Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
30. september 2019

Arivederci Italia

   28.9.2005, na mojej poslednej návšteve Ministerstva zahraničných vecí Talianska, ma prijal Agostino Chiesa Alciator. Pri rozlúčke sa ma opýtal na ďalšie smerovanie môjho života. Povedal som mu, že pôjdem do penzie, aby som už žil slobodný život. Chcel by som robiť to, čo ma zaujíma, zariadiť si život podľa toho, ako velí srdce. Vyjadril mi svoju závisť, porozumenie a pochvalu za moje rozhodnutie.
Arivederci Italia

      Aj kardinál Roger Etchegaray (zomrel 4.9.2019 vo veku 97 rokov) mi poradil: „Ak dáme do svojho života nové priority, získame novú slobodu.“

     Marcelo Avenire pri poslednej rozlúčke povedal: „Ak budete odchádzať, zablokujeme všetky cesty a letiská Ríma.“ Netušil som, že to myslí vážne.

     Pri odchode, 29.9.2005, všetky ulice, aj Grande Raccordo Anulare, 73-kilometrový okruh okolo Ríma, ktorý mi tisíckrát urýchlil cestu, bolo plné áut. Tak to pokračovalo až k Madone v Orte, ktorá nás vždy s otvorenou náručou vítala a odprevádzala. V rádiu hlásili, že za Florenciou sa prevrhol kamión s repou a cesta bude cez noc zablokovaná. Prespali sme teda v moteli za Florenciou.    

     30.9.2005 nás na Padánskej nížine vítali smutné topole a lesy osík, ktorých lístie už zdola opadávalo. Čím sme boli severnejšie, tým viac topoľov stálo kordón a lesy boli stále priesvitnejšie. Kde-tu sa ešte objavila osamelá pínia, ale pred nami sa už dvíhali Alpy so špicatými kostolíkmi. 

     Na poslednej talianskej Agipke sme vymenili posledné benzínové bloky za sochu Panny Márie.

     Na Rádiu Maria hrali Chopinov koncert. Sprevádzali nás len oblaky, odkvitajúce rododendrony a krvavé lístie brečtanov.

     Na hraniciach sa s nami rozlúčil Ennio Morricone. Arrivederci Italia. Prežíval som zvláštny cit - smútok a radosť z lúčenia, z definitívneho uzavretia etapy života, ktorá sa už neotvorí.

     Päť rokov rýchlo ubehlo. Podvečer sme doma, v San Giorgio.

Inzercia

     Aj tých štrnásť uletelo akosi rýchlo...

 

 

 

 

 

Inzercia

Jozef Mikloško (RNDr., DrSc., Doc., * 31.3.1939, Nitra) je ženatý, má 4 deti, 12 vnukov a 5 pravnukov. Absolvoval Vysokú školu pedagogickú (matematiku a chémiu) a MFF UK (numerickú matematiku), 27 rokov vedecky pracoval ako matematik na Ústave technickej kybernetiky SAV, prednášal na MFF UK. Bol podpredsedom vlády ČSFR, poslancom SNR, FZ a NR SR, prezidentský radca v KPR, prorektorom TU v Trnave a veľvyslancom ,v Taliansku, San Marine a na Malte. Bol vydavateľ kníh, komunálnym poslancom, predsedom nadácií. Je v Predstavenstve Spolku slovenských spisovateľov, napísal osem kníh literatúry faktu. Vystupuje v médiách a na sociálnych sieťach, je aktívny publicista a bloger, v r. 2007-2019 predseda Združenia kresťanských seniorov Slovenska.

Inzercia

Odporúčame

Blog
Včera bolo 15 rokov od smrti Antona Neuwirtha

Včera bolo 15 rokov od smrti Antona Neuwirtha

     Bol svedkom kresťanskej viery, katolíckym vzdelancom, žiakom Tomislava Kolakoviča. Bol vynikajúcim profesionálom -  lekárom, politikom a diplomatom. Napriek tomu, že bol svedkom deportácií dvanásť členov svojej židovskej rodiny zo strany otca do nacistických táborov, napriek tomu, že ako otec štyroch detí bol nespravodlivo obvinený zo špionáže, velezrady a vyzvedačstva a bol v politickom procese odsúdený na dvanásť rokov, z ktorých šesť strávil vo väzení, napriek ústrkom a neuznaniu, ktoré sa mu dostalo aj v politickom a verejnom živote po Novembri 1989, Anton Neuwirth počas celého svojho života liečil zlo láskou. Aj keď dlhodobo na vlastnej koži pocítil zlobu a hrôzy 20. storočia, ako svoju odpoveď všetkým odpustil, aj vo svojej knihe Liečiť zlo láskou.

Blog
Náš mozog dokáže viac, ako si myslíme

Náš mozog dokáže viac, ako si myslíme

Naše spomienky zďaleka nie sú abstraktné. Počas zrodu každej z nich v hlave vyrastú miniatúrne výhonky a prepoja sa so zvyškom mozgu. Dokonca každé jedno vyvolanie spomienky pamäť nielen osvieži, ale aj prepíše. Kedykoľvek sa zaoberáme minulosťou, prepisujeme tak naše subjektívne vnímanie reality a do hlavy si vkladáme novú rozprávkovú knižku. Vitajte v žánre fantasy a subjektívnom vnímaní každodennej reality, ktorá sa stáva stále viac subjektívnou alebo, paradoxne, objektívnou.