoju erotickú túžbu či napätie). Naša sexualita je súčasťou našej osobnosti, spôsobu, akým milujeme a ako konáme. Dovolíme si povedať, že najčistejšie budeme vedieť milovať až v nebi, pretože až tam budeme zbavení smrteľného tela s jeho vášňami. Máme však celý život na to, aby sme sa s nimi spoločne učili pracovať. O tom má byť spoločenstvo, v ktorom je dostatok priestoru na vyššie uvedené úvahy, vzájomné odpustenie, úprimnosť, zmierenie, snahu o jednotu, dialóg, úctu, prijatie, pokoru a lásku. Každý, kto cíti podporu, cíti sa byť prijatý, otvorí svoje srdce a pocíti potrebu zmeniť svoj život.

Bez ukrojenia z toho svojho na každej strane nikdy nedôjde k stretu oboch strán a k spoločnej ceste.

Obrázok: Golden Bridge

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo